Devínske leto usilovného študenta Antona Bernoláka

Autor: Dušan Koniar | 3.11.2012 o 22:54 | (upravené 3.11.2012 o 23:09) Karma článku: 9,18 | Prečítané:  391x

V lete 1785 strávil časť prázdnin študent teológie na devínskej fare. Práve tu, ako treťoročiak, dokončil svoj rukopis Nová knižnica. Možno práve v nenápadnom kamennom domčeku, v kaplanke, začala vznikať slovenčina ako kodifikovaný jazyk. Usilovný študent predsa dokáže pracovať viac ako na jednej téme, hlavne, ak si od tej prvej potrebuje oddýchnuť, prevetrať hlavu. Možno práve tu sa začala formovať Dizertácia. Časovo by to možné bolo.

 

 

Anton Bernolák študovanie zavŕšil na generálnom seminári (1787), v tom istom roku bol vysvätený za kňaza. Z Viedne prešiel na novootvorený seminár na Bratislavskom hrade (1784) a to sa stalo pravdepodobne rozhodujúce, spolu s politickými krokmi Jozefa II., pre jeho ďalšie smerovanie. Z viacerých informačných zdrojov, ktoré sa viažu aj k Bernolákovi a jeho štúdiu a dielu, k desaťročiu vlády Jozefe II., som si vybral Štvrtú knihu o Bratislave Pavla Dvořáka, o dôvodoch sa zmienim neskôr.

Rozhodnutia Jozefa II. smerovali k posilneniu absolutistickej monarchie a oslabenie moci katolíckej cirkvi a šľachty chcel zaistiť reformami. Zrušil latinčinu ako úradný jazyk a nahradil ju nemčinou. Zrušil diecézne a rehoľné semináre a zriadil dva, pod právomocou štátu, v Pešti a v Bratislave. Úplne prerobil štátnu správu a rozvinul necirkevné školstvo. Zrušil štátnu cenzúru, inicioval tiež zmeny v seminárnych knižniciach. K bohoslovcom sa tak mohli dostať diela katolíckych reformistov a diela evanjelikov. Cisár navštívil generálny seminár v Bratislave a nabádal študentov, okrem iného aj k tomu, aby pestovali svoje národné jazyky. Štúdium teológie skrátil z piatich rokov na tri, pribudla ale štátoveda, hospodárstvo a prírodné vedy. Fary sa podľa neho mali stať baštami osvietenstva.

 

V takomto reformnom prostredí sa teda pohyboval mladý Bernolák, jazykovo zdatný, so širokými znalosťami z jazykovedy, všeobecných dejín, ekonomiky a filozofie, z prírodných vied, estetiky i ďalších. Po zrušení katolíckej teológie na viedenskej univerzite, prišiel do Bratislavy, kde počul podnetnú reč cisára. Neviem za akých okolností sa nasledujúci rok dostal na devínsku faru. S tamojším farárom, Michalom Salakym, ho viazalo oddané priateľstvo. Rukopis diela Nová vybraná bohoslovecká knižnica bol objavený až v roku 1961 V.J. Gajdošom, na fare v Nových Zámkoch. Na rukopise je uvedené- vydané v Devíne 1785, dovtedy sa viedli spory o to, či toto dielo, určené pre seminaristov ako odporúčaná literatúra z teológie a ďalších oborov, nenapísal už skôr vo Viedni. Nikdy nevyšlo tlačou, rozširovalo sa prepisovaním. Ak sa zamyslíme nad tým, že sa jedná o 269 strán a na nich je súpis literárnych diel, kritické poznámky k nim a anotácie, je logickejšie sa domnievať, že bude vznikať niekde, kde je prístup k bohatej knižnici. A tu by určite viac vyhovovala Viedeň ako Devín. Možno aj Bratislava, ale ak sa Bernolák rozhodol uviesť ako miesto vzniku Devín, prečo to spochybňovať.

