Chváloreč na predchodcu, povinnosť "nesmrteľných"

Autor: Dušan Koniar | 28.9.2012 o 21:53 | (upravené 28.9.2012 o 22:05) Karma článku: 7,48 | Prečítané:  222x

Takto to chodí vo Francúzskej akadémii, novozvolený člen musí predniesť slová uznania o svojom predchodcovi, na kreslo ktorého, po jeho smrti zasadne. Francúzsky akademici nie sú slovenský politici; ješitnosť, intrigy, nepriateľstvo sa nevyhnú ani im, tak ako každej spoločenskej komunite. Napriek tomu, vieme si predstaviť, že by designovaný premiér Slovenska musel povedať niečo pekné o tom rezignujúcom?

 

 

Po tom, ako kardinál Richelieu dal podnet k založeniu akadémie, ktorej cieľom bolo určovať normy a kodifikovať francúzštinu, prijaté boli aj spôsoby voľby nových členov. Členstvo je doživotné, boli však aj vylúčenia. Ak sa jedno alebo viac z celkovo štyridsiatich kresiel uvoľní, uchádzač sa uchádza o konkrétne kreslo. Vie teda, na koho počesť si bude musieť pripraviť reč; údajne práve z tohto dôvodu sa niektorí potenciálni akademici o kreslo ani neuchádzali. Nechceli hovoriť dobre o svojom predchodcovi ani po smrti. Jeden krát sa udialo aj to, že nový člen síce reč predniesol, ostatným sa ale nezdala dostačujúca a keďže ju odmietol prepracovať, prijatý nebol. Protektorom akadémie je vždy hlava štátu, formálne schvaľuje členstvo prezident republiky v Elyzejskom paláci. A tak prišlo aj k tomu, že bývalý premiér Clemenceau odmietol byť vymenovaný, aby sa nemusel stretnúť so svojom nepriateľom Raymondom Poincaré, prezidentom republiky a zároveň členom akadémie.

To už veľmi živo pripomína slovenské reálie ponovembrového obdobia. Napríklad, ako bývalý minister kultúry tretej Mečiarovej vlády Ivan Hudec, ušiel z ktorejsi vernisáže bočným vchodom, pretože prichádzal prezident Michal Kováč. Alebo terciárne záležitosti súčasného prezidenta Gašparoviča, marionety už dávno vo veku „starého uja.“ Harabínové výroky, najme ten, že „hajzeľ“ Lipšic pôjde do basy, majú síce dosť spoločného s postavou Cyrila (Miroslav Donutil) z „Románu pro muže“, tak vierohodný však nedokáže byť ani Donutil. A keď sme už pri hercoch, v januári 2002 udelil prezident Rudolf Schuster Júliusovi Satinskému Pribinov kríž I. stupňa. Možno si to iba namýšľam, vyznamenania sa udeľujú na návrh niekoho, prezident ich iba schvaľuje a udeľuje. Vnímam rozdiel v prejave Milana Lasicu a Júliusa Satinského, ale udeliť vyznamenanie iba jednému z nich, mi príde ako oceniť jedného z Hochschornerovcov či Riszdorferovcov a druhého nie. Že by to bolo tým, že pani Satinská nekandidovala v prezidentských voľbách? U Schustera by ma neprekvapilo nič, po tom ako zvozil pod čiernu zem svojich lekárov, už vôbec nič. Lekárov, ktorí mu mimochodom neodporúčali hrať sa na mladíčka na kurte.

Hľadal som rôzne záznamy, správy, wikicitáty, nepodarilo sa mi ale nájsť nič obyčajne ľudské, hoci aj neformálne či neosobné, proste nič slušné, čo by jeden politik povedal o tom druhom. Len samí prďúsi a táraji. Pri predstavách ako sa striedali vlády, ako blízko to k sebe jednotliví premiéri a ministri majú sa to asi ani nedá. Ak by taká povinnosť u nás bola, možno by ani z opatrnosti nekandidovali. A ak by niekto takéto slová dokázal povedať, na myseľ mi prichádza zatiaľ iba Iveta Radičová, možno by aj iní v sebe našli niečo viac, ako svoje prísne stranícke (v konečnom dôsledku však absolútne malicherné) stanoviská a mantinely. Píšem o tom preto, že francúzsky akademici síce nie sú slovenský politici, tiež sa im nevyhýbajú ľudské slabosti a zlozvyky, ale tá povinnosť ktorú musia dodržať (a nie sú to iba literáti) dáva vzniknúť kráse slova, ktoré nemôže byť pretvárkou. Nenašiel som žiadnu z chválorečí „nesmrteľných“ iba úryvky z korešpondencie dvoch mužov. Boli približne rovesníci, osobne sa snáď aj poznali, v ničom si nemohli jeden druhému konkurovať. Napriek tomu, tie úryvky sa mi hrozne páčia, sú z obdobia, ktoré už spadalo do „Belle Époque“- krásnej doby, obdobia, ktoré si po prvej svetovej vojne takto nostalgicky pomenovali ľudia spomínajúci na štvrťstoročie pred vypuknutím vojny. Nechcem spomínať na obdobie „pred“, nie je na čo, len by som bol vďačný, ak by mi niekto dokázal odcitovať pekné slová od hore uvedených, aj tých ďalších, však viete od ktorých.

Keď sa v roku 1881 uchádzal Luis Pasteur o členstvo v akadémii, Alexandre Dumas ml. (kreslo č.2) napísal dramatikovi Ernestovi Leguové (kreslo č.30):

„Zakazujem mu, aby vykonal návštevu aj u mňa; ja sám mu pôjdem poďakovať, že je ochotný k nám patriť...“

Luis Pasteur (kreslo č.17) Alexandrovi Dumasovi ml.:

„Pane, som dojatý viac, ako viem vyjadriť, že mi dávate svoj hlas a že ste mi ho ponúkli tak láskavo, vľúdne a spontánne. Váš list pánovi Leguové sa stal rodinným rukopisom. S rozjarenou horlivosťou ho podpisovali aj pre neprítomných...Ďakujem Vám teda, drahý priateľ, pokým Vám s božou pomocou nebudem môcť povedať a hrdo pripísať: Váš celkom oddaný kolega...“

 

André Maurois (kreslo č. 26), „Traja Dumasovia“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?