Premiérovi SR, nech ním bol, je bude hocikto

Autor: Dušan Koniar | 24.11.2012 o 23:05 | (upravené 24.11.2012 o 23:20) Karma článku: 16,94 | Prečítané:  609x

Vystriedalo sa vás viacero a prídu ďalší, problémy Slovenska ostávajú tie isté. Vy ich viete definovať možno lepšie ako ja, domnievam sa však, že robíte stále tú istú chybu. Jednotlivé problémy, keďže sú vždy pálčivé, riešite provizórne a skutočné riešenie vidíte v horizonte konca budúceho volebného obdobia.

 

 

Takto sa pohrávate s problémami zdravotníctva, školstva, nezamestnanosti, riešením neprispôsobivých osôb či vymožitelnosti práva a ďalších. Som presvedčený, že ak by ste dokázali vyriešiť dostatočne uspokojivo napríklad školstvo, o stupienok ľahšie by sa hľadalo riešenie zdravotníctva, o hodne ľahšie nezamestnanosti. Keďže témou dňa je štrajk učiteľov a súčasný premiér Fico uznáva ich právo na štrajk, zároveň ale dodáva, že „sme v úplnom svrabe a oni chcú viac“, myslím si, že to je názorný príklad neriešenia problému a jeho dvadsaťročné posúvanie do budúcnosti.

V staršej slovenskej televíznej inscenácii, nespomeniem si ani na jej názov, ani na autora literárnej predlohy, odohrala sa v priebehu deja takáto epizóda: nový učiteľ, ktorý prišiel vyučovať na chudobný slovenský vidiek, niekedy počas prvej republiky, nadchol svojich žiakov. Rozprával im o ťažkom živote ich rodičov, o tom, ako je robotný ľud zdieraný a tiež o tom, ako sa vo väčších mestách robotníci takýmto situáciám bránia a organizujú sa. Deti, ako to už býva, boli mladým učiteľom nadšené. Jeden chlapec stále mame rozprával „...pán učiteľ toto, pán učiteľ hento, pán učiteľ povedali...“. Jeho utrápená mať sa narovnala od nejakej roboty a dosť nevrlo ho zahriakla, „...pán učiteľ, pán učiteľ, tiež je to len pán, páni držia vždy spolu.“

Čo teda robilo v minulosti z učiteľa pána? Jeho vzdelanie nie. Pomer medzi vzdelanými a neštudovanými bol neporovnateľný s dneškom, učiteľ ale medzi veľkých pánov nepatril. Boli od neho omnoho väčší, neraz aj vzdelaní aj hlúpi. Nebol pánom ani podľa svojho platu na chudobnej dedinskej škole. Napriek tomu, učiteľ patril k honorácii vtedajšej obce, spolu s farárom, notárom či doktorom. Výška jeho platu ale mohla byť, a aj bola, politickým nástrojom. V období silnejúcej maďarizácie bol práve učiteľský plat jednou z najsilnejších pák na jej presadzovanie.

Zákonom XXXVIII. z r. 1868 je ustálený plat učiteľa na ľudovej škole 300 zlatých. Zákonom XVIII. z r. 1879 sa maďarčina zavádza ako povinný predmet na všetkých verejných školách (cirkevné a štátne). Kým štátne školy plne podliehali ministerstvu školstva, katolícke a evanjelické školy si uchovávali určitú autonómiu a maďarizácia na nich, hlavne na tých evanjelických, postupovala pomaly. To sa zákonom XXVI. z r. 1893 pokúsila štátna moc zmeniť. Plat 300 zlatých bol zachovaný, v piatich päťročných cykloch bola ale priznaná určitá valorizácia, vždy o 50 zlatých vyššia. Cirkvám bola daná možnosť, že ak učiteľovi nedokážu vyplatiť zákonom ustálený plat, môžu žiadať o doplatok od štátu. Cirkvi sa takejto možnosti chopili viac ako ochotne, avšak bol tu háčik. Podľa § 11 spomenutého zákona, ak štát na plat učiteľa prispieva viac ako 60 zlatých, učiteľ je závislý od potvrdenia ministerstva školstva o svojej spôsobilosti. A spôsobilosť sa merala mierou úspešnosti vo výučbe maďarčiny. (Podľa článku z knihy Slovenská zem, Jur Babka: Slovenské školstvo a učiteľstvo, 1921).

