Keď sme boli deti, kosiť chodili chlapi s kosami, aj po sídliskách. Oslička namočená v kovovom puzdre zavesenom na gatiach sa hojdala v rytme kosca. Väčšinou mlčali, aj vtedy, ak sme si riadky ešte mokrej trávy zhŕňali na hromadu a blbli v nej. Domov sme potom chodili so zelenými kolenami, ak sme teda mali dlhé nohavice. Po čase prišiel voz ťahaný koňom, pokosená tráva skončila na ňom a my sme za tým vozom občas pobehli v nádeji, že sa nám na kúsku podarí zviesť sa zavesení vzadu. Okolo občas prefrčal Moskvič či Volga, Spartak, modrá Oktávia s bielym pásom a nápisom VB, maličká Felícia, niekedy s odkrytou strechou a samozrejme Škoda 1000 MB.
Na dedine, ktorej som si užil chvalabohu dosť počas prázdnin, to kočiši nemali radi, to keď sme sa im vešali vzadu na voz. Pamätám si jedného, vedel sa bičom zahnať až dozadu a to sme sa už púšťali a prášili sme preč. Visieť ostal iba ten najodvážnejší, niekedy iba pozinkovaný kýbeľ pre smädné kone.
V meste to tým chlapom nejako nevadilo, nechali nás povoziť sa, kŕmiť znudeného koňa stále tou istou zvädnutou trávou, odháňať z neho muchy z miest kam nedočiahol chvostom, kde nevedel zamrviť kožou.
Starší pán už dokosil, ospravedlnil sa že tak hlučal, dal si glg čohosi a teraz zabrúsenou špachtľou na dlhej rúčke vysekáva húževnatú trávu zo spár dlažby. Čisto mestská záležitosť.
Dedko sa blížil k osemdesiatke a nevládal už kosiť veľký sad. Prvý rok mu ho pokosil sused a keďže dedko s babkou už ani nič nechovali, odkúpil aj pokosené seno. Druhý rok sa ešte ako tak slušne dohodli, sused pokosil sad a za prácu si odniesol seno. To bolo v časoch, keď súdruhovia tak úspešne zotierali rozdiely medzi mestom a dedinou. Samozrejme, tretí rok musel dedko susedovi zaplatiť, aby mu vôbec pokosil sad a odviezol seno.