Zo dvaja ľudia predo mnou išli, neviem odhadnúť kedy, ale neskôr ako bežkár, ktorého stopy boli skôr tušené ako viditeľné. Stále husto snežilo a stopy sa aj v asi tridsať centimetrovom prašane rýchlo strácali. Bol som teda pomerne vďačný tým dvom, ktorí sa vybrali tou istou cestičkou hádam necelú hodinu predo mnou.
Devínsky kostol a jedna zo striech zasneženej dediny.
Nad Devínom pri ríbezľových sadoch.
Jedno z mnohých značení, kým som sledoval stopy, nestaral som sa, či idem po značke.
Mokrý sneh sa zachytával na každej ploche, takmer bezvetrie prinieslo do lesa ticho.
Pri akejsi studničke sa stopy rozhodli ísť po červenej značke a ja som teda pokračoval za bežkárom po žltej do Dúbravky. Už sa mi vracať nechcelo.
Stará Dúbravka ma privítala hojdačkou,
svojím elipsovitým kostolíkom
a pekne zasneženou mrežou akéhosi odtoku.
Na sídlisku potom priam krasopisne zaviatym Ľudovítom Štúrom.