Na splnenie politického cieľa štát vynaložil určité prostriedky. Nejednalo sa o 20% navýšenie platu, ten ostával rovnaký. Ale minimálne takto vysoký výdavok zo štátneho rozpočtu bol štát rozhodnutý uvoľniť. Uvedomoval si dôležitosť učiteľa a školstva. Dôležitosť vplyvu učiteľa na svoje bezprostredné aj širšie okolie. Ako konal učiteľ, tak boli ochotní konať aj žiaci, ale tiež ich rodičia. Učiteľ bol autorita. A tá z neho robila pána. Nepatril ani len do strednej vrstvy, bral mizerný plat, bol ale autoritou.

A ako je to dnes, čo robí z učiteľa, okrem oslovenia, pána? Veľa toho nie je. Nemá autoritu a nemá ju ani ako získať, pretože sa nemá o čo oprieť. Jeho zamestnávateľ či zriaďovateľ mu umožní pracovať iba v tých dimenziách, aké sú nastavené. Financovanie školstva koeficientom na jedného žiaka robí školstvo závislé div nie od doprosovania sa o školopovinné aj ďalej študujúce dieťa. Akú už len môže mať autoritu ten, čo je v pozícii prosebníka. Učiteľské platy sú mizerné, sú však aj omnoho nižšie, veľa ľudí robí za menej ako je plat učiteľa. Títo ľudia si ale spravidla nenosia svoju prácu aj domov, nie sú pod drobnohľadom okolia. Robotník zarábajúci menej ako učiteľ má síce nižší plat, má možno aj otrasné pracovné podmienky a ak s ním chce zamestnávateľ vykývať, spravidla s ním aj vykýva. Je to žena od pásu, je to muž pri ponku, pracovník na pomocné práce, vždy je to však dospelý človek, ktorý má do činenia s inými dospelými ľuďmi. Učiteľ nie, pracuje s tak háklivým materiálom, ako je dieťa a nech sa to dieťa správa akokoľvek, musí to strpieť. Učiteľ totiž pracuje aj s jeho rodičmi, minimálne štyrikrát do roka. Do učiteľovej práce a jeho právomoci nezasahuje iba jeho zamestnávateľ, určuje ju aj jeho „podriadený“, čiže žiak a tiež jeho poradný zbor- rodičia. Ak je takáto spolupráca a „zasahovanie“ korektné, je všetko v poriadku. Ak sa to ale vymkne z bežných koľají, ak je žiak alebo rodič problémový, nastávajú konflikty a je to častejšie učiteľ, čo ustupuje z pozície a stráca aj zbytok autority. Aby škola nestratila peniaze.

Štát ani za dvadsať rokov nepocítil potrebu priznať niektorým profesiám postavenie, akého sú v skutočnosti hodné. Preto sme asi v svrabe. Mikuláš Dzurinda to skúsil dosť odvážnym a nemožným sľubom o 100% raste priemerného platu za jedno volebné obdobie. Ak by sa niečo také v tom období podarilo, asi by sme boli za vodou, bohužiaľ, boli tu pálčivejšie témy. Slovenské bankovníctvo bolo treba neodkladne reštrukturalizovať. Po (iba!) 5- 6 ročnom váhaní a prešľapovaní, vzrástli nedobytné pohľadávky v bankách pod dozorom štátu z 15 na 105 miliárd korún. Takúto sumu vynaložil štát v rokoch 98- 01 na ozdravenie slovenského bankovníctva. Bolo to nevyhnutné, čísla nepustili a bez ozdravenia by privatizácia bánk nepriniesla tých 50 miliárd korún do štátneho rozpočtu (predaj Slsp, IRB, VÚB). Ďalšie miliardy štát ušetril na dlhovej službe, nepriamo potom na makroekonomickej stabilizácii, poklese úrokových sadzieb na medzibankovom trhu atď. 105 miliárd sa štátu vrátilo a máme zdravé banky. Tie banky, na ktoré svorne nadávame a šomreme na poplatky.

