Tam, kde je teraz Piváreň u Eda, na Bielej ulici v starej Bratislave, bola v tých rokoch vináreň. Vraveli sme jej „u Wolkra“, ulica sa volala Wolkrova. Chodievali sme tam často a začiatkom novembra 1981 sme sa stretli, traja spolužiaci a dve spolužiačky zo strednej školy, na oslave mojich narodenín. Vo večerných hodinách sa nájde miesto pre dvoch, pre piatich je to už problematickejšie. Nakoniec sa nám podarilo získať väčší stôl s tým, že časom určite niekto požiada o možnosť prisadnúť si. Objednali sme si víno, debatovali, plánovali, možno aj zabíjali čas podaromnici.
Do vinárne vstúpili dvaja starí muži a hľadali si voľné miesto. Obidvaja upútali moju pozornosť, každý z nich rozdielne. Muž, ktorý vstúpil ako prvý a bol zrejme hostiteľom; čo sa neskôr aj trápne potvrdilo, mal hlavu holú ako koleno. Neistota v očiach a ťažké pohyby končatín, podčiarkovali prvotný dojem z neho- očakávanie a nerozhodnosť zároveň. Akoby zvažoval ešte aj vo chvíli, keď zamierili k nášmu stolu, či sa viac neoplatí zvrtnúť sa, zanechať toho druhého samého a odísť domov. Jeho spoločník vyzeral mladšie, jednoznačne veselšie a zaujímavo. V tvári zvedavosť, náznak úsmevu či optimistickej nátury. Husté šedivé vlasy a fúzy, na koncoch upravené do hrotov, z neho robili objekt, na aký vám s úľubou občas zablúdi zrak. Ktorý z nich požiadal o miesto si už nepamätám, myslím že plukovník Kučera. Isto ale viem, že na rozdiel od toho druhého, skôr ako sa posadili, mierne naznačil dievčatám poklonu. A isto viem, že dievčatám sa to páčilo.
Náš rozhovor pokračoval a potom, ako plešatý muž objednal liter bieleho vína, vodu a dva poháre, začali sa rozprávať aj oni dvaja. Nepočul som doslovne o čom konkrétne sa zhovárali, vo vinárni bol hluk. My sme mali svoje témy, ale sedeli sme pri jednom stole a podstata rozhovoru, vzájomné postavenie dvoch zhovárajúcich sa a napokon, výsledok toho všetkého, sa nedal nezachytiť. Postupne sme do rozhovoru boli zatiahnutí.
V prvom rade, tí dvaja sa vôbec nepoznali a zrejme sa tiež videli prvý krát v živote. Plešatý muž oslovil a následne pozval plukovníka Kučeru (vtedy som ho po mene ešte nepoznal) do vinárne, aby ho o niečo požiadal. Je ťažké zhodnotiť, či žiadosť, s ktorou sa na neho obrátil, sa dala alebo nedala vtedy nejako pozitívne vyriešiť. V tej dobe pojem „dvestopäťdesiatpäťka“ bol všeobecne známy. Odvodený bol od zákona č.255/1946, na základe ktorého sa priznávali zásluhy a výhody tým, ktorí aktívne pôsobili v zahraničnom odboji a v partizánskych oddieloch doma sa zúčastnili na oslobodzovaní Československa. Priznanie týchto zásluh malo tuším vplyv aj na výšku dôchodku, čo bol zrejme aj dôvod, pre ktorý bol plukovník Kučera požiadaný, aby tomu mužovi dosvedčil účasť v odboji. Ten to trochu rozpačito, ale rozhodne a zdvorilo odmietal. Keďže mu to bolo nepríjemné, hľadal očami pomoc či únik z nie práve veselo nasmerovaného rozhovoru. V podstate nás oslovil a zatiahol do veci asi tak, že svojmu spoločníkovi, hlavou naznačujúc k nám, povedal niečo v tomto zmysle:
„Ani týchto mladých ľudí nepoznám a nemám dôvod im neveriť, nech by mi tvrdili čokoľvek. Ale vám v tej veci, akú odo mňa žiadate, neviem vyhovieť. O vás musím vedieť, že mi hovoríte pravdu a inakšie sa to nedá dokázať, len tak, že budete mať žijúcich svedkov. Neviem vám pomôcť a iba na základe toho, čo tvrdíte, ani nemôžem.“
Nepovedal to týmito slovami, ani nie tak plynulo. Ale viac krát to zvrtol smerom k nám, keď na naliehanie druhého muža znovu poznamenal.
„Áno o tom viem..., verím vám..., no hej, mohlo to tak byť, ja som však pri tom nebol, takže...“ opäť sa obrátil na mňa alebo kamaráta a pokračoval, ...no povedzte, ako môžem dosvedčiť niečo, pri čom som nebol?“
Žiadateľovi o prilepšenie k dôchodku to bolo čím ďalej nepríjemnejšie. Zrejmý neúspech jeho snahy a hlavne, vtiahnutie do rozhovoru nás, úplne cudzích ľudí. A to ešte nevedel, akú porážku si chystá, keď sa odhodlal to celé ukončiť, opustiť plukovníka a udržať si aspoň aké také zdanie prevahy či úspechu. Rozhodol sa zrazu. Pristavil prechádzajúceho čašníka a hovorí mu, znovu takým spôsobom, akým na mňa zapôsobil pri príchode. Akoby sám neveril tomu čo robí, čí má vôbec zmysel takto pokračovať.
„My sme mali tento liter vína a ja odchádzam, ale ja som z neho nevypil ani hlt. Ja ani nemôžem, mám silnú cukrovku, ja ho platiť nebudem.“
„U nás platí ten, kto objednáva a objednávali ste vy, donesiem vám účet“ odvetil mu nevzrušene čašník a povedal aj sumu, ktorú si už nepamätám.
Bolo to veľmi nepríjemné; účet napokon zaplatili spolu, ale tá chvíľka kým naňho čakali, bola pridlhá a nebolo ju ako odľahčiť. Plešatý muž, už v kabáte, by sa najradšej videl úplne inde. Plukovník mlčal a aj sa smutno mračil nad situáciou, ktorú však nespôsobil a aj akoby mu odľahlo, že to už celé končí. A vôbec som nemal dojem, že by sa chystal tiež si obliecť kabát a odísť. Predsa len, sedel tam spokojne, za jedným z vrchstolov po mojej ľavici a celé to mal, tak trochu aristokraticky, pod kontrolou. Veľa nechýbalo a začal by možno spokojne klopkať prstami o dosku stola.
Účet bol zaplatený, muž ťažkých pohybov odišiel, predtým sa nejako rozlúčili a bolo nám ho celkom ľúto. Nikto nemôže tvrdiť, že si svoje zásluhy vymýšľal, či k nim niečo pridával. Neuspel a niesol to ťažko. Ešte aj minul peniaze za víno ktoré nepil a ktoré mu muselo o to viac zhorknúť v ústach. Počas tej krátkej chvíľky čakania na účet, sme sa my piati zase trochu venovali iba sebe, odvrátili sme sa a nesťažovali to jednému ani druhému. Potom ale, aby to nevyznelo že nás to už nezaujíma, obrátil som sa znovu na plukovníka. Cítil som, že už niet čo odľahčovať, on bol s udalosťou vyrovnaný, ja zase rád, že tu ešte je a tiež dosť zvedavý a netrpezlivý preniknúť do toho, o čo vlastne išlo.
Ospravedlnil sa nám za tú nepríjemnosť, predstavili sme sa navzájom a dovolil som si ho pozvať na pohárik vína, priznal som sa k narodeninám.
„No to je výborné, vy máte narodeniny, o chvíľu je Martina a to sú moje meniny, tak si teda zagratulujme,“ zhodnotil to plukovník a pripili sme si.
V krátkosti nám ešte raz zhrnul žiadosť onoho muža, ktorého, ako som si myslel, videl prvý krát v živote. Povedal nám, že s takýmito žiadosťami sa naňho obracali viacerí, veľakrát že pomôcť dokázal, ale v tomto prípade to nešlo. Som z generácie, ktorá vyrastala a dospievala v rokoch normalizácie. Žvástov o vedúcej úlohe strany, prekrútených dejinách odboja a podobne sme si užili dosť. Lenže nie len ja, aj Ivan a Paľo, kamaráti ktorí tam so mnou boli, predsa len sme si vedeli nájsť iné informácie. Zmätené, neúplné, určite mnohé aj nepravdivé. Niečo bolo v rodičovských knižniciach, niečo sa našlo po antikvariátoch. Možno je to smiešne, ale dva tri krát prečundrované Nízke Tatry vedia inak pripomenúť Chabenec či Veľký Bok. Človek to má inak v hlave uložené, tie udalosti, zoči-voči masívom alebo nudiac sa na hodinách dejepisu. Alebo, čo bolo ešte horšie, pri nútenej účasti na kladení vencov v Ostrom Grúni. To sme ako stredoškoláci predsa len rozmýšľali nad tým, či bude dakde rozchod a stihneme nejaké pivko. A návrat na kremnický internát, kde po potlačení povstania sídlila skupina Edelweiss, nasadená na likvidovanie zvyškov partizánskeho odboja, tiež niečo pridala k zvedavosti. Proste, mali sme dojem, že sme predsa len o niečo informovanejší o týchto udalostiach ako priemerný stredoškolák. Preto sme sa dosť odvážne pustili s plukovníkom Kučerom do debaty. Viac menej to boli iba naše otázky, netrúfali sme si vyvodzovať nejaké závery, odvolávali sme sa na naše vedomosti a očakávali sme..., neviem čo sme očakávali, keď nám plukovník Kučera v jednej chvíli povedal.
