Umrieť 60 rokov po Stalinovi, alebo Prokofievovi?

Autor: Dušan Koniar | 6.3.2013 o 22:34 | (upravené 6.3.2013 o 22:45) Karma článku: 14,85 | Prečítané:  204x

Je to iba náhoda, deň hore či dolu a nie je o čom. Málo kto si vyberie deň svojho skonu a ak áno, nie kvôli dátumu či výročiu. Inak to nebude ani v prípade Huga Cháveza, ale predsa len. Tie slzy z Caracasu sú tak podobné tým z Moskvy spred šesťdesiatich rokov, či tým nedávnym z Pchjongjangu, keď sa na onen svet pobral ďalší z veľkých Kimov.

 

 

Nemám dôvod neveriť, že veľa tých sĺz bolo úprimných, že bežný Rus či Venezuelčan, podobne ako Kórejec, bol alebo je presvedčený, že odchodom ich vodcu (lebo reč je o vodcoch, nie o štátnikoch), sa skončil svet. Nemám ale tiež žiaden dôvod neveriť, že odchod každého vodcu stavia do pozoru silové zložky štátu a tajné služby a organizuje sa divadielko. Len tak sa uchechtnúť v tak pohnutej dobe na ulici je nebezpečné. Zlynčovať vás môže užialený (ale aj vystrašený) dav, všimnúť si vás môže kdejaký pán s odznakom pod klopou saka.

Či v nevedomosti alebo v naivnej viere, že vodca to myslí so svojím ľudom naozaj dobre, plakali mužíci a plačú aj mestici. Veľa zlého je v ich krajine a vodca je zárukou toho, že sa s tým zlom popasujú a vinníci budú potrestaní. Lebo vinníkov treba mať na všetko. Na choroby aj na počasie, na zlú ekonomiku aj na zlú úrodu. Možno aj na zlé športové výsledky, ktovie. Čomu uveril Prokofiev, keď sa začiatkom tridsiatich rokov vrátil do Sovietskeho Zväzu neviem. Údajne nachádzal väčšiu možnosť pre uvádzanie svojich diel. Napokon ale, tak ako väčšina intelektuálov, musel čeliť stále sa stupňujúcim obvineniam, perzekúciám a obmedzeniam. Obvinenia z formalizmu (predpokladám, že sa mal týkať jeho umeleckej tvorby) a z antidemokratických tendencií urobili z Prokofieva to, čo potrebuje každý vodca aby mohol viesť svoj ľud ku svetlým zajtrajškom. Prokofiev sa stal vinníkom a nepriateľom, pretože bol intelektuál, umelec, dlho pôsobil a žil na západe, bol svetoznámy a kukurici sa stále ešte nedarilo tak, ako si to naplánovali v päťročnici. Napokon si dovolil umrieť v ten istý deň ako Stalin- 5.3.1953.

Po úmrtiach nasledujú pohreby. Pompézne aj skromné, plné sĺz aj čisto formálne, keď nebožtíka neodprevádza nikto z blízkych. Niekedy ulice lemujú davy ľudí z donútenia, inokedy napriek nevôli mocných. Keď počas LOH 1980 v Moskve zomrel Vladimír Vysockij, herec a spevák Rusmi milovaný a zbožňovaný, režimom samozrejme naopak, zaznávaný a ako tak trpený, o jeho smrti sa oficiálne nemal nikto dozvedieť. Za kratučký a zastrčený nekrológ v novinách padli tresty. Ulice zaplnili tisícky Moskovčanov, davy sa tlačili pri jeho byte, cintorín bol obľahnutý. Prišli sa rozlúčiť, lebo to tak cítili a chceli si uctiť toho, koho spontánne nosili na rukách. Pre komunistický režim to musel byť nepríjemný šok, keď sa ľudia začnú správať podľa svojho rozhodnutia a nie na niečí direktívny pokyn. Navyše v dobe, kedy je hlavné mesto plné západných turistov a účastníkov Olympijských hier. Nebudem si vymýšľať, vtedy som o nejakom Vysockom nechyroval a trvalo to ešte dobrých päť rokov. Že sa ale v Sovietskom Zväze nič podstatné nezmenilo ani po rokoch, o tom ma presvedčila náhodná návšteva z Moskvy u nás v roku 1988. Čo na tom, že už sa snažil Gorbačov. Stále to bol ten istý Sovietsky Zväz a Vysockij bol neželaný a nedostupný. Bolo to smutno smiešne sledovať prekvapené Moskovčanky, že v Bratislave sa dajú zákusky v cukrárni nie iba kúpiť, ale aj zjesť za stolom. Že v očnej optike spravia niečo aj na počkanie. Ale že v Sovietskej knihe sa dá kúpiť platňa Vladimíra Vysockého (Melodia) a navyše, tiež množstvo ruských kníh v Moskve nezohnateľných, to už bolo na ne proste moc. Odchádzali od nás s množstvom príjemných zážitkov a poznaní. Nie však preto, že v socialistickom Československu bol raj na zemi. Proste, bolo aj horšie.

Nemám ako a prečo hodnotiť či mudrovať nad Venezuelou a Chávezom. Nič o nich dokopy neviem a čo to zaregistrujem, nejaký obraz si urobím skôr z toho, ktorí slovenskí politici a ako sa o Chávezovom vládnutí vyjadria. Pred týždňom jeden kamarát náhodne spomenul, že si nemyslí, že by Hugo Chávez bol až taká obluda, ako ju vykresľujú média. Že väčší bodrel ako je na Slovensku už nemôže byť nikde, tak prečo práve vo Venezuele. Neviem, možno že má pravdu. Nie preto, že by vo Venezuele bol raj na zemi, proste niekde môže byť aj horšie, ak v parlamente a vo vláde sedia ľudia, pre ktorých je práve Hugo Chávez vzorom.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?