5- 6 rokov váhania a tu ho máš, dá sa presne zrátať koľko nás to stálo. Dá sa ale zrátať to, o čo sme prišli a prichádzame v nedokonalom školstve a zdravotníctve za dvadsať rokov? Čo z toho máme, že naše banky sú zdravé, keď všetko ostatné dosť pokrivkáva. Učiteľ nie je pán, pretože nemá autoritu a uznanie za svoju prácu. A čo taký bankový úradník, akú má on autoritu? Zdanlivo by ju mal mať, jeho zamestnávateľ je predsa bohatá banka, v skutočnosti je na tom podobne ako učiteľ. Ani platovo sa pracovník s hmotnou zodpovednosťou a s predpísaným úsmevom na tvári za bankovou prepážkou nelíši až tak veľmi od učiteľa. Aj on sa zákazníka doprosuje, upozorňuje ho na nové produkty a presviedča o ich výhodnosti. Musí, je pod kontrolou kamery, je ohodnotený podľa uzavretých kontraktov.

Róbert Fico povedal, že sme v úplnom svrabe a ja si myslím, že má pravdu. Neboli by sme v svrabe, keby sa tých 105 miliárd korún z ozdravenia vrátilo do ozdravených rezortov. Tie peniaze, ako aj iné z privatizácie, sa iba preliali systémami o reforme ktorých sa dvadsať rokov blúzni. A o reformách blúznia všetci premiéri, namyslím to teraz ako kritiku privatizácie za Dzurindu. Myslím to ako kritiku stavu, kedy sa niečo s vynaložením obrovských prostriedkov dokáže viditeľne ozdraviť a o inom sa ani vážne nezačne uvažovať. Lebo doterajšie reformy školstva a zdravotníctva hovoria samé za seba- štrajk za štrajkom. Potom tu ale vyvstáva také podozrenie, že finančný sektor bol ozdravený aj preto, lebo to nepomohlo iba makroekonomike štátu, ale aj ekonomike zainteresovaných osôb. V období reštrukturalizácie bánk vznikli terajšie finančné skupiny a o ich previazanosti s politickými stranami si čvirikajú aj vrabce.

Okrem učiteľov sľubovalo štrajk aj 4500 súdnych zamestnancov. Ich požiadavke bolo vyhovené, pretože ju pokryje zmrazenie sudcovských platov. To však neznamená, že dochádza k reforme justície, že odteraz bude na súdoch všetko šliapať ako hodinky. Súdny zamestnanci budú mať o niečo vyšší plat, podobne ako, verím že to vyjde, učitelia. Ostanú však v skostnatenom a neprirodzenom systéme a problém sa bude neustále prehlbovať. Pretože v tomto učiteľom verím, že výška platu nie je to rozhodujúce, čo ich ženie do štrajku. Nezdravé bankovníctvo dokázalo presvedčiť o nutnosti zmeny, nespokojní súdny zamestnanci dosiahli svoje, pretože bez zvýšenia výdavkov bolo kam načrieť. A učitelia sú zrazu tí, čo pýtajú viac! Toto je podľa mňa, pri porovnaní s inými riešeniami v iných rezortoch, zhadzovanie autority učiteľa. Toto je typický postoj politika a z neho odvodený názor spoločnosti. Je to zároveň to, čo ich ženie do štrajku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?