Safari za africkou kulturou,

Autor: Dušan Koniar | 14.5.2012 o 15:34 | (upravené 14.5.2012 o 16:09) Karma článku: 4,23 | Prečítané:  307x

kniha trojice autorov Klíma, Kubica, Wokoun, v roku 1983 vydaná v edícii Kotva, mi náležite poslúžila, ak som sa chcel nejako vyjadriť k výstave Duša Afriky. Dlhorčne zostavovaná zbierka afrického kmeňového umenia Ivana Melicherčíka je do konca mája sprístupnená v budovej starej základnej školy v Devínskej Novej Vsi.

 

Časť tejto zbierky som zhruba pred poldruha rokom videl vystavenú v kostole klarisiek v Bratislave. Súčasný výber prezentuje asi 2/3 zbierky, exponáty sú ale bez popisiek, ktoré by návštevníka informovali o tom, na čo sa pozerá. Strávil som tam viac ako hodinu, úplne sám celý čas. Doma som potom začal listovať v spomenutej knihe, zvedavý, či sa mi podarí vôbec niečo identifikovať. Texty pod niektorými fotografiami sú prevzaté z, či inšpirované práve touto knihou.

Majiteľ chce zbierku venovať a aj keby nikto na Slovensku o ňu neprejavil záujem, v zahraničí by ju naopak prijali veľmi radi. V Opave, Záhrebe či v Lisabone, podľa článku na kultura.pravda.sk je akýsi náznak, že by mohla ostať na Slovensku. Je pravda, že prijať do fondov zbierku takéhoto rozsahu ako dar vôbec nie je lacné, naopak, je to veľmi drahé. Predmety treba skatalogizovať, zaevidovať ich, nájsť im miesto nielen na vystavovanie, ale aj na uskladnenie, starať sa o ne a ošetrovať ich. A pracovať na zbierke, dopĺňať ju, rozširovať, publikovať o nej. S najväčšou pravdepodobnosťou by si takáto zbierka vo fondoch niektorého múzea vyžadovala minimálne jedno nové pracovné miesto, ak nie viac. A to je asi ten náš problém. Vytvoriť jedno, dve pracovné miesta nie je tak atraktívne, aby sa s tým niekto v médiách pochválil. Ak na Slovensko mieri investícia, už sa spomínajú stimuly, počty nových pracovných miest, nepriamo koľko ďalších sa na takúto prevádzku naviaže atď. Päť rokov tu niekto bude vyrábať ponožky alebo čipy a potom sa uvidí.

Prevzatím takejto zbierky sa núka niečo, čo sa na Slovensku nenosí- investovanie do umenia, kultúry, rozvoja cestovného ruchu a vytvorenie kvalitného a kvalifikovaného pracovného miesta pre niekoho, kto vyštudoval tak zaznávané humanitné smery. Tak načo sú potom tie školy, aby historik robil na technickej podpore alebo v banke? Čo robia všetky tie vládne agentúry pre rozvoj cestovného ruchu, pre podporu podnikania a zamestnanosti? Tlačia zbytočné brožúrky ktoré sa povaľujú na našich zastupiteľstvách a zvolávajú semináre.

Iba výrobca niečoho dokáže vytvoriť náväzné ekonomické aktivity, dobre spravovaná expozícia to nedokáže? Tak prečo je o túto africkú kolekciu taký záujem v zahraničí, napríklad v Opave? Čo tam vedia a my nie?

Aký turista príde na Slovensko a kam zamieri? Cez Bratislavu sa preženie buď partia mladíkov, čo si chcú vyhodiť s kopýtka, alebo desiatky autobusov a lodí a v nich väčšinou ázijský dôchodcovia. Odfotia sa pred pamätnou tabuľou, šlohnú zopár podpivníkov a vracajú sa na palubu, aby si rýchlo zapísali kde to vlastne boli. Ak sa niekde turista naozaj nejaký čas zdrží, domáci aj zahraničný, sú to hory a služby ktoré takéto prostredie ponúka je stále možné vylepšovať.

V Martine je Etnografické múzeum, to by malo mať k tejto zbierke najbližšie. Či už by bola expozícia v Martine, v Liptovskom Mikuláši alebo v Poprade, verím, že vhodné priestory by sa našli. Nejde pritom o trhanie rekordov v návštevnosti, to sa podarí asi iba voskovým figurínam, ide o to, uchovať na Slovensku niečo o čo je záujem všade vo svete.

Možno to pritiahnem trochu za vlasy, ale čo urobilo Guggenheimovo múzeum zo španielskeho Bilbaa? Nie každý bol presvedčený o tom, že takáto investícia je to pravé. A vyplatilo sa. Alebo inak, koľko podobných zbierok je na Slovensku a majiteľ by bol ochotný ju odkázať kvalitne spravovanému múzeu? Prípadne, v múzeách môžu byť rozptýlené obdobné exponáty, či zbierky, ale tak malé rozsahom, že nestačia na samostatnú expozíciu.

V diskusii k akémusi blogu 6.5. ktosi s nickom trasochvost napísal asi najvýstižnejšiu vetu o nás Slovákoch: to vieš, niečo robiť je ťažšie ako študovať hudbu, dejiny umenia a podobné zbytočnosti.

