Začali sme ráno okolo deviatej pod majestátnym oblúkom Pont d Arc.
Za ním sa rieka tvári prívetivo a mierne, v skutočnosti ona taká aj je, ináč by na 24 kilometrový úsek nepustili takých amatérov, akí sme boli mi a doslova tisícky ďalších.
Vždy sa našiel dôvod priraziť k brehu a len sa tak kochať.
Kochať ako kochať, pred splavom sme dostali mapu rieky a na nej boli označené štyri kritické body s opisom, kade ich bezpečne oboplávať. Lenže, ja som sa kochal. Toto je prvý z tých bodov, na ňom som si prakticky overil moju schopnosť v eskimáckom obrate. Prvá časť mi ide vynikajúco, potom treba ratovať seba a veci.
Tam niekde pláva jedno naše pádlo, okuliare som stratil neskôr inde. Moja drahá mi stále dôveruje a prezlieka sa do suchého (ha- ha- ha), už jej toho veľa neostáva.
Neboli sme chvalabohu jediní, čo sa vykydli, či si aj ostatní potom počítali modriny neviem.
Znovu sa kochám, už bez okuliarov. Na splav máme pohodlných osem hodín, barel je plný jedla a pitiva, najviac je potrebná voda (pivo sa neoplatí, rýchlo steplie), ale trochu slivovice nezaškodí. Mali sme šťastie, varovali nás pred komármi, ale nejako sme to vymákli. Slnko som ako vždy podcenil, zvyšok dovolenky sa chválim červenými nohami.
Posledný z kritických úsekov- katedrálu, sme zbabelo obišli poťahujúc kanoe po plytčine. S jedným pádlom by sme to určite nezvládli.
Niekedy možno stačí povedať skale „ave cesar“...
...a ona vám láskavo dovolí prejsť.
Nie každému to vyjde, našťastie, žiaden úraz som nezaregistroval. Na každom z tých nebezpečných úsekov boli záchranári a nie len tam. Klobúk dolu pred tým, ako to bolo zabezpečené. V jednom mieste, ktoré vyznačené ani nebolo, sa rieka zúžila a prúd samozrejme zmocnel. Rieka sa točila doprava a zľava, kam nás to hnalo, sa týčila skalná stena. Priznám sa, že mi lepilo, manželka čušala (mal by som ju brať k vode častejšie- fuj, ale som sviňa) a s tým jedným pádlom som teda mal čo robiť. Problematické bolo hlavne to, že nás na vode bolo veľa a často nebolo kde zahamovať a premýšľať, ako na to. Síce by som prd vymyslel, ale boli sme v skupinke piatich či šiestich lodí a jednoducho, bolo treba do toho vhupnúť. Na brehu stál nejaký chalan, mal k dispozícii čln s motorom a tak som pochopil, že je tu na to, aby ma ratoval. Keď sme tú zákrutu prešli, vyšťavený som sa obzeral dozadu. Ten chalan to pre istotu v tom silnom prúde prešnorchloval (pred nami sa dve lode prevrátili, videl som, že vyplávali všetci) a vrátil sa strážiť znovu. Ešte raz klobúk dolu, keby mi priniesol okuliare, snáď ho aj vybozkávam.
Niekedy vás to donúti cúvať...
...ale víťazstvo chutí aj tak.
V jednej knihe o Emilovi Zátopkovi je fotografia, na ktorej atlét leží na gauči a číta knihu. K fotografii je Zátopkov komentár- toto neberte vážne, to iba pózujem pre novinárov. Ani túto fotografiu nemusíte brať vážne, za mnou je oná „katedrála“ a ja som víťaz v tom, že som to preskackal po plytčine.
Toto tu nechal Syzifos...
...típci si myslia, že ich niekto fotí, v skutočnosti idem pohnúť tou skalou.
Takto by som mohol pokračovať do nekonečna, bolo to báječné.