V diskusii padol názor, že revízori sú len takí, akí sú cestujúci. Omyl vážení, revízori sú takí, aký je ich zamestnávateľ. Schopný si bude hľadať schopnejšieho od seba, aby sa veci darilo, neschopný alebo ľahostajný podvedome dá prednosť tomu, kto mu jeho vegetovanie dokáže udržať neobmedzene dlhý čas. Bude mu tolerovať porušovanie interných predpisov, aj zákonných noriem a ak by prišlo na lámanie chleba, veľmi ľahko sa ho zbaví. Tak isto, ako toho naivného poctivca, čo sa chce pridŕžať predpisov a je nepríjemne dobrý vo svojej práci. To platí asi vo všetkých odvetviach, postoch či profesiách.
A takí sme všetci, čo je nám dovolené, to si dovolíme, aj na úkor interných predpisov či zákonných noriem. Berieme na vedomie benevolenciu, ktorá občas potrestá náhodne vybraných, ale necháva nás v náleve spokojnosti- však čo, robí to tak väčšina.
Alebo máme to šťastie a pohybujeme sa v prostredí, kde sa žiaden prešľap netoleruje, riešenie problému je vždy na dosah a neudeje sa nám krivda, nikto nemá výhody.
Najradšej by sme si vybrali niečo medzi tým, mať určité istoty, povinnosti takého druhu ktoré zvládame, sú nám vlastné a očividne prospešné a ostatní nech nám to nekomplikujú.
Ak platí, že každá práca je prospešná, prospešná je aj práca revízora. Určite je potrebná, no jej efekt by nemal byť vo vybratých pokutách, ale v skvalitnení hromadnej dopravy. Revízori kontrolovali spoje aj v časoch, keď v nich sprievodcovia predávali lístky. Aj vtedy boli čierny pasažieri a kontrolovaný bol aj sprievodca.
Kto má ale pocit, že jeho práca je z tých prospešných, ktorú niekto ohodnotí nielen finančne, ale aj spoločensky, alebo aspoň jedným spôsobom natoľko adekvátne, že pri tom druhom je ochotný prižmúriť oko. Asi málokto, alebo ten, kto si to svoje poctivo vydrel a je schopný uznať aj inému primeranú odmenu za prácu, kto nebude mať pocit, že ho ten druhý mieni ošklbať. Ak si niekto nezaslúži svoj príjem, jedno aký vysoký, začne to flákať, ak sa niekomu nedostáva zaslúženého príjmu, začne to flákať tiež. Jeden aj druhý začnú pozerať a poukazovať na seba navzájom, jeden aj druhý nebudú mať čo odovzdať zo svojej profesie.
Byť dnes revízorom v Bratislave (a asi aj inde) mi pripomína vojenské hliadky- čím viac odtrhnutých gombíkov, tým viac opušťákov a nemám pocit, žeby sa tým zvýšila bojaschopnosť ČSLA. Obnos vybratých pokút nie je vizitkou dobre vykonanej práce revízorov a obstojnej kondície mestskej dopravy, tak ako počet vytrhnutých zubov nie je priaznivou správou o zdravotnom stave populácie. Nekvalitná práca, jej dôsledky, pretriasanie sporov či poukazovanie na chyby je to, čo vábi záujem potencionálneho publika. Možno je to tak dobre, možno sa niečo odhalí a napraví, ale zdá sa mi, že je to na úkor toho pozitívneho, čo tu stále okolo nás je. Akoby to dobré bolo tak prísne osobné, že si to nájde veľmi málo zainteresovaných a väčšinu to nezaujíma. Zdá sa im, že ich sa to netýka, Že iba doplácajú na to negatívne.