O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som o niečo neskôr zaevidoval, že Charles Chaplin ešte žije, že to nie je relikt minulosti, ale môj súčasník. Dodnes si spomínam na krásny galavečer, kedy pri príležitosti osemdesiatych narodenín prišiel Chaplinovi zagratulovať Jack Lemmon a doniesol mu legendárny tvrďáčik a bambusovú paličku.
Tiež som bol ešte dieťa, keď v televízii bežal program o animovanom filme a významných tvorcoch československého animovaného filmu. V prevažnej väčšine išlo o českých autorov, tá tradícia je so Slovenskom neporovnateľná. Jednalo sa ale o výtvarníkov, ktorých mená som poznal buď z Dikobrazu ako bol Adolf Born, či z filmov ako diela Karla Zemana a Jiřího Trnku, alebo iných z večerníčkov. Zo Slovákov tam bol asi iba Viktor Kubal, a opäť, jednalo sa o človeka, s ktorého kresbičkami som sa cez Roháč stretával odkedy som začal vnímať svet aj cez „noviny“. V tomto prípade som teda vedel, že sú to žijúci autori a pri Viktorovi Kubalovi som zažil znovu mierny šok. Nevedel som si ešte dať do súvisu, že keď má niekto napríklad päťdesiat rokov, že pred tridsiatimi rokmi bol tiež dospelý a makal. Informácia o tom, že prvý animovaný film vytvoril Kubal niekedy v roku 1942 bola pre mňa nestráviteľná. Vtedy bola predsa vojna- a to mi chce niekto povedať, že počas vojny sa chodí do kina na grotesky? Proste som si to ešte nevedel urovnať v hlave.
Dnes som sa úplne náhodou dozvedel, že Vladimír Mečiar oslavuje sedemdesiatku. Prajem mu pevné zdravie a všetko najlepšie. On a jeho jubileum bol ale ten podnet, že som sa pustil do písania, prekvapilo ma, ako v tichosti, bez záujmu to prebehlo. Nepozeral som celé správy, TA3ka bola zapnutá niekoľko krát cez deň, ale nepostrehol som, či to bolo obsahom nejakého šotu. Ani neviem, či by to v správach malo byť. Politický odporcovia sa snáď vyjadrovať nemusia, ale jubileum trojnásobného premiéra by si média hádam všimnúť mohli.
Že sa Vladimír Mečiar zapísal do histórie nepochybujem, ale je čo hodnotiť? Pamätá si moja dcéra, že mala asi osem rokov a zo školy prišla natešená s lízankami HZDS po akejsi kampani? Určite nie. Ale určite si pamätá Jacka Lemmona a „Niekto to rád horúce“, film ktorý si zamilovala od mala. Určite si pamätá Walta Disneya- nechcela odísť z prvej návštevy kina (Obzor). Keď sa ma opýtala, či to ešte budú niekedy dávať (Kráska a zviera), ja somár som jej povedal, že hneď teraz, len čo vyvetrajú kinosálu. Už neviem čo som jej nasľuboval, aby som ju dostal von. Prežila si svoje detstvo objavovania ako každý iný, aby sa v dospelosti naučila rozoznávať, čo je hodné pozornosti a záujmu a čo je prchavé a nedôveryhodné. Ak slovenskí politici vedia zanechať po sebe iba stopu a nie dielo, je to ich voľba. Aspoň majú pred očami príklad, ako to končí. A to mnohí.
Vladimír Mečiar dokázal upútať doslova masy a aj keď jeho hviezda pohasínala, bol dosť silným magnetom pre ľudí so zmyslom a túžbou pre kariérny postup (odporúčam grotesku Viktora Kubala „Rebrík“). Stačilo jedno volebné „pol obdobie“ a neštekne po ňom pes. Ani sa z toho neteším, ani mi to nie je ľúto. Len tak rozmýšľam, je alebo bude vôbec za kým zo slovenských politikov banovať? Že mnohí dokážu rozosmiať nie je dostatočným kritériom.