Skúsme tomu uveriť a pokúsme sa vžiť do predstavy, ako to mohlo prebiehať a do čoho to mohlo vyústiť. Je zrušená štátna cenzúra (1781), cirkevná nie, ale generálny seminár je podriadený priamo panovníkovi, sleduje tým svoje ciele. S novými študijnými obormi a s reformačným duchom sa mení obsah seminárnej knižnice, niektoré diela sú vylúčené, iným je dovolené zaujať miesto v policiach. Anton Bernolák sa podujal spísať zoznam kníh, o ktorých sa domnieval, že budú prospešné pre seminaristov. V hlavách študentov aj profesorov stále rezonuje príhovor cisára, v ktorom ich nabáda k pestovaniu národných jazykov. Nie pre ne samé, ale preto, lebo latinčinu ako úradný jazyk vystriedala nemčina. Ak sa v úradných veciach doteraz museli tí, čo neovládajú latinčinu, obracať iba na služby notárov, pisárov či kňazov, s nemčinou to už môžu zvládnuť aj sami. Ak pravda, nemčinu ovládajú a naučiť sa ju dokážu iba tak, že budú ovládať svoj národný jazyk a jeho pravidlá. Toto má Bernolák na pamäti. Je obdobie osvietenstva, nie obrodenia. Viac ako polovica bratislavských seminaristov sú Slováci, hovoriaci každý svojim nárečím, nie vždy si rozumejú. Založili preto Spoločnosť na pestovanie spisovného jazyka. Na čele s dekanom seminára Michalom Kratochvílom, za študentov s Antonom Bernolákom. Ten už možno dlhé hodiny trávil pri regáloch a zostavoval si v poznámkach svoj zoznam pre Novú knižnicu. Vieme, že bol jazykovo zdatný, v knižniciach sa stretával s latinčinou, ale aj s nemčinou, češtinou, hebrejčinou, maďarčinou a inými jazykmi. Chcel zostaviť zoznam, odporučiť rôznojazyčné knihy a myslí na to, že jeho rodný jazyk nemá žiadne normy a že je požiadavka doby taká, aby sa to zmenilo. V roku 1783 vyšiel tlačou prvý zväzok, prvého, po slovensky písaného románu Jozefa Ignáca Bajzu, René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Román však žiadne normy slovenčine neposkytol.

V lete 1785 odchádza Bernolák do Devína, aby na tamojšej fare dokončil rukopis Novej knižnice, možno nie kvôli tomu, ale dokončil ho tam. Určite ho tam nevytvoril, vieme, že by k tomu v Devíne nemal potrebné zázemie. Ale dal sa tam nájsť pokoj a nerušený kľud, farár Salaky mu mohol poskytnúť malý kamenný domček, kaplanku. Prázdniny v tom čase neznamenali pre študentov automaticky to, čo dnes- že sa zbalia a hajde k rodičom. Aspoň nie pre tých, čo bývali na tú dobu naozaj ďaleko. Ak väčšina študentov ostávala aj počas prázdnin v seminári, na spoločnej ubytovni, v už preplnenom hradnom areáli, veľa súkromia asi nemali. Dôvodom, prečo Bernolák požiadal, alebo prijal ponuku na pobyt v Devíne, mohol byť ten, aby si v pokoji skompletizoval svoj rukopis. Ak by si potreboval niečo overiť či doplniť poznámky, do Bratislavy je to na skok. Mohol v Devíne prespávať, možno občas peši dochádzal.

Na rohu kaplanky je žltá značka turistickej trasy na Dúbravskú Hlavicu a odtiaľ, po modrej, je to na Dlhé Diely asi poldruha hodiny. Z Devína do Bratislavy sa dá prejsť za dve, tri hodiny, záleží na trase. Dnes to vnímame ako aktivitu voľného času. Ale až do rozvoja železnice bola pešia chôdza najrozšírenejší spôsob dopravy, aj na dlhé vzdialenosti. Určite ešte žijú ľudia, čo ako deti dochádzali z lazov do školy a späť denne viac ako desať kilometrov. Príbehy a udalosti, tak ako ich podáva Pavel Dvořák, približujú postavy z minulosti ako trochu dôvernejšie známe. Nie že ich poznáme osobne, ale sprostredkovane cez niekoho, kto tú česť mal.

