Páni Matovič a Pollák v kritike navrhovaných úprav stavebného zákona z dielne SDKÚ- DS, niekoľko krát zvrtli reč na domnienku, že za daný stav v osadách, za bezprizornosť jej obyvateľov a v konečnom dôsledku, za všetku ekonomickú ťarchu, ktorú tým ako spoločnosť nesieme, môže v prvom rade štát. Pán Matovič načrel až k Márii Terézii.
Reformy sa robia za účelom zlepšenia, zefektívnenia, fungovania štátu. Tak, aby ten priaznivý efekt pocítila čo najpočetnejšia vrstva obyvateľstva. Nie z lásky k nim, z nutnosti mať sa o koho oprieť, mať z koho fungovanie štátu financovať. Mária Terézia nebola žiaden ľudomil, všetky reformy ktoré vykonala mali jeden cieľ- zefektívniť hospodárenie štátu. Samozrejme, v konečnom dôsledku sa po reformách vďaka silnejšiemu štátu malo vodiť lepšie aj jeho obyvateľom. Slová z úst pána Matoviča, že to bola už Mária Terézia, ktorá Rómom nariadila usadiť sa trvalo tam, kde práve táboria nie sú úplné. Ona im to prikázala nie preto, aby toľko nevandrovali a mali sa konečne lepšie, ale preto, aby aj z nich bol nejaký úžitok (rozumej, aby bola možnosť zdaniť aj ich aktivity). Za to, že im obec vyčlení priestor na trvalú existenciu, sa očakávala protihodnota pre obec, ktorá už do daňového systému bola zapojená. Ako poddanská usadlosť, zemepanské mestečko alebo slobodné mesto. Dovtedajšiu represiu nahradil pokus o asimiláciu, tolerovaniu rómskych komunít, výmenou ale za mnohé obmedzenia, hlavne vo voľnom pohybe (poddaný bol viazaný k pôde zemepána, nemohol slobodne opustiť pôdu), Rómovia však k poddanstvu nepatrili. Aj toto bolo súčasťou sprehľadnenia celkovej situácie v štáte. Vrátane zavedenia extravilánu a intravilánu a zdanenia pôdy podľa jej bonitnej kategórie, sčítania ľudu, stanovenia poddanskej povinnosti, zdanenia šľachty a zavedenia stálej armády namiesto šľachtickej vojenskej pohotovosti, rozpustenia viacerých reholí alebo ich zapojenia do produktívnej práce.
To všetko boli zásadné reformy, mnohé z nich sú obsahom tereziánskeho urbára; aj riešenie kočovných Rómov, nie však celoplošne. Do akej mieri boli úspešné ťažko povedať, boli to reformy a presadzovali sa zdĺhavo, často oklieštene, spojené s odporom šľachty a kléru. Vykonávateľom urbára bola šľachta a urbár bol namierený sčasti proti nej. Rómovia sa preto neasimilovali všetci, ostali kočovať. Prvá republika ich riešila zákonom č.117 z roku 1927 O potulných cigánoch, zavedené boli cigánske legitimácie. Počas vojny zažili tvrdé represie, z Protektorátu boli zriadené rómske transporty do Auschwitzu, zo Slovenska (z územia zabratého Maďarskom) do Dachau. Zákonom č.74 O trvalom usídlení kočujúcich osôb z roku 1958, nepodalo ľudovodemokratické zriadenie pomocnú ruku, bol to príkaz, ktorého odmietnutie sa trestalo väzením. Vtedajšie zriadenie im vedelo poskytnúť (nanútiť) prácu, dnes na to mechanizmy nie sú. Všetky predchádzajúce riešenia (s výnimkou II. sv. vojny) boli riešenia možno slabé, z nášho pohľadu až nehumánne, ale snažili sa niečo docieliť, dopracovať sa, možno zle zvolenou cestou, k nejakému pozitívnemu výsledku.
Dnes riešenia dlhodobo chýbajú, problém sa nabaľuje, jeho eskalácia poskytuje priestor na populistické postoje. Zodpovednosť štátu za neriešenie tejto otázky tu určite je, ktorého štátu ale, ktorého obdobia súčasnej slovenskej štátnosti, to už je určiť ťažšie. Vieme sa zhodnúť v tom, čo vnímame ako negatívum tejto komunity- bezbrehé parazitovanie na sociálnom systéme nielen doma, ale aj v EÚ či Kanade. S tým je spojené naše vedomie o tom, že vo vymáhaní svojich „oprávnených“ nárokov sa vyznajú neuveriteľne dobre. Alebo aspoň tá časť z nich, ktorá to riadi. Žiaden sociálny systém budovaný v konkrétnej krajine však s plošným parazitovaním nerátal, má obranné mechanizmy proti podvodom jednotlivcov, nie organizovaných skupín, ktoré formálne nároky spĺňajú. Systém v dobrej viere predpokladá, že dvaja jednotlivci vytvoria rodinu s určitým počtom potomkov a prirodzeným spôsobom budú v jednom období do systému prispievať, v inom z neho čerpať. A tu je zodpovednosť štátu, otázne je, ako to štát chce riešiť. Ak sme právny štát a na uplatnenie svojich práv má skutočne nárok každý, aj majiteľ neoprávnene zabratého pozemku, čo tak nechať riešenie na nich. Alebo aspoň možnosť rozhodnúť o konkrétnom riešení. Zodpovednosť už predsa majú, predpokladám, že daň z pozemku od nich štát (obec) vymáha, a to úspešne.
