V pondelok večer som prišiel na Hviezdoslavove námestie. Sám, nejako sme sa nedohodli. Stretol som iba Romana s fotoaparátom. Vtedy sme sa poznali iba z videnia, opýtal som sa ho, či nevidel niekoho z našich a kývli sme si. Škoda, neskôr sme sa spoznali lepšie, keby tomu bola tak aj vtedy, určite mudrujeme pri pive. Z rečníkov si pamätám iba Lauka a Ivana Krajíčka. Aj iní sa prihovárali opretí o bronzové kolená barda. Ivan Krajíček varoval pred možnými následkami, pred nasadením tankov. Našťastie sa mýlil. Atmosféra bola dobrá, len tam bolo ešte málo ľudí. Nejako som nemohol uveriť, že toto nie je definitívny koniec komunistov. Večer sledujem správy na rakúskej televízii, naše sú ešte plné hlúpych príhovorov a varovaní. Neviem zaspať.
V utorok najprv prehováram kamarátov. Peter je ešte ustráchaný, či vari chcem, aby to dopadlo u nás ako v Poľsku. Neveriacky naňho hľadím. Igor, Vlado, Ernest a hlavne Viktor, o generáciu starší účastník sviečkovej demonštrácie neváhajú ani chvíľku, ani by nečakali na moje pozvanie. Od študentov na VŠVU preberám niekoľko narýchlo načmáraných plagátov a umiestňujem ich na vytipované miesta. Mám kľúče od opustenej stavby na Radničnej ulici. Na prvom poschodí vycapím plagát z vnútra okna a vydrží tam do decembra. V prvých dňoch ich ešte snaživci strhávali. Kamarátka Ingridka robila vtedy na Jesenského, na treťom poschodí boli kancelárie ČZTV. Vybehnem za ňou na kávu, pokecáme a cestou dolu spravím radosť aj staručkým generálom na druhom poschodí. Bola tam akási zložka generálneho štábu ČSĽA a mali tak krásnu nástenku na medziposchodí. Neskôr mi Ingridka rozpráva ako prskali. Večer sme na námestí viacerí.
V stredu prišiel aj Peter, schádzame sa už na SNP, blízko kina Praha. Z davu zaznievajú ojedinelé výkriky, ešte sa nereční z tribún. Ktosi zakričí čosi štipľavé na komunistov. Bradatý pán s baretkou, okuliarmi a fajkou sa obráti na nás s prosbou- nie tak páni, neprovokujme ich, nech to má slušný priebeh. Igor sa naňho škaredo pozrie a opýta sa ho, či si myslí, že sme prišli kvôli reformám v komunistickej strane. Pán je urazený. Z davu sa ozve ďalší jedinec s prosbou: Štefánik, vrááááť sa! Nahluchlý Viktor zareaguje: čo povedal? Štepáááán je prasáááá! Robíme revolúciu. Stretávame kamarátov z inej partie. Robia už nejaký čas na oplotení Úradu vlády. Až dnes, po asi šiestich týždňoch práce sa pri nich pristavil ktorýsi potentát s otázkou, tak ako chlapi? Súdruhovia začali hľadať cestu k ľudu. Myslím, že v stredu sa už pridala bratislavská televízia a priniesla neskreslené spravodajstvo z námestia. Tušíme blížiaci sa problém, po skončení zhromaždenia bude núdza o miesto v kaviarni. A v revolúcii treba pokračovať. Takticky sa predierame bližšie k centru. Ignorujeme hymnu a utekáme ku Michalovi (Café u Michala) na Sedlárskej. Dobre robíme, vyškierame sa na blúdiace davy hľadajúce kútik na diskusiu. Podniky sú plné, Café u Michala je našim útočiskom až do piatku.
Vo štvrtok už dianie na námestí snímali kamery z Mlynskej Doliny určite, prvé prenosy a záznamy prinášajú prvé nedorozumenia. Manželky sú doma s malými deťmi, zväčša pri obrazovkách.
„Maminka, pustíš mi už rozprávku?“
„Vydrž chvíľku, teraz sú dôležité veci, musím si pozrieť toto.“
„Maminka, kedy už skončia dôležité veci?“
Začal som so sebou nosiť diktafón, chcem mať dôležité veci zaznamenané. Znovu prichádza na tribúnu Ivan Hoffman. Presviedča nás, aby sme si spolu zaspievali, bude z toho živá nahrávka z námestia. Spievame. Ivan Hoffman číta divný text z papierika. Asi o tri týždne si na Obchodnej kupujem singel, veď tam spievam aj ja. Ivan Hoffman v nahrávacom štúdiu číta divný text z papierika, prvé sklamanie z Nežnej. Vo štvrtok to ešte netušíme a cválame k Michalovi. Púšťame si z diktafónu dôležité veci.
V piatok je námestie opäť na prasknutie, kým od začiatku techniku na ozvučenie poskytovala Tublatanka (také mám informácie), v piatok už počuť aj meno Stanka Pánisa. Revolúcia postupuje. Kým sa besníme na námestí, kdesi už blikajú displeje kalkulačiek. O niekoľko týždňov Karel Kryl varuje pred akciou BOK (boj o koryto). Celý týždeň sa priebežne čítajú prehlásenia zo škôl a pracovísk, jednotlivci a kolektívy podporujú generálny štrajk. Je to neuveriteľné, v tom množstve a hurviaku zachytíme aj názov našej pridruženej výroby, kto a kedy to tam doručil netušíme. Atmosféra graduje celých päť dní, bratislavská televízia odvysiela prvé dva diskusné programy. Z Café u Michala sa presunieme na vtedy Jiráskovu ulicu (Ventúrsku). V Depresse ukoristíme možno posledného Huberta, revolúcia konečne spúšťa nejakú streľbu. Pripíja sa a spomína akýsi Miloš Jakeš aj z celým klanom.
Končil hektický týždeň a stále nepociťujem potrebu spomenúť niečo ako politika, či politik. Ten týždeň bol o niečom úplne inom. Tých odchádzajúcich nebolo nikomu ľúto, napokon, neobišli vôbec zle. Tí nastupujúci nám prekvapenia a sklamania iba pripravovali, neprichádzali premyslene a plánovito, skôr tak za pochodu. Niet čo hodnotiť po takmer štvrťstoročí, ak sa niekto domnieval, že už bude všetko jednoduché, spravodlivé a na poriadku. Nikdy nebolo a nikdy nebude. Ak sa to vôbec dá, atmosféra a eufória toho týždňa by sa mohla porovnávať iba s tou, ktorú sme mnohí prežívali pri odchode do civilu. Tie dva roky v zelenom, to bol desný zážitok, okrem iného aj povinné sledovanie Televíznych novín. Marian bol v novembri 89 na vojenčine. Po 23. novembri mali Televízne noviny zakázané. Už len pre tú švejkovinu to vtedy stálo za to, napokon, sľúbili sme si vydržať.