Najprv som ho rozoznával vizuálne, neskôr po charakteristike jeho prejavu v postavách ním stvárnených. Potom, poznajúc meno toho herca, darilo sa mi odhadnúť, aj podľa iných mien v obsadení, čo od filmu môžem očakávať. Možno inak, spoľahlivo sa očakávania plnili od mien ako Menšík, Sovák, Brodský či Zázvorková, Brzobohatý len potvrdil správnu voľbu režiséra pre danú postavu. Jeho rozhodný návrat do kľúčového deja (Skalpel prosím), jeho nesporný podiel na odvrátení nezdaru na operačnom stole nenechal zabudnúť, že v inom prípade sa nezdaru nepodarilo vyhnúť, že prišiel o dcéru. Nemal komické postavy, krutý humor bol ale obsiahnutý v postavách okolo neho (Všichni dobří rodáci), v tom, ako postupná premena charakterov dávala za pravdu tomu, kto stál pevnejšie ako iní za svojim presvedčením. Nemal ani, aspoň si na žiadnu nespomínam, naozaj zápornú postavu. Predstavil takých otcov (Dobrá voda), s akými dospievajúci synovia musia mať konflikt. Keď tí synovia dospejú, inak ako s uznaním na toto obdobie spomínať nebudú.
Radoslav Brzobohatý mal na to, aby hral tvrdých chlapov, tí najtvrdší akých stvárňoval, boli nesmierne zraniteľní, o to viac bola jeho sila presvedčivá. Bol súčasťou viacerých generácií skvelých hercov a herečiek, patril do toho množstva, ktoré sa v sebe nestrácalo. Ktoré si vzájomne svojim bytím pomáhalo vyniknúť v nepretržite priaznivom prostredí českej kinematografie. Priaznivom minimálne od čias zvukového filmu, priaznivom v tom, že napriek všetkým útrpnostiam krátkych aj dlhších epoch s dlhodobými následkami, napriek všetkým tým polenám hádzaným pod nohy hviezdam strieborného plátna, aj menej známym ľuďom z druhej strany filmovej klapky, ostala česká kinematografia nepretržite hodná pozornosti, prinášajúca zážitok, držiaca si kontinuitu. Skláňajúc jej poklonu vnímam zároveň jej špecifickosť a tá mi dovoľuje rovnako hlbokú poklonu zložiť aj kinematografii slovenskej.
To s tými priezviskami je iba taká zaujímavosť, možno to už napadlo aj iných okrem mňa, meno samo o sebe neznamená nič. Nosíme svoje priezviská a ak máme to šťastie, poznáme svojich predkov aj tri generácie dozadu. Málo kedy o nich, napríklad o praprarodičoch vieme viac ako len krstné meno. Zaregistrujeme fyzickú podobu z rodinných albumov, ak je zdedená po niektorom z nich. Máme svojich biologických predkov, máme alebo budeme mať svojich potomkov. Máme tiež svoje hlbšie korene, dávno ich niekto bez nášho vedomia zapustil v priestore, do ktorého už možno nepatríme. Toto ovplyvniť nevieme.
Vieme ale pôsobiť na svoje okolie, robíme to s priaznivým dopadom, robíme to aj veľmi zle. Aká taká stopa po nás vždy ostane. Ide o to, či je zaujímavá pre lovca kožušín, ktorý nám nastaví pascu, lebo iný úžitok mu nepredstavujeme, alebo po našom pachu zavetrí verná duša, ktorej aj závan našej minulosti pripomenie niečo pekné.
Cítim s blízkymi Radoslava Brzobohatého, ktorých dnes opustil. Určite im bude chýbať jeho prítomnosť. A chýbať bude mnohým, mnohí mi ale snáď dajú za pravdu, že ľudia, ktorí odvádzali tak dobrú prácu, práve tou prácou vytvárali prostredie, ktoré z nej dokáže čerpať ešte dlhé desaťročia. Tým ich práca či dielo prekročili osobnú pominuteľnosť a radia sa k tým nadčasovým.