Bez určitého cieľa, iba čo som si v Univerzitnej knižnici objednal knihu, zobral som fotoaparát a po tie približne tri hodiny, čo nachystanie knihy trvá, motám sa po meste. Že uvidím aj čosi ako sánkovačku som netušil, v Sade Janka Kráľa bolo ale naozaj nádherne.
Kým finančné skupiny poznajú iba jedno ročné obdobie- obdobie zisku a pádlujú k nemu hlava nehlava,
nám ostáva dosť času nechať si popásť oči na prírode o niečo skutočnejšej, hoci aj v strede mesta.
Janko Kráľ na svojej večnej prechádzke. A koho ešte môžem v parku stretnúť? Koho chcem.
Nie je toto vari Rita Hayworth, vie ešte niekto iný takto prehodiť vlasy? Zdá sa, že áno, hociktoré bratislavské dievča, študentky na prechádzke jesenným parkom.
Nestoja tu Filemon a Baucis, zlatí starkí, čo jediní si uctili Dia? Aj v jeseni života zbožní, úctiví, ľudskí a skromní. Zeus im splnil ich želanie a po smrti mohli ostať spolu. On ako dub, ona ako lipa. Doteraz sa k sebe nakláňajú, dotýkajú sa končekmi konárikov, šepocú si čosi. Čo na tom, že sú to iné dreviny, podľa mňa, sú to oni.
A toto je kto? Žeby sluha Cato čakajúci na inšpektora Clouseau, chystá naňho ďalšiu habaďúru? Alebo je to, povedzme, pani Katka, precvičujúca si telo a myseľ sústredená v napadanom lístí. Veľmi jej to pristalo.
A ty čo, Snowy? Kde je tvoj Tintin? Vidím na tebe, že si šťastný, že máš komu patriť. Je ti fajn.
Znovu stromy, stromy, neunavujúce stromy.
Pani Katka stále cvičí.
Filemom a Baucis sú si bližší.
Študentky sa vzďaľujú ticho ako víly. Možno je to iba klam, štadión Artmédie sa už búra, okrem rachotu strojov iné nepočuť.
Jeseň však obsadila celé mesto. Farbí ho po svojom do žlta a do červena, aj pri Modrom kostolíku,
aj gašparkovi pre radosť.