Edith Piaf

Autor: Dušan Koniar | 11.10.2012 o 21:59 | (upravené 11.10.2012 o 22:22) Karma článku: 6,56 | Prečítané:  738x

Dnes, na ktorejsi ozvučenej zastávke MHD, som zachytil správu o výročí úmrtia Edith Piaf. Pri jej mene mi zíde na um množstvo šansónov, ktoré naspievala, ale tiež jedna kniha. Patrí medzi tie, ktoré môžu byť celý život rozčítané a zalitovať si v nej podľa potreby či nálady. Jeden z pokladov za pár šupiek, kúpený niekedy pred viac ako tridsiatimi rokmi v antikvariáte na Sedlárskej ulici v Bratislave. Georg Stefan Troller: Parížske rozhovory.

 

 

Kniha vyšla v slovenskom preklade v roku 1970 vo vydavateľstve Tatran. Je to výber osemnástich interview, v predchádzajúcom desaťročí publikovaných v časopisoch „Quick“, „Epoca“ a iné, nejakým spôsobom sa viažuce k Parížu. K sedemnástim zvučným menám ako Coco Chanel, Gilbert Bécaud, Shirly MacLineová, André Courréges či Francoise Gilotová, autor pridal rozhovor so sedemnásť ročnou prostitútkou. Majster v kladení otázok dokázal, že v každom človeku je niečo cenné, zaujímavé, hodné povšimnutia. Považujem túto knihu za jednu z najlepších, ktorú som čítal.

Aj keď Troller spovedal Edith Piaf viac krát, tento výber pochádza z neskorších rokov, kedy už bola mŕtva a tak jej meno je tu iba sprostredkovane, v rozhovore s jedným mužom. Théo Sarapo bol jej posledný manžel, o osemnásť rokov od nej mladší, mne vtedy úplne neznámi šansonier. Ani dnes o ňom nič neviem a necítim potrebu si o ňom niečo zisťovať. Tak isto neviem, do akej miery sú jeho slová o Edith pravdivé a úprimné, Troller o ňom trochu pochybuje. Mne sa ale rozhovor veľmi páči a časť z neho by som tu rád uviedol, dúfam, že sa zapáči aj niekomu inému.

14. Pastierik ako princ- manžel

Théo Saparo

Nápis je jeden z najvznešenejších v Paríži. Boulevard Lannes, oproti Bois de Boulogne. Dom pochádza z najlepších čias parížskej architektúry, na prelome storočí...

...Vedie ma cez izby, hoci mu na tom nezáleží a bez prejavu zvláštnej priateľskosti; muž, ktorý je oboznámený s významom tlače. Konečne sme v kuchyni: „Tu vymyslela moje umelecké meno podľa gréckeho s agapo- milujem ťa. Vlastným menom sa volám Lambouskas. Tu som vyrukoval so svojou ponukou na sobáš.“

„A čo odpovedala?“

„Ty si dieťa.“...

...A mne zišiel na um deň, keď pred radnicou XVI. Okresu sa tiesnili doslova tisíce Parížanov, aby Edith a Théovi zaželali šťastie. A keď potom obaja vyšli na balkón a Parížania im prevolávali na slávu ako kráľovskému páru, akási stará žena stále vykrikovala: Máš pravdu, máš pravdu Edith, urob ho šťastným!

Tisíce! A teraz?

Théo Sarapo sa nesmeje nikdy, ešte vždy mieša svoju nevypitú kávu.

„Život s Edith bol trvalým dobrodružstvom. Kto bol s ňou, jej rodina- teda personál domu, ošetrovateľky chorých, skladatelia, textári, agenti, musel byť pripravený v každom okamihu na najnemožnejšie...Kto dýchal tento vzduch, ten sa bude celý život pokúšať mať ju opäť okolo seba. To je azda to najväčšie, čo som sa od nej naučil: radosť...potešenie s údelu.“

„Keď ste sa s Edith sobášili, netiesnilo vás to, že ste stáli celkom v jej tieni?“

„Stál som v jej tieni, to je isté. Keď sme vyšli, pred novinárov, pred obecenstvo...bol som v jej tieni. Ale keď sme sa vrátili sem, potom už nie. Potom som bol mužom .Každý, kto nás tu poznal, vám to potvrdí. A kto Edith miloval, ten to aj chápal.“

„Dala vám pocítiť, že ste mužom?“

„Práve. Bol som, pravda v delikátnom postavení, a ona to vedela, a vedela to vyrovnať. Dala mi cítiť, že všetko, čo bolo vonku, je bezvýznamné, a cenila si iba to, čo sa dialo medzi nami.“

„A čo ste jej vy vlastne mohli dať?“

„Práve tak veľa, môžete mi veriť .Keď som sa s Edith zoznámil, boli sme obaja v slepej uličke. Ja, pretože ma kaderníctvo nebavilo, a čo ma nebaví, nemôžem ani robiť. A ona sa cítila nemenej stratená. Boli sme dve stratené deti a hodili sme si navzájom záchranné prstene. Ona- to bol navonok úspech, ale vnútorne prázdnota, túžba po láske. V tých časoch si počínala veľmi voľne. A keď sme sa poznali, bolo to ako švih bičom pre nás oboch, nový životný rozmach, chápete. Čo som jej mohol dať, mladý, 26- ročný muž, ktorý nebol ničím a nič nemal...to bolo presne to isté, čo ona dala mne, hoci to vyznieva smiešne: istotu, možnosť opierať sa o seba navzájom. Nemohol som jej dať nič, iba seba samého, ale to celkom. Úplné sebazaprenie, kvôli nej. A preto sa mi darovala. Je to také ťažké pochopiť, ako mi každý vraví?“

