reklama

Kačica na dedine (o čo prišiel Lukas)

Od útleho detstva po dospievanie sam každé letné prázdniny, ich dosť podstatnú časť, trávil na dedine u starých rodičov. Na malej dedine a veľkom hospodárstve. Vyrastal som doslova medzi hydinou a aj keď jej osudom bolo skončiť v trojobale, či v hrnci s mrkvou, aj keď od vtedy prešlo viac ako tridsať rokov, je mi ľúto, že káčer Lukas z blogu z 13.7. o takéto niečo pšiel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Vtedy som to samozrejme tak neprežíval, že prázdniny na dedine milujem. Stará mama vedela zapriahnuť do roboty a bolo veľkým umením vyšmyknúť sa poza pajtu do vetrolamu, odkiaľ sme ju síce ešte počuli, ale trest sme si odkladali na neskoršie. Teda ja a bratia, bratranci, chlapčiská z dediny (ktorí utekali mamám) a občas, keď sme sa zľutovali alebo jej chceli robiť zle, aj najmladšia sesternica Andrejka.

Neskôr, už dospelý, som starých rodičov navštívil aj cez víkendy v zime či na jar. Prespával som vo veľkej kuchyni, kde vo vystlanej debni, natlačené na seba, čo najbližšie ku peci, štebotali niekoľkodňové žlté guličky. Káčatká, húsatká či kuriatka mi po nociach robili spoločnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z prázdnin si už pamätám, ako som im dva- trikrát denne prekladal ľahkú drôtenú ohrádku, vždy do chládku a v jej pôdoryse spásali zelené. Každý deň sa im v záhrade či na okolitých poliach natrhala žihľava, lucerka či repný list. Na hrôzostrašnom zariadení (ktoré ma fascinovalo) s kľukou a troma ostrými čepeľami sa im čerstvý pokrm posekal, zmiešal so zabareným šrotom či starými zemiakmi uvarenými v šupke. Keď už boli naozaj väčšie, vypustili sa medzi ostatnú hydinu na dvor s veľkou mlákou uprostred. Kačice tú bahnistú mláku milovali, sliepky sa zas zahrabávali do jemného prachu popri plote pod starým orechom a zbavovali sa parazitov. Do mláky si to vždy namierili dve prasatá, ak sme ich občas vypustili z chlievov prebehnúť sa. Kým sme cez malé okienko vyhadzovali hnoj, prasatá slastne krochkali v blate. Georg Cloony by asi ošedivel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Starej mame som s hydinou pomáhal asi naozaj od malička, najprv s večerným zbieraním vajíčok, vedel som sa vyšplhať až úplne hore na kukuričniak, kde mlade nosnice občas svoje hniezda schovávali. Nie vždy som dokázal vajíčka aj neporušené zniesť dolu. Hydina sa rezala väčšinou v sobotu. Sliepka na polievku a zo dvaja mladý kohúti na vysmážanie. Pomáhal som aj s tým a čo to na sliepkach pri tom vypozoroval. V prvom rade, nie sú hlúpe, minimálne nie hlúpejšie od kohúta. Ten keď našiel na dvore červíka či zrnko, začal toľko kikiríkať, až mu to slepica vydzobla spod nôh. Dosť skoro večer boli už sliepky na bidielkach a keď som prišiel pre vajíčka, ledva si ma všímali. Uhli riťou, trošku sa pomrvili a driemali ďalej, kvočke som sa samozrejme vyhýbal. V sobotu podvečer, keď som vstúpil do kurníka, už to nejako vytušili. Stará mama ukázala prstom- „hentú, nejako krívala na dvore“, a mohol som sa približovať nenápadne ako som chcel, v kurníku nastal cirkus. Po naháňačke sme vychádzali von s troma štyrmi kusmi, krídla zapletené, voda už medzitým zovrela. Čo som neznášal bolo, že stará mama občas zobrala tupý nôž, to bolo hrozné a tak som sa časom staral aj o nože. Ďalšie rozprávanie je pre silnejšie nátury, vegetariáni môžu preskočiť list.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sliepku podrežete rýchlo, krv steká do randličky, potom sa ešte trepe v starom kýbli, keď sú už naozaj mŕtve, zabaríte ich vriacou vodou. Perie sa horúce ošklbe a hádže pod nohy. Ostatné sliepky sa už ukľudnili a vyšli do zmrákajúceho sa dňa na kanibalské hody. Najprv sa klbčia o to perie, potom čakajú, spolu s mačkami na nepoužiteľné vnútornosti. Pred pitvaním sa sliepky opália nad horiacimi novinami, aby sa zbavili chlpov. Moji miláčikovia, Tarzan a Džeky sa trhajú na reťazi a najlepšie kúsky odnášam im, odháňajúc od ich misiek nebojácne slepice. Vnútornosti sa dôkladne poumývali a spolu s očistenou hydinou odložili do studenej komory. Vedel som, na čo sa môžem ráno tešiť, krv udusená na cibuľke a k tomu pečeň, ak je vám zle, váš problém. Jednoznačne si ale dodnes pamätám, ako chutí mäso z domácej hydiny a tiež to, že s tým čo kupujeme v marketoch sa to nedá porovnať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Musel som to naozaj vnímať od malička, lebo ešte celkom malí sme s dievčaťom od susedov našli zdochnutú lastovičku. Ošklbkali sme jej bruško a vypitvali ju nenahraditeľnou rybičkou. Fascinovaní sme sa uistili o tom, že má všetko ako sliepka- hrtan, pľúca, srdiečko ako hrášok, pri ňom pečeň a žlčník, žalúdok a jemné povrázky čriev.

