Pretože, keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Aj na Winstona Churchilla, aj na Jána Ľuptáka sa dá použiť spojenie politik a murár. Čo robil britský premiér ako hoby, od toho predseda ZRS ušiel do politiky. Obidvaja dosiahli výsledky.
Stephen Leacock napísal Literárne poklesky v roku 1910, sú doteraz opakovane vydávané a prekladané. Humor a satira sú nadčasové, poviedky vycibrené do maxima, mnohé práve z finančníckeho a bankového prostredia. Nie náhodou je od roku 1947 každoročne v Kanade udeľovaná cena za najlepšie literárne dielo pomenovaná práve po ňom. Priznám sa, že Literárne poklesky som čítal veľmi dávno a ďakujem pánovi Kažimírovi, že si trúfol vypustiť ďalší dríst o tom, ako by dokázal vyžiť z 300 eur mesačne. Samozrejme, že by dokázal, každý kto musí, to aj musí dokázať. Je len vrcholne neetické od človeka, ktorý na takéto každodenné zápasenie s vlastným rozpočtom nie je odkázaný, vôbec sa k tej téme vyjadrovať. Ono sa to môže zopár ľudí aj dotknúť, pán minister, niekedy je múdrejšie byť ticho. Musím sa k Leacockovi vrátiť a znovu si to prečítať, to je ta miera mojej vďaky voči pánovi Kažimírovi, že si to znovu prečítam. Takto budem možno triafať vedľa, ale myslím, že oná poviedka, ktorá mi ho tak pripomenula, sa volá „Vlastným pričinením“, (podobnosť so zľudoveným bonmotom o vlastnej hlave snáď ani nie je náhodná). Dej sa odohráva v prepychovej reštaurácii, kde sa stretli dvaja starnúci milionári a rozhovorili sa o svojich ťažkých začiatkoch. Najprv si ale objednali niekoľko chodové menu. Začali spomínať. Ak jeden prišiel pätnásťročný do mesta v deravých topánkach, ten druhý mal rokov len trinásť a bol bosý.
A vo vrecku iba necelý dolár, vzdychol si ten mladší.
Ja ani toľko nie, tromfol ho ten prvý, snáď tridsaťpäť centov, viac som nemal. Pán vrchný, zrušte tu objednávku, nechcem homára, mne stačia aj zemiaky, neosolené, ja som zvyknutý.
Je tak isto pán vrchný, mne stačia zemiaky hoci zo včera a trochu odstátej vody, to víno mi nenoste, málokedy sa mi ušlo iné, ako zbytky z predošlého dňa.
Vlastne, mne by stačili aj šupky z tých včerajších zemiakov;ako že nemáte, vy to vyhadzujete? Chlapče, chlapče, kam to dotiahnete, keď budete takto márnotratný. A takto sa dvaja milionári prekárali, kto mal ťažšie začiatky, kto sa ako dokázal uskromniť v nevykúrenej izbe a iba vlastným pričinením to dotiahol tam, kde dnes je.
Po chvíľke ticha sa ale vrátili k pôvodným objednávkam, lebo doktor odporučil ľahké mäsko, jemnú stravu atď atď.
Toto mi pripomenul pán Kažimír, ospravedlňujem sa, ak som názov poviedky poplietol. Nie je hanbou byť chudobný, nie je necnosťou byť bohatý, je ale trošku vulgárne vyjadrovať sa o niečom, čo je mimo chápania dotyčného. V období, keď Bruce Willis a Demi Moore boli najlepšie platený herec a herečka v Hollywoode, počas jedného rozhovoru sa Willisa opýtali, či je to ťažká práca, byť hercom. Ťažká? Práca? Viete vy, čo je to ťažká práca? To robí asfaltér, predavačka alebo učiteľ. Brať za film pätnásť či dvadsať miliónov dolárov nie je práca, viete koľkokrát sa s Demi len tak rehoceme?