Štvrtá kniha o Bratislave je časovo ohraničená pôsobením Mateja Bela a bitkou pri Lamači v závere prusko- rakúskej vojny. V kapitole Ako štúrovci nemali na zaplatenie, je opísaný pamätný výlet na Devín z 24. apríla 1836. Bolo ich spolu šestnásť a niekde sa musela stať chyba; po tom všetkom, čo na Devíne absolvovali, o čom sa učí na dejepise, zasadli v miestnom hostinci. Boli ohlásení na skromný obed, tam ich však čakala hostina nad ich pomery. Niekto niečo poplietol a tak onoho vinníka, aj s druhom, poslali do Bratislavy zohnať peniaze na útratu a ostatní hodovali. Po dosť dlhej dobe, hostinský už čosi tušil, sa tí dvaja vrátili s peniazmi a budúci národní buditelia si neurobili hanbu a zaplatili. Potom sa pobrali nazad do Bratislavy, ale nie domov, išli ešte k Steinmetzlovi, čo bola akiste krčma, na „plné plucery“. Plucer by malo byť lacnejšie pivo, alebo pivo čapované do džbánov. Nebolo nič neobyčajné na tom, že partia mladých ľudí si spravila peší výlet z Bratislavy do Devína a späť. Dokonca ani na tom, že dvaja to museli absolvovať opakovane, nikto nikomu nič nevyčítal. Išli ešte spolu na pivo, ako dnešní študenti. Vnímam tu historické postavy ako ľudí z mäsa a kostí, badám ich povahové črty, rozmýšľanie nad nimi je stráviteľnejšie.

A takto môžem vnímať aj Bernoláka, ako aktívneho, zapáleného mladého človeka, nie šprta, ale tvorivú bytosť. Práca na jednej téme ho priviedla k inej práci a k inej téme; súvisia spolu, lebo je to otázka jazyka, práce sú ale mimo jeho školských povinností.

Dizertácia, kolektívne dielo seminaristov pod Bernolákovým vedením, vyšla tlačou v roku 1787, vo viacerých zdrojoch je uvedené, že po dvojročnej príprave. Takže, devínske obdobie tam celkom určite zapadá a mne by bolo jednoducho sympatické, ak by prvý pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny, za jedno z možných miest svojho vzniku, mohol považovať nenápadnú, prízemnú farskú budovu v Devíne. Mohli by sme spokojne za to miesto označiť honosnejší objekt, a určite by sme sa nemýlili- Bratislavský hrad. Celé dva roky pred vydaním Dizertácie bol Bernolák na hrade ako seminarista. Ale Bratislavský hrad má toľko iných významných dôvodov na pripomenutie, že sa jeden v druhom stráca. Seminaristov sa v jeho sieňach vystriedali stovky, niektorí z nich na Dizertácii spolupracovali. V Devíne bol jeden, konkrétny a v konkrétny čas. Vieme, na čom pracoval.

Hádam si ho tak aj dokážeme predstaviť. Chvíľu sústredene prepisuje, potom ho niečo zaujme, myslí na nejaké slovo či výraz a podchvíľou kdesi na okraj začne skloňovať či časovať. Polohlasno si to šomre, skúša, hľadá, dlho sa motal po knižniciach a zostavoval zoznam z rôznojazyčných kníh, všetko čo potreboval, má pred očami. Chce niečo odporučiť spolužiakom, viac ako polovica z nich sú Slováci, spoločnú reč ale nemajú. Niečo ho zaujme, možné riešenie ho rozptýli natoľko, že v prepisovaní už nepokračuje. Vybehne hore svahom popri vinohradoch, chvíľu tam ešte dumá a potom sa rozhodne. S novým nápadom sa musí s kýmsi podeliť.

Pešia chôdza je prospešná nie iba telu. Ak niektorí z vás absolvujete, napríklad cestou do práce alebo len tak, pre potešenie, dlhší čas prechádzkou či presunom z miesta na miesto, určite mi to potvrdíte. Pešia chôdza, zvlášť, ak ju absolvujete sami, je ukoristený voľný čas. Ukoristený na úkor všetkých povinností, ktoré nám náš voľný čas skracujú. Či už ste prepracovaní, šťastne alebo nešťastne zamilovaní, znechutení všetkým okolo seba, či sa iba nudíte, čas strávený v pohybe, nebodaj aj v prírode, vám utriedi myšlienky. Prídete na riešenia, aké vás inde nenapadnú, lebo nie ste so svojím rozmýšľaním sami. Nie je dôležité koľkokrát Bernolák absolvoval cestu z Devína do Bratislavy, ani či chodil radšej popri ramenách Dunaja (ak to bola vtedy schodná cesta), alebo išiel cez hrebeň do Dúbravky, či až do práve vznikajúcej Karlovej Vsi. Pri každej takejto ceste, sám alebo s niekým, mal tie približne tri hodiny na to, aby usilovne rozmýšľal, ukladal si do pamäti postrehy a nápady. Takže, možno ani nie Bratislavský hrad, plný zhonu, spolužiakov, rozptýlenia a povinností, možno nie jediná malá miestnosť kaplanky devínskej fary, je miestom vzniku myšlienky, dovŕšenej po mnohých krokoch dielom. Krokoch fyzických aj pomyselných. Krokoch v priestore, napriek mnohonárodnostnému Uhorsku a Prešporku zvlášť, silne slovenskom, aj vďaka množstvu študentov v seminári.