S hydinou bola občas aj sranda, no, ak nie sranda, zaujímavé to bolo určite. Kohút na hnojisku je pán a vládca, mladý kohúti si pri ňom jednoducho nevrzli. Aj keď, videl som že aj to sa dá. Keď sa starý kohút vybláznil na ktorejsi sliepke a spokojne ľahostajný ju opustil, sliepku blažene rozcapenú na hnoji obskočil mladý kohútik. Bolo to asi drsné, lebo sliepka ostala bezmocne ležať a po čase z nej vytieklo vajce skoro normálnej veľkosti, ešte bez škrupiny len v slabej blane. Sliepka chradla a v sobotu, možno už v týždni, na ňu stará mama ukázala prstom. Už som bol dosť starý, aby som vede k čomu došlo, ale samozrejme, hanbil som sa o tom starej mame rozprávať.

Raz do mňa v zime vošla zlomyseľnosť. Napadol prvý sneh a biely poprašok na dvore sliepky tak zaskočil, že váhali vyliezť von. Začal som im hádzať zrno, na to zabrali vždy. Keď si už na sneh zvykli, všimol som si, že mláka je poctivo zamrznutá. Hrsť pšenice som hodil do stredu ľadu. Určite ste už videli, ako sa húf sliepok rozbehne za hodeným žrádlom. Doprial by som vám pohľad, ako zúfalo sa kĺžuc po trtole, nestihli dzobnúť ani zrnko. Keď som to ale chcel predviesť bratrancovi, sliepky ma ignorovali a pšenicu rozvážne do zrnka skonzumovali bez toho, aby ma rozosmiali. Sliepky nie sú hlúpe.

Kačky sa nerezali tak často a celý proces je o trochu smutnejší. Kvôli najkvalitnejšiemu periu na hrudi, kačka sa rezala na zátylku. Kačka je nádherná s tým svojim delfínim úsmevom. Držíte ju za zobák a krk zároveň jednou rukou a do odovzdaných očiek sa radšej nezahľaďte, neraz mi bolo do plaču. Ošklbať perie a nepoškodiť pri tom kožu je umenie a trvá to dlho. Kačky sa tiež rezali dve tri naraz, peria bolo tak za papierový mech, dvojročné dieťa by ho odnieslo. Ale, stálo to potom za to, knedľa a kapusta k mäsu, v zime pečienky v pohári zaliate masťou.

Nech mi pán doktor Bukovský odpustí, celé dni som ale tiež spásaval záhrady, mrkvu, uhorky a jahody som zjedol často s hlinou, kapustu schrúmal aj s hlúbikom. Na čom stará mama chvalabohu zvlášť nebazírovala, bola osobná hygiena počas dňa (večer do naškrobených perín sme ale museli ísť čistí, občas som si prepašoval čierneho Mura). Šťastní ako tie prasce v blate sme prežívali leto na dedine, kde sa chlieb v obchode objednával, mlieko sa naberalo odmerkou do konvičiek, s ktorými sme ešte večer na bicykli zašli do maštalí a s posledného dojenia sme občas trochu teplého, speneného mlieka aj niečo domov doniesli. Nevedel som, čo sú detské choroby, kúpali sme sa v Malom Dunaji v časoch, keď bol naozaj špinavý. Občas nás na dvore nahádzali do dreveného suda a nahatí sme potom pobehovali poza čierne ríbezle, vo vlasoch gumička zo zaváranín, pierok za ňou čo dvor dal a udierajúc dlaňou po perách, s divokým vú- vú- vú- vú, nikto nechcel byť Santerom.

Toto by som doprial Lukasovi, ale hlavne jeho majiteľovi. Autorke blogu nevytýkam čo napísala a ako to napísala, len mi je ľúto, že majitelia domácich miláčikov často nevedia, že ich týrajú a ich hlúposť neospravedlňujú, nazdávam sa, dobré úmysly.

Obrázok blogu

Tu sa to celé začalo. V roku 1919, na základe Záborového zákona a o rok neskôr Prídelového zákona, začala v ČSR prvá pozemková reforma. Na skonfiškovaných pozemkoch veľkostatkov známych šľachtických rodov vznikli nové kolónie na južnom Slovensku, spolu ich bolo vyše päťdesiat. Kolonisti prichádzali z celej vtedajšej republiky. Moji prastarí rodičia prišli z Liptova v 1927mom, to je ten starší pár na fotografii z roku 1935. Dieťa v náručí je môj otec, stará mama bola asi vo veku mojej staršej dcéry. Do tohto prostredia, značne už zmeneného, som prikvitol určite ešte v predškolskom veku, aby som tam trávil vždy dlhší a dlhší čas. Nič lepšie ma stretnúť nemohlo.

Nové Osady (Sedín), kolónia medzi meandrami Malého Dunaja a obcou Veľké Úľany vtedy nemala vyasfaltovaná cestu, obchod bol v dome u susedov (kde sme v letnej kuchyni pitvali lastovičku), občas prišlo auto so zmrzlinou, občas pojazdné mäsiarstvo. V takomto prostredí sa nemohlo stať, aby niekto ublížil zvieraťu. Vedome to bolo jednoducho neprípustné a kontraproduktívne, nevedomky nemožné. Tí ľudia o zvieratách vedeli viac ako trdlá z panelákov, gazda možno v živote nepohladkal svojho bundáša, ale pôda a zvieratá ho živili, správal sa k nim tak, aby mu boli čo najosožnejšie. Lukas by tam bol šťastný, aj keby som ho napokon zarezal.

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  668
  •  | 
  • Páči sa:  3 514x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu