Blázon, dojka, kamenár a mních, III. časť

Autor: Dušan Koniar | 17.2.2013 o 23:18 | (upravené 17.2.2013 o 23:40) Karma článku: 9,99 | Prečítané:  459x

Aj keď štyri ľudské postavy na veži františkánskeho kostola jasne znázorňujú činnosť svojej obživy, svojho postavenia v spoločnosti, nie sú to najbežnejšie profesie stredovekého mesta. Mních podlieha svojmu rádu, nie mestu. Dojky, ani žiadne iné ženy, nemali záštitu v mestských cechoch. Dvorný blázon podliehal hierarchii kráľovského alebo šľachtického dvora. Kamenár, ak bol z hute majstra- staviteľa katedrál, mal spomedzi remeselníkov výnimočné postavenie. Mohol sa na základe pápežskej buly slobodne pohybovať po Európe a stavať chrámy. Nepodliehal regulám mestského cechu a od jeho pracovnej potulky pochádza termín stále opradený záhadami- slobodomurár.

 

 

Postava kamenára alebo mnícha na chrličoch je pomerne bežná. Mních pre spojitosť s kostolom, rádom, vierou či cirkvou. Kamenár ako remeselník, ktorý sa pod výzor gotických katedrál a kostolov podpísal najvýraznejšie.

01.JPG

02.jpg

03.jpg

04.jpg

Prednedávnom som zachytil zahájenie akejsi fotosúťaže vyhlásenej Bratislavskou župou. Ide o to, pohľadať alebo odprezentovať trošku odlišný a neošúchaný pohľad na Bratislavu. Na jej pamiatky a architektúru, na ľudí v jej uliciach, na aktivity života mesta a života v meste. Pre mňa sú tie štyri chrliče dosť výnimočné, z nich hlavne dojka a dvorný blázon. Zdajú sa mi tak neošúchané a málo poznané. Naozaj si myslím, že by určitým spôsobom vedeli mesto reprezentovať. Sú tu dva silné motívy, na ktoré sa dá namotať množstvo aktivít a podujatí. Motív dojčenia a materinského mlieka, to sú krízové centrá a hniezda záchrany. To je profesor Švejcar a jeho výnimočný vzťah k Bratislave. Pozoruhodný vývoj jeho práce v starostlivosti o dojčatá, od celoštátneho zavedenia umelej výživy pre ne, až po monografiu „Dojčenie- najcennejší dar“. Žena držiaca si prsník môže byť vhodná symbolika pre Ružovú stužku.

A dvorný blázon? Humor, zábava, hádanka, hra a radosť; každé mesto prahne po zabávačoch v uliciach- nuž, tu majú svojho maskota tí bratislavskí. Majú ho tu, už šesťsto rokov čaká, kto sa na tú jeho figu borovú urazí či usmeje. Tí dvaja sa mi tak hrozne páčia, že som čosi skúšal pozisťovať o postavení dojky a dvorného blázna v minulosti.

05.jpg

 

Dojke, žene dojčiacej cudzie dieťa za odplatu, sa dostávalo určitých výsad. Lepšie povedané, jej vlastnému dieťaťu. To bývalo označované ako mliečny súrodenec, s dieťaťom spolu s ním odkojeným (Robert Merle „Dedičstvo otcov“). V niektorých kultúrach sú rodiny spojené osobitným vzťahom príbuznosti po mlieku. Takémuto vzťahu bol pripisovaný spoločenský význam a mliečny súrodenci v kresťanstve či islame nemohli medzi sebou uzatvárať manželstvá. Bolo to považované za incest. Malo to aj svoju praktickú stránku, spoločenské triedy sa nemiešali. Mliečneho súrodenca mal Mohamed aj Mojžiš.

V prípade, že matka nemohla alebo nechcela svoje dieťa dojčiť, ak umrela, bola dojka takmer jediným možným spôsobom, ako dieťa udržať pri živote. Dôvody najímania dojky boli ale aj iné, súviseli z rozvojom spoločenských tried. Záujmy monarchií a šľachty boli pri dedičných nárokoch a mocenských ambíciách bytostne zainteresované na plodení potomkov. Aby ich mohli mať čo najviac, prípadne, aby sa konečne narodil chlapec- pokračovateľ rodu, dedič a následník, na manželky korunovaných hláv, vysokej šľachty a vyššej triedy vôbec, bol kladený nárok, aby rodili potomkov. Úlohu tu zohrala aj vysoká úmrtnosť v stredoveku, neistota, či sa dieťa dožije dospelosti a zaručí tak pokračovanie rodu. Rodenie detí je ale pri pravidelnom dojčení a potlačovanej plodnosti matky takmer vylúčené, preto sa najímala dojka. To, bohužiaľ, určovalo postavenie ženy- rodičky v stredoveku. Dieťa malo prednosť; preto to množstvo sobášov medzi starým mužom a ženou, často ešte dieťaťom. Preto to množstvo úmrtí pri pôrodoch. Neskôr bolo v určitých spoločenských triedach dojčenie proste nemoderné. Kvalitná a vyhľadávaná dojka mohla zarobiť viac ako jej muž remeselník. (Dávnejšie som sa domnieval, že panstvo si proste našlo ženu s dieťaťom a tá im zabezpečila dojčenie toho ich. Určite sa to dialo aj tak. Robert Merle v románe Dedičstvo otcov, z obdobia spred Bartolomejskej noci, toto opisuje trochu obšírnejšie. Keď pán zo Siroacu splodil ďalšieho potomka, žena, slúžiaca na hrade ako pestúnka, išla za svojim mužom, ktorý na panstve nebýval a rýchlo otehotnela. Bez problémov, to bola jej výhoda. Odkojila všetkých Siroacovcov.)

06.jpg

Jedno z rímskych fór bolo Fórum Holitorium, bývalý trh s bylinkami, olejom a zeleninou. Stál na ňom Mliečny stĺp- Columna lactaria. Bolo to miesto, kde sa dala prenajať dojka, kde chudobní rodičia mohli svoje dieťa nakŕmiť, ak sa nad ním niektorá žena zľutovala. Dokonca, údajne slúžil aj ako dnešné hniezda záchrany, pri stĺpe sa odkladali nechcené deti. Na mieste bývalého fóra je dnes Piazza Montanara, ešte začiatkom 20. storočia sa v týchto miestach dala v Ríme najať dojka.

d1.jpg

Postavenie práce a pracujúceho človeka bolo v každej historickej epoche nejako riešené a získavalo alebo strácalo určité výhody a ohodnotenia. Kodifikácia rímskeho práva, vydaná v 6. storočí cisárom Justiánom I., Codex Iustinianus, sa vo svojej časti Digesta, uznávanej za základ európskeho právneho myslenia, zaoberá aj mzdovými spormi pri službách poskytovaných dojkami.

d4.jpg

Mnohé kultúry majú svoje historické či mytologické príbehy spojené s dojčením (Starý zákon, Romulus a Remus). Samotný vznik Mliečnej dráhy je podľa gréckej mytológie tiež odvodený od dojčenia. Zeus tajne priložil k spiacej Hére malého Herakla. Héra sa zo spánku strhla a cudzie dieťa štítivo od prsníka odstrčila. Prebytočné mlieko vytvorilo Mliečnu dráhu.

Dnes sa dojčenie iných ako vlastných detí, stále praktizuje v treťom svete. Našiel som zaujímavý český blog, kde je opísaný súčasný príbeh ženy zo slabších sociálnych pomerov. V pôrodnici sa zoznámila s inou ženou, ktorá mala pri dojčení problémy a tak jej dieťatko prikrmovala. Nakoniec sa dohodli a asi tri roky dojčila obidve deti. Dostávala za to plat, bývanie a stravu. Za ten čas si našla nového partnera a otca pre svoje dieťa, ušetrila nejaké peniaze a tak, vďaka dojčeniu, mohla začať žiť bežným životom. K mliečnemu súrodencovi jej dieťaťa ju viaže silný citový vzťah. Napokon, dnešné odovzdávanie prebytočného materinského mlieka v pôrodniciach je v podstate to isté ako dojčenie dojkou.

