Kedysi dosť dávno som čítal veľmi peknú knižku Ema a ja, o dievčati čo postupne strácalo pre vrodenú chybu zrak, až ostala nevidomá a Ema bol jej vodiaci pes. Kniha končí veselo- smutne, dievča sa podarilo operovať a napraviť jej zrak, Emu musela vrátiť aby pomáhala niekomu inému.
Dej sa odohrával v Londýne, možno v sedemdesiatych rokoch a samozrejme, mnoho orientačných informácií, napríklad v obchodnom dome bolo aj v braillovom písme.
To asi o Bratislave povedať nemožno. Pred pár mesiacmi som prechádzal popod novostavbu administratívnej budovy na Hodžovom námestí, je tam akýsi krytý koridor medzi Panenskou ulicou a ulicou Palisády so vstupom do podchodov.
Skoro tak rýchlo ako ja išla aj mladá žena a vodiaci pes, čierny labrador s bielym postrojom. Tá žena išla bez bielej paličky a tak suverénne, že som ju považoval za cvičiteľku a nie za nevidomú. Pred prechodom pre chodcov cez Palisády na ktorom sme mali zelenú, som si všimol visiace lano z fasády, možno umývali okná.
Ja som prešiel bez obzretia, ale labrador nie, zaregistroval prekážku- lano a ostal stáť. Prechod má aj zvukovú signalizáciu a mladá žena sa pýtala svojho sprievodcu:
„No čo je, čo sa deje?“
Vtedy som pochopil, že je nevidiaca, ale skočila už červená a zmenila sa aj zvuková signalizácia. Pristavila sa pri nej nejaká pani a vysvetlila jej, čo psa zastavilo. Aj cez ulicu som na tej pani videl ako sa presne ako ja uznanlivo usmieva na labradora.
Ostal mi z toho veľmi dobrý pocit, asi prvý krát som sa na postihnutého nepozeral súcitne, ale s obdivom.
A že o dianí na Hodžovom námestí niet čo pozitívne napísať.