Bývam, bývaš, bývame

Autor: Dušan Koniar | 7.4.2012 o 23:40 | (upravené 8.4.2012 o 0:24) Karma článku: 6,18 | Prečítané:  986x

Nebude to o fotografiách, zväčša sú to výrezy dosť nezreteľné, ani o dovolenke pod stanom pri vode, pretože na dovolenku to zďaleka nevyzerá. Hlavne ak sa niekto musí hrať na Hucklebberyho Finna v upršanej aprílovej Bratislave.

 

Naplavené piesky a štrky na petržalskom brehu Dunaja, hore prúdom od mostu Lafranconi, ma lákali už dlhšie. Vyšlo mi to dnes za mrholiaceho podvečera, bez nejakého plánovania, len tak. Cez most prebehli iba dvaja bežci, inak ma nestretol nikto. Viac krát som na tom brehu zazrel ľudí, často aj v hojnom počte za pekného počasia, preto ma trochu prekvapil červený stan a dym z ohňa v tomto počasí. Najskôr nejaký rybár, možno dvaja, napadlo ma a keďže som tam chcel ísť tak či tak, viac som na to nemyslel. Veď uvidím kto tam čo robí. Pod mostom odpočívala veľká skupina cyklistov, minul som ich a zmizol v lese.

Na strome nakláňajúcom sa nad rieku stál akýsi chlapec, skoro ešte dieťa v čiernych nohaviciach, veste a šiltovke a použijúc rázsochu rozvetvených konárov, lámal naplavené drevo. Jasný Hucklebbery Finn, niekde asi bude aj niekto starší, obišiel som dymiaci oheň a červený stan a pokračoval popri brehu. Málo sa starajúc kde vlastne začína štátna hranica, chcel som ísť pokiaľ sa bude dať. Dolu prúdom sa plavila veľká nákladná loď a napadlo mi, že by nebolo od veci odfotiť ten stan ešte raz aj s príbojom vĺn. Otočil som sa a rýchlo sa vracal nazad. Chlapec stál pred stanom, prečesával si vlasy a vôbec to nebol nedospelý chlapec, ale žena, asi dvadsať až tridsaťpäť rokov stará. Ťažko odhadnúť vek v počernej tvári, zľakla sa ma, hoci predtým ma videla. Keď zbadala fotoaparát, zo slovami nie, radšej nie, mi to vyhovorila a nechcel som byť dotieravý. Tiež som sa ale nechcel stratiť v lese jej za chrbtom, naľakala sa ma, aj keď musela rátať s tým, že takto blízko vody a mesta tu nebude sama.

09.jpg

Stan na brehu rieky, nič prekvapivé.

10.jpg

11.jpg

Je tam pekne, nebyť napaveného, aj zahodeného bordelu.

12.jpg

Vraciam sa k stanu nafotiť "veľkú" vodu.

 

Cestou nazad som na moste stretol mladú dvojicu so psom. Bernským salašníckym konkrétne a tipoval som, že idú tam, kde som bol ja. Začal som fotiť z asi prostred mosta červený stan, aj keď som vedel, že fotky budú zrnité a málo zreteľné a čakal, kedy tam dvojica so psom dorazí. Od Viedne sa rýchlo blížil katamaran a široká brázda onedlho dosiahla breh pri stane a tak som nafotil aj „príboj“. Bernský pes vhupol do rieky a plával kúsok proti prúdu, jeho majitelia sa prechádzali po brehu.

Ženu zo stanu bolo občas aj vidieť, stála a potom čupela pri brehu, sledovala príboj. Načas sa stratila, možno nechcela, aby ju videli tí dvaja. Potom som už išiel domov, bolo asi pol šiestej a hlásil sa hlad. Doma ma čakal perkelt, v lodenici som ešte stretol kamaráta, vrátili sa z výletu na Kačín a práve si ogrilovali večeru. O to viac som sa ponáhľal.

14.jpg

Prvý záber z mosta, stojí na brehu, možno sleduje katamaran z Viedne.

15.jpg

16.jpg

Vlnky dosiahli breh. Inak, podľa mňa, ak by hladina stúpla o pol metra, čo nie je nič neobvyklé, môže mať problém.

17.jpg

Vidno psa vchádzajúceho do vody, ženu už nie.

18.jpg

19.jpg

Pes aj dvojica sa vzďalujú od stanu a ja odchádzam domov.

 

Málokedy sa zamýšľam nad bezdomovcami, čo budú jesť a nad ich osudmi vôbec. S jedným som sa asi pred ôsmimi rokmi rozprával na Vianočných trhoch. Priznal si všetky svoje hlúposti a omyli, porozprával mi tuctový príbeh o tom, ako sa po návrate z väzenia nemal kam vrátiť, že si za všetko môže sám. Bol to vcelku slušný a sympatický chlap, pôvodne si iba vypýtal opustený chlieb na pulte. Pozval som ho na varené víno, ochutnali sme aj z druhého stánku a zaželali si všetko dobré. V meste dokážu byť bezdomovci nenápadní a tichí, ale tiež veľmi na obtiaž, ale nejako sa nad nimi nepozastavujem. Predsa len, žijú v meste a patria do určitej komunity. Tá žena v lese, češúca sa pred stanom a vzápätí vyľakaná, keď som sa tak vynoril z krovia, je asi samotárka, asi to nevie ani v komunite bezdomovcov, ani v nijakej inej.

 

Vždy som rád spal v lese, častejšie pod širákom ako v stane. Pár krát aj sám, keď sme sa s kamarátmi po čundri rozišli každý svojou stranou a mne sa domov ešte nechcelo a tak som ostal o deň dlhšie. Samozrejme, mal som sa kam vrátiť. Človek ale, pokiaľ nemá nejako vyvinutý vzťah k prírode, nebude v nej sám tráviť čas proti svojej vôli. A tak dúfam, že tej žene, aj iným, ktorí sa rozhodli pre samotu v lese je v podstate dobre tak ako je, že im je lepšie ako motať sa okolo stanice, kde na nich všetci hundreme. Naopak, pri jej obydlí som ju prirodzene rešpektoval a snáď mi odpustí to „šmírovanie“ z dvesto metrového odstupu.

Samozrejme, musím zobrať do úvahy aj možnosť, že som stretol rómsku ženu, ktorá si vyšla stanovať na deň, dva k Dunaju, netúži po veľkonočnom humbuku a chce byť sama. Ak by na mňa neprehovorila po slovensky, mohla by to byť cudzinka, možno z Indie, či Pakistanu, také ale asi u nás nestanujú a už vôbec nie samé.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?