V rokoch 1714- 15, s vďačnosti po ukončenom more, postavili Košičania pod Červeným brehom votívnu kaplnku sv. Rozálie a neskôr okolo nej vznikol cintorín. Ak by tu miesto ihličnanov košateli platany, ak by z fasád do očí nebila maďarčina, mohol by som o niektorých fotografiách tvrdiť, že sú napríklad z Lousiany.
Je to taký malý lexikón architektúry 19. a 20. storočia ako na dlani. Od klasicizmu s iónskymi a dórskymi hlavicami cez neogotiku a eklektizmus po secesiu a modernu 20tych a 30tych rokov. Väčšina hrobiek je stále vo veľmi dobrom stave, sem tam prepadnutá strecha, uvoľnený obklad či chýbajúci článok, droliace sa murivo. Skoro všade prehrdzavené kované brány, lampáše a zábradlia, odpadnuté fragmenty.
Niekoľko pomníkov je zámerne povalených- večný problém zle nasmerovaného testosterónu. Mnohé hrobky a náhrobky sú priškrtené popínavým brečtanom, ktorý sa potom ťahá po stromoch vyššie a vyššie. Vyzerá to možno romanticky, ale stavbičku to môže narušiť, z niektorých hrobiek sa už nedá rozoznať detail, len obrys celku.
Všetky tieto historické pamiatky majú jednu vec spoločnú. Rozdielne stavebné štýly spája rovnaká remeselná dokonalosť. Na cintorínoch prevláda remeslo kamenára a sochára, tu je rovnocenný murár a štukatér, precíznu prácu tu odviedli kováči a až sa to bojím takto verejne povedať- aj pasiari (klampiari). Toľko medených kopúl a kopuliek, chrličov a žľabov priam na dosah ruky ma presviedča o tom, že nie len turisti, ale ani bezdomovci ešte cintorín Rozália neobjavili.
V Bratislave na cintoríne sv. Michala je jediná hrobka porovnateľná s tými v Košiciach. Jej kopula je obitá plechom natretým svetlozelenou farbou, meď by si tu nikto netrúfol osadiť. Napriek tomu, niekto vo vidine zárobku, pokúsil sa kopulu olúpať.
Kvalita remesla a remeselníka je v detailoch profesionálne opracovaného materiálu. Celok premyslený a navrhnutý architektom (jeho podiel je nepriehľadnuteľný), remeselník vytvoril kladivom a dlátom, kelňou a špachtľou, nahrieval železo do kujnej teploty, žíhal medený plech.
Úroveň novších a najnovších náhrobkov ani nechcem komentovať. Za posledné obdobie trh zaplavili nesmierne ošklivé náhrobné kamene.
V spodnej časti cintorína Rozália stoja dve nové hrobky. Jeden rozostavaná (možno nedokončená?) a druhá asi z 90tych rokov minulého storočia. Solídna stavba, kvalitné materiály, ale zmysel a cit pre detail tu absolútne chýba. Nie omylom a náhodne, ale v dôsledku úpadku kvality práce.
Nikdy pred sto rokmi by sa nestalo, aby nezaleštená časť žulového obkladu bola osadená tak, aby bila do očí.
Ospravedlňujem sa za množstvo fotografií.
Prepadnutá strecha, dúfam, že tá páska upozorňuje na budúce stavenisko a nie na trvalé nebezpečenstvo.
Nádych secesie.
Toto som myslel, keď som spomenul Lousianu.
Kaplnka sv. Rozálie.
Jeden z mnohých detailov, pri remeselníkoch som zabudol na maliarov.
Táto medená nádhera začína vo výške pása.
K tomuto plechu na cintoríne sv. Michala v Bratislave sa treba šplhať. Predsa to niekomu stálo za to.
Bronzový a kamenný smútok, mramorová postava je v životnej veľkosti.
Z niektorých hrobiek trčí iba kopula s krížom, prípadne kúsok steny.
Hrobka z umelého kameňa, neuveriteľne kvalitná aj po takmer storočí.
Dokonalosť pravých uhlov umocňuje oblina kalicha a mekký dojem z písma.
Architektonická všehochuť, zdrobnelina veľkolepého chrámu s množstvom detailov, napríklad s...
...vegetariánskym levom.
Hrobka z naších čias, mohla by byť rovnocenná s tými staršími.
Nebyť takéhoto trapasu, ktorý sa opakuje aj na druhej strane.