Bohužiaľ, trasochvost má pravdu, na Slovensku sú to zbytočnosti, nevieme sa postarať ani o to málo, čo nám tu po vojnách a rozkrádaní ostalo, na všetko padá prach, na nič sa nedbá a všetci sa tešíme do cudziny, aké pekné fotky si odtiaľ donesieme.

Tiež som ale nepočul o tom, že by v parlamente alebo vo vláde sedel niekto, kto má neoprávnene diplom muzikológa, či orientalistu. To vieš trasochvost, burani idú po iných tituloch a potom to aj tak v daných oblastiach vyzerá.

 

 

 

 

 

 

1.jpg

Fotografia s touto dvojicou plastík ma zaujala pri listovaní periodickou tlačou a tak som sa vlastne o výstave a probléme s umiestnením zbierky dozvedel. Sú to vlastne truhly, do ktorých sa ukladali kosti predkov (po spopolnení?) a púšťali sa obradne po prúde rieky. Sú vysoké skoro ako ja. Ak primitívne národy dokázali venovať toľko pozornosti, umu a citu k ucteniu si predkov, zaslúžia si takéto artefakty miesto v múzeu. Etnografickom či umeleckohistorickom, to je jedno a označenie „primitívne umenie“ iba určuje jednoduchosť a naturálnosť jeho tvorcov.

 

2.jpg

Jedna z mnohých masiek s rohami, okrúhla ako disk...

 

3.jpg

...iná, takmer pravouhlá. V každej miestnosti objavíte nejakú, o ktorej ste presvedčení, že je najkrajšia. Potom prejdete do ďalšej miestnosti...

 

4.jpg

Dvojice mužskej a ženskej sochy predstavovali vždy konkrétne osoby. Buď to bola dvojica predkov, rodičov či prarodičov, čím väčšie potomstvo zanechali, tým boli uctievanejší a v podobe sôch ostávali členmi africkej rodiny.

Mŕtvy nie sú pod zemou...sú v lesoch, vo vodách, v chyžiach, medzi ľuďmi- mŕtvi nie sú mŕtvi.“

F. Nnaggenda, keňský univerzitný profesor

 

5.jpg

Druhou skupinou dvojíc boli dvojčatá. Oslavovali ich Jorubovia v Nigérii, či kmene Temne Limba zo Sierra Leone. Dvojičky vítali ako zvláštny dar duchov a ich sošky mali vhodne usmerňovať ich život. Ak ale rodičia nemali ešte sošky svojich dvojčiat hotové, a jedno z nich umrelo, považovalo sa to za veľkú tragédiu. Vtedy dali zhotoviť iba sošku nebohého dieťaťa a bola mu venovaná rovnaká starostlivosť ako živému súrodencovi. V Sierra Leone takúto sošku tabari, Jorubovia ju volali ibedži, kŕmili, umývali, láskali a zdobili. Z vystavených exponátov neviem samozrejme určiť o aké dvojice sa jedná (je ich tu viacero), ale „primitívne umenie“ má jednu výhodu. Tak ako odborník bezpečne rozozná výšivku, zemplínsku od myjavskej napríklad, boli aj africkí rezbári viazaný kmeňovým výtvarným štýlom. Vďaka tomu sa dá pomerne bezpečne identifikovať pôvod afrických rezieb a to aj tých, ktoré sa do európskych zbierok dostali v minulosti okľukou a z neznámych zdrojov.

 

6.jpg

Trojica bronzových bojovníkov.

 

7.jpg

Vplyv afrického „primitívneho umenia“ začiatkom 20. storočia na nové umelecké smery v Európe, hlavne kubizmus, je pomerne známy. Takéto masky nosili Fangovia z Gabunu pri odhaľovaní a trestaní zlých čarodejníkov. Ináč, Modigliani ako vyšitý.

 

 

8.jpg

Za každý kúsok dreva by sa dal dosadiť niekto z umelcov Európy, tu napríklad Paul Klee,

 

9.jpg

alebo Marc Chagall,

 

10.jpg

či Pablo Picasso.

 

11.jpg

Jednou z predností výstavy je, že pocit autentičnosti vás obostrie ešte pred vstupom do prvej miestnosti. Ucítite pach ohoreného dreva, akoby ste vstúpili do starej údiarne a uveríte, že hľadíte na predmety používané k svojmu účelu. Túto rituálnu prilbu určite niekto nosil, nebola vyrobená pre turistov.

 

12.jpg

Drevená tvár jazdca so zvýrazneným tetovaním.

 

13.jpg

Kolekcia masiek s rukoväťou na držanie pred tvárou, vysoké sú ako dospelý človek. A ešte s nimi bolo treba aj tancovať, možno za zvukov...

 

14.jpg

...niektorého zo štvorice týchto bubnov.

 

15.jpg

Takéto bronzové hlavy predstavovali beninskú kráľovnú matku.

 

16.jpg

Maska Dongov z Mali.

 

17.jpg

Masku kifwebe nosili medicinmani kmeňa Songov zo Zaire.

Kniha je z roku 1983 a je možné, že niektoré africké štáty sa už volajú inakšie, po tom sa mi ale nechcelo pátrať. Sú to len administratívne hranice, podobné tým, ktoré si vymýšľame za účelom komplikovania si života. Migrujúce zvieratá či lovci a zberači ich nevnímajú, vedia nám zmiznúť pred očami vďaka svojej prirodzenej spätosti s prírodou, ale zároveň nám miznú pred očami naším pôsobením na ich svet.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?