07.jpg

 

 

Postavenie dvorného blázna sa nám do dnešných dní zachovalo na hracích kartách v podobe žolíka. Divokej karty, ktorá nemá v systéme zaradenie a môže všetko. Jeho výsada beztrestne konať a rozprávať mohla vzniknúť počas rímskych Saturnálií, alebo aj skôr, na obdobných slávnostiach bláznovstva, kedy bolo všetko hore nohami. Kedy páni obsluhovali otrokov a podobne. Prvá zákonná úprava pouličného umenia je z r.462 pr.n.l. V Zákone dvanástich tabúľ, na tabuli VIII. sa uvádza:“keď niekto spieval alebo skladal pieseň (carmen), ktorá niekoho urážala alebo hanobila...tak bude zabitý bičom.“ Z pouličnej zábavy, z príležitostných kaukliarov, žonglérov či artistov vznikol najprv zabávač, pozývaný pri rôznych príležitostiach. Jeho by sme ešte mohli označiť za niekoho so zdedeným nadaním, dispozíciou k výkonu, ktorý sa dá aj naučiť. 08.jpg

Dvorný blázon bol ale niečo iné. Mohol využívať svoje hudobné, artistické či rozprávačské schopnosti, ak ich mal. Mohol byť fyzický odlišný od okolia, trpasličí vzrast či hrb ho na túto funkciu mohli predurčovať. Byť vtipným, zábavným alebo bystrím, však ešte nemohlo byť samo o sebe dôvodom na beztrestnosť. Takým mohol byť aj minister, radca či komorník; pre nich však existovala jasná hranica, ktorú nemohli prekročiť.

Všeobecne známy, pestrofarebný odev stredovekého dvorného blázna ho odlišoval iba vizuálne, aj to nie vždy. Stańczyk (1480- 1560), najznámejší poľský dvorný blázon, slúžil posledným trom Jageloncom na poľskom tróne. Nie je isté, či vôbec žil, či sa nejedná o viacero osôb, ktoré v 19.storočí, pod vplyvom romantizmu, splynuli do podoby národného hrdinu. Obraz Jána Matejka odráža vžité predstavy o oblečení dvorného blázna.

s3.JPG

Mohol nosiť aj civilný odev, taký, v akom sú zobrazení na zachovaných rytinách dvorní blázni HenrichaVIII. Will Somers,

s1.jpg

či Jakuba I. Archibald Armstrong.

s2.jpg

Pri hľadaní nejakých zmienok o dvorných bláznoch v Dejinách Anglicka a Francúzska (André Maurois), som z hľadaného nenašiel síce nič, ale niečo predsa len. Archibald Armstrong, dvorný blázon Jakuba I. a následne aj jeho syna Karola I., bol drzý a arogantný intrigán, dosiahol značný majetok a vplyv. Sprevádzal princa Karola a vojvodu z Buckinghamu v roku 1623 do Španielska, kde sa princ uchádzal o ruku španielskej infantky. Vojvodu z Buckinghamu Armstrong údajne tak vytáčal, že sa vyjadril v tom zmysle, že by ho najradšej obesil. Armstrong mu odvetil, veľmi posmešne: „vojvodovia boli často obesení pre drzosť, ale nikdy blázni pre rozprávanie.“ Toto je z prameňov z wikipedie, Maurois ale v súvislosti s nevydarenými pytačkami v Španielsku spomína niečo úplne iné, týka sa to iného chrliča. Protestant Jakub chcel pre svojho syna katolícku nevestu, chcel sa vyhnúť vojne so Španielskom. V listoch pápežovi sľubuje, ako oplátku za súhlas so sobášom, zhovievavejšie zaobchádzanie s katolíkmi v Anglicku. Pápež v odpovedi súhlasí, ale žiada, aby deti, ktoré sa z tohto manželstva narodia, mali katolícku dojku. Nie je to nič neobvyklé, v antickom Ríme sa verilo, že deti, ktoré majú za dojky Grékyne, sa nemusia učiť gréčtinu, že ju príjmu ako druhý materinský jazyk spolu s mliekom. 09.jpg

Čo dvorného blázna od okolia monarchu odlišovalo, muselo byť doslova jeho bláznovstvo. Skutočné alebo predstierané. Musel existovať dôvod, prečo pomazané hlavy, absolútne nedotknuteľné vo svojom rozhodovaní a konaní, potrebovali mať svoj protipól v podobe dvorného blázna. Musel existovať niekto, kto akoby posledná inštancia, mohol obísť oficiálny protokol a zvrátiť nezvrátiteľné bez toho, aby utrpel majestát.

