Ako prvý sa mi ozval pán Ferdinand Vrábel a upozornil ma na Spolek pro vojenská pietni místa (www.vets.cz), kde by sa správa o tomto pomníčku dala umiestniť a s jeho pomocou sa tak aj stalo. Pár krát sme spolu komunikovali a mali by sme sa stretnúť osobne. Posťažoval sa mi, že zatiaľ čo z Čiech je na týchto stránkach niekoľko tisíc lokalít s pomníkmi a hrobmi vojakov od Rakúsko- pruskej vojny po druhú sv. vojnu, zo Slovenska je ich necelých tristo. Tak som si povedal, že to trošku zmením a začal som loviť v pamäti, zatiaľ som našiel asi 15 pomníkov o ktorých som predtým vedel, ale niektoré som pri tom našiel náhodne.
Ozval sa mi aj pplk. v.v. Svatomír Ambrož, poslal mi asi desať výstrižkov z novín z rokov 1996-98. Vtedy bol s podporou rakúskeho vojenského pridelenca pomníček opravený a do Dunaja boli hodené kvety ako pamiatka na troch ženistov.
Zaujímavý bol návrh diskutéra s nickom JurkoBB, ktorý mi navrhol na tom mieste uložiť geocache, čo sa mi celkom páči a asi tak urobím.
Dávnejšie som vedel o hrobe v Šoporni v ktorom je pochovaný vojak americkej armády a tak som sa tam včera vybral. Odfotil som ten hrob, sadol si u švagrinej pod vŕbu s kávou a útlou brožúrkou Ing. Ľudovíta Čutríka „Osudy šopornianskych vysťahovalcov“.
Alexander J. Ferenc sa narodil v Šoporni 16.9.1921 a zahynul 18.12.1943. Na hrobe sa uvádza Taliansko, Mansello. Jediné Mansello čo sa mi podarilo nájsť je neďaleko Turína a či v tých miestach v decembri 1943 operovala americká armáda neviem, ale zdá sa mi to málo pravdepodobné.
Ale 8 až 17. 12.1943 prebiehala bitka o San Pietro pri Monte Lungo, zúčastnila sa jej 36ta pešia divízia „Texas“ a v nej mohol Ferenc slúžiť. Do USA sa vysťahoval s matkou Gizelou v roku 1927, keď tam už bol zabezpečený jeho otec Štefan a rodinu chcel mať pri sebe. Žili v meste Barberton v Ohio a Alexander vyštudoval niektorú z College, neviem ale zistiť akú. Ak zadám do google 18.12.1943 a činnosť americkej armády, z Európy sa objaví iba bitka o San Pietro. Predchádzala známejšej bitke o Monte Cassino od ktorého San Pietro, v bojoch úplne zničené, leží južne. Po vojne bolo nové San Pietro vybudované o pár sto metrov ďalej a možno tak zanikla aj pôvodná lokalita Mansello. V roku 1950 dala Gizela Ferencová preniesť synovo telo z vojenského cintorína z Talianska do Šoporne, pohrebu sa zúčastnili stovky ľudí aj príslušníci posádky v Nitre. Keď v roku 1972 zomrel jej manžel Štefan, dala aj jeho pochovať do hrobu k synovi (údaj o tom na pomníku chýba), ostala v USA, ale napokon sa tiež vrátila do vlasti a v roku 1990 zomrela v Šoporni.
Tým by sa moje „pátranie“ po tomto hrobe skončilo, keby v spomínanej brožúrke nebol uvedený aj seržant Rudolph G. Gozora.
Katarína a Oľga Ferencové pochádzajú tiež zo Šoporne, vydali sa až v USA za bratov Gozorovcov pôvodom zo Štefanova pri Šaštíne a jedným z detí Oľgy bol Rudolph. Ako syn prisťahovalcov narodený v roku 1925, v roku 1930 získal spolu s rodinou obidvoch sestier americké štátne občianstvo. Doklady o tom sa dajú nájsť na internete. Môžeme teda hovoriť o jeho Slovenskom pôvode napriek tomu, že americké občianstvo bolo asi jediné ktoré vlastnil. Narukoval a bol umiestnený k 458mej bombardovacej skupine sídliacej v Hortsham St. Faith v anglickom Norfolku. Táto skupina mala štyri „sqadrons“ a patrila pod 8TH Air Force v ktorej slúžil napríklad aj známy herec Walter Matthau ako radista- strelec.
31.7.1944 Gozora zahynul spolu s piatimi členmi posádky pri bombardovaní chemickej továrne v nemeckom meste Ludwigshafen. Zvyšní štyria členovia posádky B-24 Liberator sa zachránili a boli až do konca vojny v zajatí. Na stránkach 458th bombardment group je list jedného z nich synovi iného preživšieho, ktorému celú udalosť popisuje.
2. apríla 1951 o 14.00 bol Rudolph G. Gozora slávnostne pochovaný v arlingtonskom národnom cintoríne vo Washingtone, ako o tom v predstihu píše miestna tlač zo dňa 29.3. uložená vo Woodbridge Library. Čiže blíži sa šesťdesiate prvé výročie tejto udalosti.
To je asi všetko, čo sa dá napísať o dvoch vojakoch zo Šoporne ktorí sa asi ani nepoznali a padli počas druhej svetovej vojny ako americký vojaci v Európe. Určite je ich omnoho viac.
Ja som tú základnú vojenskú službu moc nežral, ako napokon nič nasilu nanútené počas socializmu. Bez mučenia sa priznám, že tie dva roky v Plzni som si poctivejšie odkrútil pri Gambrinuse, ako radista. Ani to kladenie vencov pri hrobe Sovietskych (!!!) vojakov v Plzni nebolo to najpresvedčivejšie čo som zažil. Nacvičovali sme to s pneumatikou v posádkovej base pod hrozbou, že ak to pokafreme, budeme o tom v base môcť dumať sedem dní.
Napriek tomu, ak to niekomu urobí radosť, že takéto a podobné udalosti pomôžem zmapovať, prečo nie?
Prečo nepomôcť úplne cudzím ľuďom jednou fotografiou, keď iní úplne cudzí ľudia položili životy, aby sme žili v mieri? Nech už to znie otrepane alebo nie.
Alexander J. Ferenc, portré z náhrobku v Śoporni.
Ferenc ako študent vysokej školy, neviem ale ktorej.
Momentka z oddychujúcich vojakov počas operácií pri San Pietro. Možno aj s Ferencom?
A tu je možno aj jeho meno, na pamätníku pri San Pietro.
Oľga Ferencová poslala po vojne do Šoporne túto fotografiu s textom na zadnej strane:
"Táto fotografia je z obdobia, ke Rudko zložil pilotné skúšky a 17.-teho februára 1944 prišiel z vojenskej služby prvý a posledný raz na návštevu. Padol v boji nad nemeckým mestom Ludwigshafen, keď bombardovali továreň na výrobu munície. I jeho viedla snaha urýchliť koniec vojny. Ale sa ho nedožil. Svoj mladý život položil dňa 31. júla 1944. Padol ako poručík".
Pomníček na arlingtonskom cintoríne, spolu s Rudlphom dvaja jeho spolubojovníci.
Čupiaci druhý zľava je Rudolph. Viac, aj spomínaný list na www.458bg.com
Článok z novín o chystanom pohrebe Rudolpha G. Gozoru na ARLINGTON NATIONAL CEMETERY.