Práca detí a detská práca

Autor: Dušan Koniar | 30.9.2012 o 13:57 | (upravené 30.9.2012 o 14:10) Karma článku: 9,26 | Prečítané:  728x

Po šuplíkoch, zakladačoch a obálkach, v škatuliach od topánok alebo aj zavesené na stene, odkladáme si práce našich detí, ako niečo, čo nám stále bude pripomínať to porekadlo, ktorému sme vtedy vôbec neverili. Malé deti malé starosti, veľké deti veľké starosti.

 

 

Okolo desiatej ráno som vyšiel na balkón a všimol si chlapca, stredoškoláka, teperiaceho sa s ťažkou kabelou a poctivo odrátavajúceho počet otravných reklamných novín podľa počtu schránok. Určite sa tešil, že mu z tej kabely ubúda, v hlave si prerátava, koľko už zarobil. Študent pracuje a je rád, že si niečo zarobí, nech je už motivácia a účel akýkoľvek. Zvykli sme si na to, podporujeme to, sme radi, že deti naberajú skúsenosti a návyky.

Bol to už takmer dospelý chlapec a v tomto smere je to v poriadku. Spomenul som si ale, v tejto súvislosti, na dva veľmi nepríjemné zážitky spred asi pätnástich rokov. Možno to bolo tým, že tie deti boli asi vo veku mojich. V časoch, keď sa k panelákovému bytu dalo dostať bez problémov, keď sme ešte neboli (nemuseli byť) na tri krát pozamykaní, zazvonil niekto pri dverách. Muž a žena okolo tridsiatky, malé dievčatko s nimi. Myslel som, že hľadajú niekoho zo susedov, ale nie, boli to stúpenci Svedkov Jehovových a to chúďa malé s nechápavým pohľadom vláčili so sebou. Dosť ma to naštvalo, zamrzelo, keď dospelí ľudia takto manipulujú so svojimi deťmi. Druhé stretnutie, tiež približne v tom čase, bolo ešte smutnejšie. V sobotu ráno som vybehol dosť skoro do obchodu, možno čosi chýbalo na raňajky. Neviem už, aké bolo počasie, keby to bol aj najslnečnejší deň, predsa len zamrazil. Bradatý muž mal okolo štyridsiatky, nakláňal sa dopredu, aby vyvážil ťarchu batohu, viedol svoju skupinku od brány k bráne, v jednej ruke ešte taška. Jeho žena s iným batohom, výraze ich tvárí boli viac ako zúfalé, bolo v nich aj niečo z poníženia. Dve dievčatká, už v školskom veku, mali tiež batôžteky a takto, v sobotu ráno, miesto toho, aby robili čokoľvek iné, pomáhali rodičom v situácii, ktorú inakšie riešiť nevedeli. Roznášali letáky. Ten študent dnes možno v hlave prerátaval, koľko novín ešte musí nadžgať do schránok, aby si mohol kúpiť niečo pre radosť, či potrebu. Rodičia tých dievčatiek; už som ich potom nikdy viac nevidel, takto sa to ťahať nedá, ale určite v hlavách odrátavali, čo by už z tých peňazí vedeli uhradiť, aby sa dostali na čas z marazmu. Toto ma teda zamrzelo viac ako Svedkovia Jehovovi. V tej dobe som ale ešte nepristúpil k zásade, ktorú sa snažím dodržiavať, prišlo mi to až neskôr, keď dcéri začali brigádovať, a boli to teda všelijaké smiešne brigády. Ak mi na ulici nejaká dievčina či chlapec pchá do ruky zbytočný letáčik, zoberiem si ho, aj keď ma vôbec nezaujíma, kde sa otvára nová galantéria. Je to ich práca a radšej nech si ju poctivo spravia, než by to mali nahádzať do smetiakov. Ak mi zavolá nejaká anketárka a naozaj mám tú trochu času, vypočujem si ju, odpoviem na nezmyselné dotazy a poprajeme si pekný deň.