10.JPG

Pripisovaná hlúposť dvorného blázna, zdôraznená šašovským odevom a rolničkami na hlave, bola tou zábezpekou, že kritika alebo oprava neprichádza z postavenia dvorana či ministra, že nie je namierená proti kráľovi (ale ani naopak, nie je to kráľ, čo odmieta radu ministra či generála). Prichádza zdola, od ľahkomyseľného táraja a blázna, ktorý sa popri svojom mudrovaní hrá so psom alebo sa vŕta v nose. Veď je to celé na smiech, čo ten šašo rozpráva, napokon, to je jeho úloha, za to dostáva chlieb. Má nás rozosmiať a teraz sa mu to naozaj podarilo. Skúsme preto, len tak zo srandy, urobiť tak, ako by to urobil on. Dvorný blázon je považovaný za blázna a pomätenca, preto nie je ani vypočítavý, ani obozretný, nepredstavuje, podobne ako dieťa, žiadnu hrozbu. Kráľ môže svoje rozhodnutie zobrať späť bez toho, aby komukoľvek ustupoval. Riešenie, podané vtipne, ironicky alebo podané úplne naopak, popierajúc akúkoľvek logiku pôvodného úmyslu, dokáže odľahčiť napätú situáciu, odvrátiť pozornosť od možnej katastrofy.

11.jpg

V Európe trval zlatý vek dvorných bláznov počas stredoveku a renesancie. V Anglicku skončil popravou Karola I. Armstrong ho prežil o 23 rokov, pohreb mal 1. apríla 1672. Postavenie dvorného blázna bolo univerzálne, vyskytoval sa vo všetkých kultúrach a érach, sú známi z Perzie, Indie aj Číny. Jestvovali u Aztékov aj v cárskom Rusku. Dvorný blázon existoval všade tam, kde absentovala slobodná možnosť beztrestne kritizovať a korigovať štátnu alebo cirkevnú moc, sústredenú v rukách jednotlivca. Trpaslík Nai Teh, dvorný blázon siamského kráľa Mongkuta (1851- 68), je ešte súčasťou kráľovského dvora, kráľ je neomylným bohom a potrebuje dvorného blázna. Mihol sa v spomienkach Anny Leonowensovej, „Anna a kráľ“. Na toto, aj na mnohé, čo spomínam vyššie, sú odkazy v knihe Beatrice K. Otto „Blázni sú všade“, ktorú som mal možnosť spoznať ale iba v úryvku a v rozhovore s autorkou cez internetový prekladač. Všade tam, kde nastupuje aká taká demokratická spoločnosť a sloboda prejavu sa stáva jedným z jej atribútov, už šašo nie je potrebný. Dvorný blázon ale nebol nástroj na ochranu pravdy či práva, slúžil ako barlička panovníkovej dôstojnosti. 12.jpg

Ak sa potreba držať si dvorného blázna vytratila s príchodom všeobecných slobôd, neznamená to, že humor, vtip a irónia sa navždy vytratili z politického zápasu. Naopak. Nepochybujem, že sa Pol Pot, Mao či Bokassa, Hitler, Stalin aj Caligula, občas zasmiali. Dokonca, že im bolo niečo veľmi smiešne a zabávali sa na tom. Zmysel pre humor im ale určite chýbal, humor neznášali (podobne ako Oliver Cromwell), čo pri diktátoroch neprekvapuje. Vzťahovačnosť im pristane viac a akýkoľvek prejav zameraný na ich osobu je im podozrivý, ešte aj pochlebovačný. Humor a politický vtip vzniká v prostredí perzekúcie a neslobody. Akurát, jeho prejav nie je beztrestný. Nie je to tak dávno, čo protištátne vtipy frčali aj na našom území. Spomeniete si na nejaký súčasný? Asi márne, neexistuje; všetku nahromadenú nevôľu a nesúhlasné stanoviská už za nás povie niekto iný v médiách. Slobodne a neobmedzene. V období socializmu sa hľadal politický dvojzmysel v každom vystúpení komika či zabávača (nástupcu dvorného blázna), nachádzal sa v ňom aj vtedy, ak tam nebol. Niekedy ich našli diváci, niekedy ich predbehli schvaľovacie komisie a diváci boli ochudobnení o pôvodne nevinný dialóg či citáciu.

13.JPG

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?