Pred časom sa pristúpilo k čiastočnému uľahčeniu postavenia tých obyvateľov, ktorí sociálne dávky nemohli poberať, pretože nemali trvalý pobyt a ani preukaz totožnosti. Teraz majú ako bydlisko uvedenú príslušnú obec a dávky môžu poberať, prípadne sa pokúsiť postaviť sa na vlastné nohy.
Ako majiteľ pozemku dovolím danému počtu osôb sa na ňom zdržiavať dlhodobo, žiť v nimi vlastnoručne vybudovanom prístrešku na ich vlastnú zodpovednosť. Budú mať o tom doklad. V tom doklade bude jasne stanovené, o ktorý pozemok sa jedná, ktorých osôb sa to týka a za akých podmienok je nájomná zmluva uzavretá. Prírastok/úbytok do rodiny sa zaregistruje- vyplácanie príjmu bude viazané na „bydlisko“ na pozemku. Úhrada za užívanie pozemku pôjde majiteľovi. Zrážkou z príjmu, nech už ho vypláca ktokoľvek a z akýchkoľvek zdrojov. Ak nechcem, aby na mojom pozemku bol bodrel, tak tam nebude, každý mesiac priveziem kontajner a dám to vyčistiť, uhradím to zrážkou z príjmu. Nechcem aby na mojom pozemku bolo dvanásť psov? Nebudú tam, ináč všetkých dvanástich nahlásim na obecný úrad a odvediem za nich daň, zrážkou z príjmu. Deti nájomcov nechodia do školy? Nech nechodia, príspevok im nevyplatím. Budem sa ako jedinec báť vstúpiť vôbec na svoj pozemok a skontrolovať stav? Nebudem, najmem si dostatočnú ochranku a jej služby budú zaplatené zrážkou z príjmu.
Budem ako novodobý zemepán zneužívať takúto situáciu? Budem, pokiaľ sa nájomníci nenaučia dodržiavať pravidlá, pokiaľ sa nenaučia domáhať sa svojich práv a zároveň poskytovať tú protihodnotu, ktorú poskytujeme všetci. Budú mať sociálny pracovníci a aktivisti plné ruky práce, aby toto všetko nájomníkom vysvetlili? Samozrejme že budú, budú padať na hubu, kým sa im to nepodarí. Dostavia sa vôbec nejaké výsledky? Ak áno, bude to dobré, možno sa viacerí majitelia odhodláme spevniť alebo vybudovať novú cestu, z verejných zdrojov. Možno sa nám to tak zapáči, že začneme uvažovať o vodovode a kanalizácii, možno dokážeme nájsť zdroje aj na to, veď tým stúpne cena našich pozemkov. Možno sa to zapáči aj nájomníkom a budú uvažovať o odkúpení pozemku do vlastníctva, možno s podporou štátu.
A ak sa výsledky nedostavia, čo sa stane? Ten istý objem dávok, či príjmov pôjde okľukou cez majiteľa pozemku k svojmu príjemcovi. Koľko ostane ktorému z nich, záleží už iba na nájomcoch. Užívanie pozemku bude ale uhradené, úhrada bude zdanená (na ťarchu nájomcu).
Adam František Kollár, dvorný radca Márie Terézie, pred tým, ako do Bratislavy zvolala v roku 1764 uhorský snem, vydal knihu „O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci“. Na sneme panovníčka predložila požiadavku zásadnej zmeny daňového systému a to zdanením šľachty. Uhorská šľachta sa búrila tak proti Kollárovej knihe, ktorá bola načasovaná práve k tejto udalosti, tak proti zámerom Márie Terézie. Tá neustúpila, snem rozpustila a nikdy viac ho nezvolala. Tereziánske a následne jozefínske reformy neboli dokonalé, mnohé sa podarilo sabotovať, zvrátiť, odvolať. Uhorskú šľachtu to doviedlo do postavenia známeho z Kalinčiakovej „Reštavrácie“, Uhorsko následne k zaostávaniu nielen za Európou, ale aj za západnou časťou monarchie. Kollár vo svojej knihe oprašuje sedliacku filozofiu: „ak chcem ovečku strihať, musím ju aj kŕmiť.“ Takej filozofii rozumie snáď každý. Ak chcem mať z niečoho pravidelný úžitok, periodicky sa opakujúci, musím sa o produkt toho úžitku starať. Ak je úžitok iba jednorázový, vo forme jatočnej váhy, starostlivosť je tiež neustála, ale úžitok si vyberiem nezvratne na bitúnku. Tretia možnosť- neustále iba kŕmiť, sa týka plemenitby, to sem ale nepatrí, že?
