Ročník 1913

Autor: Dušan Koniar | 18.11.2012 o 22:24 | (upravené 18.11.2012 o 22:44) Karma článku: 10,42 | Prečítané:  276x

Robert Capa (Endre Erno Friedmann 1913- 1954), maďarský fotograf, autor zachytávajúci okamihy skazy na vojnových frontoch. Od r. 1936 v Španielsku až po r. 1954 vo Vietname. Sekundičku pred tou skazou to vyzeralo ešte tak, že úsmev venovaný objektívu prinesie vojak aj domov. Nič z toho nebola pravda, nič nebolo zaručené, vlastne sa tam nikto ani naozaj neusmieva. Do 25.11. trvá výstava jeho fotografií v SNG, ako jedna z výstav Mesiaca fotografie.

 

Robert Capa, ročník 1913, precestoval celý svet. Moja stará mama, jeho rovesníčka, v podstate Slovensko nikdy neopustila. Capa nafotil kľúčové, aj tie bežné okamihy vojnových konfliktov, ktoré ovplyvnili, možno ešte stále ovplyvňujú, naše osudy. Občianska vojna v Španielsku, II. čínsko- japonská vojna, II. svetová vojna s inváziou na Sicíliu aj pláž Omaha, s oslobodením Paríža a bitkou v ardenskom lese, s kapituláciou Nemecka. Arabsko izraelská vojna 1948 a nakoniec, konflikt vo francúzskej Indočíne, kde 25.5.1954 stúpil na mínu. Stará mama scestovaná nebola, ak chcela aby sme poupratovali mechanickou metlou, nespomenula si, že sa jej hovorí švédska. Španielska či švajčiarska, to na nás pokrikovala, na Švédsko si v tom okamihu, keď nám chcela nadeliť robotu jednoducho nespomenula. Aj keď Capu prežila o rovných päťdesiat rokov a vojnám sa skôr vyhýbala akoby ich vyhľadávala, neznamená to, že si ju ktorákoľvek vojna nenašla. Tá beštia si nájde kohokoľvek. V roku 1919 prišla o otca, po návrate z frontu podľahol zrejme španielskej chrípke. Neskôr sa s mamou, otčimom a mladšími súrodencami presťahovali z Liptova do Bratislavy, vyučila sa za krajčírku. Zoznámila sa a vydala za starého otca, tiež z Liptova a prešli na hospodárstvo jeho rodičov. Stali sa kolonistami na južnom Slovensku. Stihli splatiť štátnu pôžičku na nové hospodárstvo, keď z neho museli po viedenskej arbitráži narýchlo a naľahko utekať. Vrátili sa do Bratislavy. Po bombardovaní rafinérie Apollo, starý otec v obavách o ženu a tri deti, poslal ich ku príbuzným do Ploštína a Iľanova, tam snáď bude pri oslobodzovaní pokojnejšie ako v Bratislave. Na Liptove stála fronta dva mesiace, strávili ich v pivniciach. Znovu sa vrátili do Bratislavy a zakrátko na svoje zhumpľované (jej obľúbený výraz) hospodárstvo. Ako tak ho dali do poriadku, stihli to do kolektivizácie. Potom už vojny neboli, to nie, ale verte, že stará mama mala určité obavy z delenia Československa v r. 1993. Ja verím, že neopodstatnené, ale tiež chápem, že tie obavy mala.

Na fotografiách Roberta Capu, sú hlavne vojaci, zarážajúco mladí chlapci. Snáď veselí a odvážni v okamihu pokoja, vystrašené deti s rukami nad hlavou, keď ich brali do zajatia. Vystrašené deti, vidno tam však aj trochu úľavy v tom okamžiku. Sú tam aj civilisti, na uliciach tesne pred náletom, v krytoch počas náletov a znovu na uliciach vo chvíľach oslobodenia. Krvi a mŕtvych je na fotkách pomerne málo, dosť na to, aby sme si začali klásť otázku, kto tie deti hnal do zákopov.

01.jpg

Toto je jedna z tých fotografií, čo ma úplne fascinovala, pripomenula mi aj starú mamu. Sicílsky roľník ukazuje americkému dôstojníkovi kade ustupovali Nemci. Mladý Američan sa usmieva, vie, že je fotený a možno si uvedomuje komickosť situácie. Na ľavej ruke prsteň a retiazka na zápästí. V podrepe len o čosi nižší ako starček, čo sa nad ním mierne nakláňa a chce byť tak veľmi nápomocný, on fotografa nevníma. Rozdiel možno dvoch generácii medzi dvoma mužmi, tomu mladšiemu ale nič nezaručuje, že toho staršieho prežije. Nevieme, čo sa udialo v nasledujúcich minútach či dňoch. Väčšiu šancu prežiť mal starček, v tie minúty a dni. Vojak a civilista, jeden precestoval pol sveta, aby prižmúril oko nad muškou pušky, druhý len celý život uhýba vo svojom kúte vlasti, aby všetko vnímal s doširoka otvorenými očami. V jednom okamihu sa stretli, v jednom okamihu mohli byť spojenci alebo nepriatelia.

1-02.jpg

Stará mama na fotografii z cestovného pasu. Pochádza približne z doby, kedy Robert Capa postupoval s americkou armádou cez Sicíliu (1943). Len dvakrát „opustila“ Slovensko, keď sa boli počas vojny pozrieť v akom stave je ich hospodárstvo. Už som bol v puberte, keď ešte stále dokázala lamentovať, aké zhumpľované bolo. Jeden z najhúževnatejších a najpracovitejších ľudí čo som poznal. Bez toho, aby sa o to nejako snažila či pričinila, päť krát sa jej zmenilo štátne občianstvo, vystriedalo sa sedem režimov. Typický civilista, nech sa pohne kamkoľvek, rozhodnutia a údely tých rozhodnutí ho všade dobehnú.

03.jpg

Séria fotografií z apríla 1945. Americký vojak zomiera po zásahu nemeckého ostreľovača na balkóne v Lipsku. Spolupráca Stevena Spilberga a Toma Hanksa na „vojakovi Ryanovi“ a následne na „Bratstve neohrozených“ priniesla dve skvelé filmové diela. Autenticita tých filmov pochádzala z práce profesionálov a som presvedčený, že aj z množstva archívnych materiálov, s ktorými sa oboznámili. Takmer nepochybujem, že k nim patrí aj séria týchto fotografií. Ak si predstavím záverečné scény z „vojaka Ryana“, scény z bytu na poschodí rozbombardovaného domu, nepochybujem o tom. Ani o tom, že práca jedného profíka dokáže stále naberať na dôležitosti, dokáže byť stále aktuálna, ak aj po rokoch dokáže, sprostredkovane cez prácu iného profíka, donútiť nás zamýšľať sa nad tým, aké máme vlastne šťastie, že sme vojnu nezažili.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?