Mestečko je takmer ľudoprázdne, uvádza sa počet 421 obyvateľov v roku 2009. Kedysi ich bolo omnoho viac, V roku 1793 napríklad 3531, prečo sa ale vyľudnilo som sa nedozvedel. Samozrejme, turistický ruch ho zapĺňa a obyvatelia žijú viac v nových domoch pod stredovekým mestom. V pôvodnom meste som nepostrehol niečo ako bývanie, ale môžem sa mýliť.
Mesto malo vďaka svojej polohe strategický význam, kopec je osídlený od praveku. Nad mestom je tiež stredoveký hrad s najväčším katapultom v Európe. V 17. storočí mesto patrilo monackým Grimaldiovcom, titul markíz des Baux patrí dodnes k dedičným titulom monackého kniežaťa.
V rokline pod historickým mestom sú všelijako poroztrusované nové domy v ktorých zrejme bývajú miestny obyvatelia, čo majú hore svoje obchodíky a kaviarne.
Za mestskou bránou milé prekvapenie v podobe obedujúcich slečien. V meste bolo turistov tak akurát, žiaden stisk ani zhon.
V uličkách Les Baux.
Dosť domov je v stave ruiny, chátrajúce som tam nikde ale nevidel, všetko je pekne udržiavané. Renesančné okno zničeného domu a oproti nemu podobný dom zachovaný.
Samozrejme, že Provensálsko a parfumérstvo patria k sebe, mnoho obchodíkov má aj svoje muzeálne kúsky, napríklad destilačný prístroj.
K Provensálsku patria aj tieto krásne bábiky, sú pomerne drahé, od cca 50 euro vyššie a vyššie, v Les Baux je múzeum takýchto bábik. Okrem betlehemských postavičiek provensalčania vyrábali všetky možné remeselnícke, stavovské a ja neviem aké figúrky.
Návrat do uličiek mesta až k druhému kostolu na jeho konci.
Vlastne nie, úplne na konci, pod hradným bralom decentne umiestnené toalety
Na hrad sme ale nešli, vstupy boli organizované na konkrétnu hodinu a práve tam aj prebiehal akýsi historický turnaj. Nás ale čakala ešte jedna návšteva, v Les caves de Sarragan, sme sa mohli schladiť pri ochutnávke vín miestnej oblasti a čo to zahryznúť, hlavne syry.
Les caves nie sú prírodné jaskyne, okrem otvorených lomov na stavebný kameň, z ktorých ťažili napríklad Rimania kameň aj na amfiteáter v neďalekom Arles, sa kameň ťažil aj štôlňovým spôsobom. Účel takej ťažby je ten, že po vyťažení, pokiaľ má kameň ešte prirodzenú vlhkosť, je ľahšie opracovateľný. Kým v otvorenom lome skalná stena stráca svoju vlhkosť práve cez svoju veľkú plochu, v štôlni sa udržiava pravidelná rovnaká teplota 14° až 16° Celzia po celý rok. Bolo iba otázkou času, kedy túto výhodu začnú využívať vinári.
V „jaskyniach“ Sarragan sme sa zdržali asi 45 minút, ochutnali ružové aj biele, niečo kúpili aj na neskôr.
Väčší obrázok som nenašiel, toto je Pierre Berthier, geológ a mineralóg, ktorý sa tu takmer pred dvesto rokmi motal a našiel rudu. Pomenoval ju bauxitom po najbližšom meste.