Nesmierne rád som dcéram čítal rozprávky, možno radšej som ja čítal, ako oni radi počúvali. Vedel som, že ten čas pominie. Keď pominul, občas som im ešte spomenul nejakú zaujímavosť. O tom, že v Anglicku prijatý zákon o zdraví a morálke učňov, v roku 1802 prvý krát obmedzoval trvanie detskej práce a staral sa aj o ich vzdelávanie. Že iný zákon- o továrňach, z roku 1819, už zakazoval prácu deťom mladším ako deväť rokov a pracovnú dobu znižoval zo 16 (!) hodín na maximálne 12, aj to pre tie staršie deti. (Paul Johnson „Zrození moderní doby“ str. 553). Nechápavo na mňa hľadeli a ani sa im nečudujem, predstaviť som si to nevedel ani ja.

Tých kresbičiek a spomienok na detstvo našich detí máme neúrekom, spomenieme si pri tom aj na svoje. Ťažšie si už ale vieme predstaviť to, čo prežívali rodičia či starí rodičia. Osobne som vďačný za tie útržky z ich rozprávania, sú cenné pre porovnávanie, rozmýšľanie a pochopenie. Detstvo by malo byť stále šťastné a také by mali naňho ostať aj spomienky. Či sa to stále dá; nuž to vieme že nie. Informovaní sme, aj z tých hlúpostí zo schránok, viac ako je potrebné.

01.jpg

Toto mi nakreslila a vystrihla mladšia dcéra, keď už auto začalo hrdzavieť na parkovisku susedom, k nemalej radosti. Všimnite si, prosím, to nádherne a s húževnatým rozmýšľaním prepísané mäkké „i“ na ypsilon, aspoň viete, po kom tie hrúbky mám. O auto prejavil záujem akýsi študent a dohodli sme sa. Hovoril veľmi pekne po slovensky, nevedel som ho nikam zaradiť, nuž mi prezradil, že je z Rumunska. Čo u nás študoval si nepamätám. O auto sa zaujímal, lebo zháňal niečo veľké, napríklad Volgu, aby sa aj piati mohli odviezť domov. Opel Rekord z roku 1983 sa mu zapáčil a tak ho odo mňa kúpil. Zo Žarnovice s otcom priviezli nový motor, za dva dni to na parkovisku premontovali a odišli. Myslel som, že navždy. V septembri ma ale Jožko vyhľadal a doniesol mi fľašu slivovice. Bol veľmi spokojný. Aj napriek tomu, že v Maďarsku motor zadreli, museli ísť znovu do Žarnovice a všetko zopakovať. Stará šunka, ktorá mne už zavadzala, poslúžila študentovi, dosť šikovnému, na rozdiel odo mňa, aby si trochu mákol a mal z toho ešte úžitok. Proste, kto sa práce nebojí.

02.jpg

Takto nejako to vyzeralo s tou detskou prácou. Verím tomu, čo sa tvrdí o istom nábytkovom reťazci, že mnohé jeho produkty pochádzajú z práce detí, hlavne z Ázie. Čo s tým narobíme? Nič, nevidím dôvod na ten reťazec zanevrieť. Nemáme doma vyriešený problém s chudobou a deťmi s ňou spojenou, často bezprizornými. Či už v Krásnohorskom Podhradí, v Partizánskom či hoci kde inde.

03.jpg

Naše predstavy o 19. storočí môžu byť aj takéto. Toto staré drevené puzzle z nemeckého Mainzu, som našiel v jednej veľmi starej skrini, v jedom veľmi starom dome. Pekné, že? Akurát, že s takýmito hračkami sa mohli hrať iba také deti, aké sú na obrázku. Čo samozrejme neplatí o tom druhom puzzle, taká bola a asi aj je realita o práci detí a detských prácach.

04.jpg

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?