Príhodný priestor a žičlivý čas, to je to, čo potreboval usilovný, iba dvadsaťtri ročný študent na to, aby sme si ho pamätali a pripomínali. Nie iba jeho, Bernoláka, ale tiež ten priestor a čas, ktorý dal dielu vzniknúť. Aby sme ho správne vnímali a pochopili. Ak tak neurobíme, tým dnešným študentom vytvoríme veľmi prázdny priestor a veľmi povrchne plynúci čas.

 

Jozef II. je opisovaný ako nie veľmi šťastný človek. Dvadsaťštyri ročný je už spoluvládcom Márie Terézie, svojej matky, s ktorou si ani trochu nerozumeli. Zamiluje sa do prvej manželky, tá mu jeho city neopätuje a dvadsaťdva ročná zomiera. Cisár sa zatvrdí, je však donútený oženiť sa druhý krát so ženou, ku ktorej necíti nič. Deti nemá ani s ňou a tiež mu zomiera. Čo je to za život? Presadzuje jednu reformu za druhou, utápa sa v práci a je čím ďalej neobľúbenejší. Zomiera bez povšimnutia, málo kto za ním smúti, odvoláva všetky svoje reformy, okrem Tolerančného patentu a Patentu o zrušení nevoľníctva. Do päťdesiatky mu chýbal rok, monarchia je na vratkejších nohách ako v dobe, kedy vládu prevzal.

Bernolák, o generáciu mladší ako cisár, sa päťdesiatky dožil. Tri mesiace na to mu zlyháva srdce a umiera. Jeho práca, dielo, ktorému venoval svoju mladosť, vyšla takmer navnivoč. Vydania Slowára sa nedožil, bernolákovčina sa neujala. Nebola prijatá jednoznačne, mala dosť odporcov, stala sa možno základom česko- slovenského rozkolu. O čom sníval Masaryk, nebolo reálne už v 18. storočí, neexistoval československý národ. Tridsať rokov po Bernolákovej smrti je kodifikovaná štúrovčina a táto verzia sa rozvíja dodnes. Bola teda Bernolákova práca márna? Odpoveď, tú môžeme hľadať hocikde.

V Paríži, z bývalého námestia Hviezdy (teraz Charlesa de Gaulla), sa do všetkých strán rozbieha dvanásť bulvárov. Časť kruhovej výseče ktorá ich spája, je Rue de Presbourg. V strede námestia, ako pripomienka udalostí, ktoré zmietli osvietenstvo a zažitý poriadok Starého sveta, sa týči Triumfálny oblúk. A na ňom notoricky známy, jeho najreprodukovanejší reliéf – La Marseillaise. Revolučná pieseň, ktorá veršami zvoláva „deti vlasti“ do Rýnskej armády, brániť ohrozenú vlasť. Slová použité ako zbraň, slová ktoré zjednocovali a posilňovali. Devínska fara má tiež svoju adresu. Nie je to bulvár, iba obyčajná ulica s veľmi príznačným názvom. Štítová ulica vás zavedie až hore do záhrad a ríbezľových sadov. Ak môžu byť slová zbraňou, môžu byť aj štítom. A štít sme veľmi potrebovali. Čo začalo osvietenskou reformou, to úplne inak pokračovalo pod vplyvom revolučného kvasu, jakobínov, Code civil, tónov Marseillaise. Zmenou úradného jazyka sa chcela posilniť monarchia. Hovorené slovo sa stalo ale silnejším ako vytlačené dekréty. Nie však samo od seba. Kde by sme boli, ak by sa jeden usilovný študent nepustil do práce, čo by o nás vedel napríklad takí Gúgl?

04.jpg

05.jpg

06.jpg

Aj ten najmenší oblúk klenby rozloží tlak, jedenásť tehál nad oknom kaplanky je rovnako dôležitých, ako stovky kvádrov antického akvaduktu. Triumfom oblúku nie je rozmer, ale pôsobenie.

(Devín 18.10.- 3.11.2012)

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?