„Ste si na čistom, že vtedy mnohí ľudia váš sobáš považovali za čosi smiešne?“

„Azda viete, že som žil vedno s Edith pred našim sobášom skoro rok. Bol som ňou očarený...nemyslím iba začarovaný, ale ako v rozprávke- zakliaty. A keď sa vraví, že som sa s ňou oženil, aby som robil kariéru, potom vám musím odpovedať :Boh vie, že mám rád spev, spievanie šansónov, väčšmi ako všetko na svete, ale vtedy som bol pripravený vzdať sa pre ňu všetkého. A keď som potom šesť mesiacov musel byť pri jej posteli, a ona bola taká chorá, mal som už vtedy ponuky zo všetkých strán, a jednako len sedel som tu a zriekol som sa všetkého, to jest, vsadil som svoju kariéru do hry, pretože na bezvýznamného človeka sa veľmi rýchlo zabúda.“

„A vedela si to Edith oceniť?“

„Pre Edith to bol dôkaz, ktorý hľadala, dôkaz, že od nej naozaj závisím. Keď sme sa spoznali, musela si, pravdaže, uvedomiť, že ja som 26- ročný a ona 44- ročná, ako dlho ma môže priťahovať? A tak, krok za krokom presvedčovala sa o mojej oddanosti a nakoniec znamenalo to zaiste pre ňu čosi obrovské, čo si neprestajne želela, istý druh istoty do ďalšieho života.“

„Tú ste jej vy mohli dať?“

„Myslím, áno. Myslím, že za roky, ktoré prežila po mojom boku, že vtedy bola šťastná.“

„Pomohli ste jej znovu nájsť mladosť?“

„Ah, to nie je to. Ona bola vždy mladá, pravda, na konci vyzerala hádam uťahaná, zmožená chorobou, ale vnútorne bola jednoducho mladá. Všetci moji priatelia pokladali ju za kamarátku, to bolo akosi samozrejmé.“

„A keď potom zrazu zomrela, vtedy...“

„O tom nerád hovorím. Bol som opäť stratený ako pes.“

„Myslíte, že to bolo čisto fyzické vyčerpanie, alebo sa azda aj citove všetkého vzdala...že sa vyčerpala celkove?“

„Kto to môže vedieť? Keď rozoberieme jej život od začiatku do konca, keď si to predstavíme ako v nejakom filme alebo románe, tak ľudia povedia: to nie je možné. Myslím, že sa spotrebovala, dohorela, bola už iba popol udržiavaný dovedna fantastickou vôľou žiť.“

Rozhovor, z ktorého ukážkou som nezačal od začiatku, ešte dosť dlho pokračuje, Théo ďalej hovorí o sebe a svojich problémoch po smrti Edith Piaf. Je akosi vo vedomí ľudí zakorenené, že oveľa mladší muž sa nemôže zamilovať do staršej ženy, že za tým niečo je. Častejšie že sa to stáva naopak, starší muž, že dokáže upútať mladú ženu, nie vždy že je to o vypočítavosti. Stáva sa asi jedno aj druhé. Lenže, hneď prvý rozhovor v Trollerovej knihe je s maliarkou Francoise Gilotovou, desať rokov bola družkou Pabla Picassa, ako jediná ho dokázala opustiť. Mala 20- rokov keď ho spoznala, on 60. Porodila mu deti Palomu a Clauda. Jej nikto neuprie silu a svojprávnosť v rozhodovaní. Opísala to v knihe „Život s Picassom“ (ďalší úlovok zo Sedlárskej). Na záver jedna otázka a jedna odpoveď z tohto rozhovoru.

2. Býk a kráska

Francoise Gilotová

„Píšete, Picasso povedal: -Sú pre mňa len dva druhy žien, bohyne a rohožky. Vy ste začínali ako všetky ostatné, ako bohyňa. Neobávali ste sa, že aj vy, ako všetky ostatné skončíte ako rohožka?“

„Nie. Na to som bola prisilná. Usmievate sa, myslíte si, kto môže byť proti Picassovi silný. Proti tomu býkovi, tejto elementárnej sile, tejto obrovskej zaťatej náloži, ktorá všetko pred sebou zmetie. No, nemýľte sa! Je aj iný druh sily. Počuli ste už Stendhalov výrok.- Milujem silu, ale tú silu, z ktorej má mravec práve tak veľa ako slon? Je to životná sila. A tú som mala. Bola som rovnako nepremožiteľná ako on, lebo som bola tak veľmi sama sebou, ako bol sám sebou Picasso.“

Toľko z tejto úžasnej knihy, kde od začiatku- „Umenie dávať otázky/Úprimný predhovor“, cez osemnásť rozhovorov s intermezzom „Francúz ako milenec“, až po záver „Paríž leží predo mnou za svitu luny/Romantický doslov“ sa v preklade Františka V. Hattalu môžete dočítať o tom, že v živote nie je nikto od ničoho uchránený, že každý má ale aspoň šancu, ak nie sústavnú, tak určite raz za život, niečo so sebou a s tým životom okolo nás urobiť.

Edith Piaf zomrela 11.10.1963, mala necelých 48 rokov. ADIEU MON COEUR


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?