Prvý Máj za dverami

Autor: Dušan Koniar | 30.4.2012 o 21:37 | (upravené 30.4.2012 o 22:27) Karma článku: 8,65 | Prečítané:  264x

Takto pred štvrťstoročím, 29teho alebo 30teho apríla 1987 som s kamarátom išiel na pivo. Ešte nestála budova ČSOB na Námestí SNP, na voľnom pľaci bol akýsi výčap a rýchle občerstvenie.

 

Po robote sme sa vybrali na kus reči, kamarát chytil fleka pri stole a ja som sa postavil do radu na pivo a živánsku. Keď som sa blížil s pivom k stolu, odchádzali od kamaráta dve mladé ženy a na moju otázku, reku čo chceli mi hovorí, že nevie. Najprv sa ho akosi opýtali, či má voľné miesto a keď im prikývol že áno, odišli. Asi Bulharky, hovorím mu.

Bol veľmi pekný deň, teplý a príjemný ako dnes či včera, len mesto bolo predsa len trochu iné. Na vyústení dnešnej Treskoňovej ulice, medzi Milosrdnými bratmi a Domom kultúry vyrástla prvomájová tribúna, červené šapito s neodmysliteľnými principálmi tej doby na štyroch portrétoch. Nebolo by na tom nič mimoriadne, na červenú farbu sme boli navyknutí, okolo tribúny sa motali nejakí technici a strážili ju dvaja príslušníci VB.

Popíjali sme pivko, bavili sa o všeličom, aj o Bulharkách a ich spôsobe komunikácie prikývnutím či zakrútením hlavou, o komplikáciách ktoré to môže priniesť. Kamarátovi som udelil indiánske meno „Ten čo odohnal dve Bulharky“ a už sme sa pomaly chceli presunúť inde, keď spoza tribúny zrazu vyšiel zástup vojakov a tí začali zapĺňať tribúnu. Desať, dvadsať, päťdesiat, prestal som rátať, mohlo ich byť snáď dvesto. Zaplnili ju celučkú celú a potom dostali na chvíľu voľno, aby mali súdruhovia istotu, že pod váhou ich jasnozrivých ideí vydrží všetko na večné časy a nikdy inak. Mal som so sebou fotoaparát a nafotil som vojakov rinúcich sa z uličky na tribúnu, postávajúcich na nej a poškuľujúcich po babách. Kam sa podeli ostatné fotografie neviem, našiel som iba túto jednu, napriek tomu je to predsa len dôkaz o tom, že za jednu generáciu sa to tu pomenilo neuveriteľne. To len pripomínam jednému pánovi, čo sa onehdy vyjadril, že nepostrehol nejaké zmeny v Novembri 1989.Úplne mu neverím, postrehol by to aj slepý.

Spomenul som si, ani neviem prečo, na tieto fotky spred dvadsiatich piatich rokov a začal som zúrivo prehľadávať krabice a šuplíky. Ako hovorím, našiel som len jednu, ale aj všeličo iné.

Necelé tri týždne pred zaťažkávacou skúškou tribúny som sa oženil. Oslávili sme striebornú svadbu, deti sú už dospelé atď, atď. Prehrabával som sa v krabici so všeličím a tu zrazu, z poštovej známky sa na mňa škerí Saddam Hussein, usmiata držka vtedajšieho spojenca. Švagor bol na ročnej montáži v Iraku a na svadbu nám prísť nemohol, tak poslal blahoželanie.

Ikony z prvomájových tribún sú už minulosťou, Saddam a podobné persony to tiež už majú spočítané, neraz boli tie počty tvrdo podškrtnuté krvou.

Zajtra bude dúfam pekný deň, ľudia sa vyhrnú do prírody a do nákupných centier. Kdesi v ústraní, ak nie adresou tak účasťou, sa zíde zopár ometálovaných a budú spomínať na dvojkorunové mlieko, hromžiť na všetko a veriť všetkému, kto im čo nasľubuje. Ak onen pán, čo nepostrehol zmeny stále nevie koľká bije, mal by sa lepšie pozrieť na zápästie. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi by bol jeden zo zástupu na tribúne. Nie ako jatočná váha v zelenom, ako niekto v druhom, treťom rade, s nádejou na postup a nové Primky. Dnes je v prvom rade a to už hádam nejaká zmena je. Vážte si to súdruhovia.

01.jpg

Tí chlapci myslia na tri veci, na tie isté, na aké na tribúne mysleli aj súdruhovia. Ktorá baba by stála za to, či stihnú švacnúť nejaké pivo a za koľko to majú. Súdruhom sa meter "scvrol" na nejakých 930 (ha- ha), ale to ešte netušili. Začínali sa zabehávať v nových trendoch. 11teho apríla, keď sme mali svadbu, bol v Bratislave Gorbačov. Kamaráti mali dosť problém za nami vycestovať, lebo perestrojka neperestrojka, súdruhovia mali vždy predosť a v doprave bol chaos. V piatok bola na nejaký čas uzavretá Gorkého ulica, vraj sa Raisa chcela pozrieť do Tuzexu. Či je to pravda neviem, dosť pochybujem,ale ulica bola uzavretá kordónom príslušníkov VB.

03.jpg

Nič výnimočné na tej obálke nie je, ani len dátum z pečiatky neviem prečítať, takých známok musia byť milióny. Napriek tomu, neveriacky som na ňu hľadel. Škoda že švagor nebol v Lýbii, mal by som Kadháfiho, ten bol tuším nezmeneným súdruhom bližší.

04.jpg

Asi iné ako Vianočný pozdrav švagor nezohnal, fotografia je bohvie odkiaľ, Iráčanky by som si takto nepredstavoval (Iráčania asi radi). Ale ani to, že tam slávili Vianoce, kto vie, čo je vpravo hore napísané? Švagor spomínal, že v Iraku bola veľmi obľúbená Indulona, keďže ju fasovali dosť hojne, slušne si privyrobili. Ak sa to niekomu zdá malicherné, pridám nemalicherný detail. O takéto ročné montáže bol veľký záujem, dalo sa naozaj slušne zarobiť a súdruhovia to vedeli. Po nábore, všeliakých previerkach a doporučeniach, samozrejme po zdravotnej prehliadke a pod. sa letecky odchádzalo na montáž. Hodinu pred odletom dostali všetci na podpis novú pracovnú zmluvu a podľa nej, všetci išli o platovú triedu nižšie. Nikto  to nemusel prijať, ale bez novej zmluvy ani odletieť na montáž. Darmo, súdruhovia si vždy vážili pracujúcu triedu a mali na pamäti jej blaho, skoro ako dnes.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?