Sparta bola po vojne s Makedóniou v hlbokom úpadku. Majetková diferenciácia prebehla neskôr ako v ostatných gréckych štátoch, ale o to rýchlejšie a bolestivejšie. Bohatstvo predstavované vlastníctvom pôdy a dedičných majetkov sa sústredilo do rúk asi stovky ľudí a štát postihla chudoba.
Mladý spartský spoluvládnuci kráľ Ágis si túto situáciu uvedomoval a snažil sa o nápravu reformami. Získal niekoľko spojencov a navrhol zrušiť všetky dlhy, prerozdeliť nanovo všetku pôdu a rozšíriť počet plnoprávnych Sparťanov (Lakemaidoncov), ktorých už bolo iba sedemsto, na potrebný počet.
Proti prijatiu zákona sa postavili všetci konzervatívni a bohatí Sparťania a rozdielom jedného hlasu návrh zamietli. Ágis sa však nevzdával a vlastnými intrigami zosadil staršieho spoluvládcu Leónida (nie toho od Thermopýl) a snem jeho reformu prijal, nie však v plnom znení. Ágisovi (zadlžení) spojenci ho presvedčili, že taká rozsiahla reforma sa dá vykonať iba postupne a stačí v prvej fáze zrušiť dlhy.
„I znesené boli na agoru úpisy dané dlžníkmi, všetky zložené na jednu hromadu a potom spálené.“ (Plútarchos)
K druhej fáze reformy už neprišlo. Ágis bol povolaný vodcom Achájskeho spolku, Sparta mu bola zaviazaná prísahou, do hroziacej vojny. Asi to bol úskok, k žiadnej vojne nedošlo a Ágis bol po niekoľkých týždňoch prepustený domov. Po návrate ho znovu dosadený Leónidas nechal uväzniť a oznámil mu, že je odsúdený na smrť. Tak skončil prvý pokus o reformu a prvé dejstvo pomyselnej drámy.
Leónidov vlastný syn, Kleomenés, z donútenia oženený s vdovou po Ágisovi a pod dojmom jej oddanosti popravenému manželovi, začal sa o neuskutočnenú reformu zaujímať, zoznamovať sa s ňou a nakoniec ju chcel aj uskutočniť. Poučil sa však z osudu Ágisa a čakal na vhodnú príležitosť, až vypukne nejaká vojna a bude mu zverená armáda. Keď vojská Achájskeho spolku vtrhli na územie Sparty, vytiahol do poľa a po víťaznom návrate vykonal vzorový vojenský prevrat. Zbavil sa odporcov a previedol chystanú reformu. Úspech bol nesporný, pozdvihol nielen Spartu, pôsobil príťažlivo pre ľud všetkých peloponézskych štátov.
Ak mladí spartský králi vedeli definovať čo Sparta musí urobiť pre svoje oživenie a záchranu, a to aj za cenu značných obetí časti obyvateľstva, Achájsky spolok sa spojil s Makedóniou proti ktorej bol pôvodne založený a Sparte nanútil vojnu v záujme uchovania pôvodného stavu vlastníctva a výnosov. Tú Sparta vyhrať nemohla a po drvivej porážke ušiel Kleomenés do Egypta a neskôr tam spáchal samovraždu. Tvrdohlavý a konzervatívny postoj celého Grécka voči reformnej Sparte viedol nakoniec k zániku nezávislosti gréckych mestských štátov a v roku 146 pred n.l. si ich podmanil Rím.
Toľko v skratke k udalostiam spred viac ako 2200 rokov ako ich podal Vojtech Zamarovský. To čo je ale v samom závere jeho knihy z roku 1974 (str.597) je zrazu nesmierne aktuálne aj v roku 2012, týka sa to už však nielen súčasného Grécka, ale myslím si, že celej Európskej Únie:
„Vtedy roku 146 pred n.l. museli však Gréci strašne zaplatiť za chyby, ktorých sa so svojimi vodcami dopustili: že sa nevedeli vnútorne zjednotiť na pokrokovej politickej základni, že podceňovali vonkajšie nebezpečenstvo a nič proti nemu nepodnikli, že sa vo svojich sporoch obracali na cudzincov, že boli vojensky nepripravení a bez spojencov, že pripustili nadmerné vysťahovalectvo a pokles populácie, že urobili či neurobili mnoho iného, čoho dôsledkom bola ich slabosť. Nikto nemá právo ich súdiť, veď kto pozná všetky svoje chyby a hriechy? Lenže dejiny predkladajú svoj účet s krutou ľahostajnosťou. Nikomu ešte neodpustili, ak sa zadĺžil priveľmi.“