„Ja žasnem,“ áno, to som asi čakal, že žasne nad našimi vedomosťami. „Ja žasnem, akí ste neinformovaní a nevzdelaní o vojne a o povstaní. Čo vás to v tých školách učia?“
No, to je asi ten problém, čo a ako učili v škole nás a aké informácie, okrem oficiálnych, boli nám dostupné. A čo sa vyučuje dnes a čo sú dnešný študenti ochotní sa o tom dozvedieť.
Strávili sme vo vinárni spolu asi hodinku v príjemnom rozhovore nie len o vojne a udalostiach tesne pred ňou a po nej. Nesmierne mi je ľúto, že si na priebeh toho rozhovoru nespomeniem detailnejšie, že mi ostal iba veľmi príjemný dojem zo stretnutia s týmto človekom. Zato si ale dobre pamätám, ako som to potom pohnojil, aký som bol vo svojej rozšafnosti neúctivý a možno až zlý.
Plukovník sa s nami cítil veľmi dobre, my s ním tak isto. Zabávali sme sa, bol zvedavý na nás, čo sme študovali, kde pracujeme a podobne. Cítil sa tak dobre, rozjarene, že nás pozval k sebe domov na neskorú večeru.
„ Dovoľte priatelia, zájdime na chvíľku ku mne domov,“ pozýval nás, „je to pre mňa veľmi príjemný večer. Niečo pod zub sa u mňa nájde a môžeme ešte pokračovať v rozhovore.“
Kúpil som dve fľaše, so sebou mali len ťažké, červené rumunské víno, s akýmsi medveďom na vinete. Snáď to bolo predzvesťou blížiaceho sa smútku. Vtedy som to ešte netušil, tešil som sa tomu pozvaniu a aj keď dievčatá trochu váhali či sa to hodí, nakoniec sme išli k plukovníkovi všetci. Býval naozaj neďaleko, v pavlačovom byte na Klariskej ulici. Bol neskorý večer, či skorá noc, vonku sa riadne ochladilo a tým kúskom starého mesta sme prešli ako roztopašná skupinka študentov s profesorom v strede.
Vstúpili sme do studeného bytu a prešli do kuchyne. Plukovník si sadol za stôl a zrazu z neho všetka energia vyprchala. Ukázal mi kde nájdem poháre, otvoril som víno, ponalieval a posadali sme si. Akoby nebolo o čom rozprávať.
„Viete..., viete, ja som už vdovec. Odkedy som sám, ani si nenavarím.“ Rozprával ťažko, zrak mu blúdil po miestnosti a nemal sa kde zachytiť. Na nás sa už nepozeral.
„Asi som vás nemal k sebe volať, nevravel som vám pravdu a niet tu do čoho zahryznúť,“ bezmocne pokrčil ramenami a čakal čo mi na to. „Všetko tu na mňa padá a dolieha, vonku som sa cítil veľmi dobre, aj vďaka vašej spoločnosti, ale čo tu, sám starý človek? Prepáčte mi to.“
Nás to jedlo samozrejme netrápilo a rozhovor sa predsa len nejako rozvinul. Iba ten elán a pohoda ho úplne opustili. Rozprávali sme sa v podstate iba my, spolužiaci medzi sebou, snažili sme sa nevnímať ten smútok, zahovoriť ho sileným optimizmom či zľahčovaním. Plukovník nás neprítomne počúval, bol niekde úplne inde. Potom sa predsa len vzchopil a vstal.
„Ale čo tu sedíme v kuchyni, prejdime do izby, niečo vám poukazujem.“
Voviedol nás do veľkej izby zariadenej meštianskym nábytkom. Po obvode izby komóda, príborník, veľká skriňa s volutamy na konzolkách. Uprostred jedálenský stôl s ťažkým obrusom, cez neho prehodený druhý, háčkovaný a okolo stola masívne stoličky, na ktoré sme si posadali. Dve okná do čiernej ulice. Niekoľkoramenný luster hádzal mdlé svetlo na celú miestnosť, v rohu bol ešte nejaký gauč a kreslá. Posadali sme si k stolu, plukovník ale ostal stáť a potom prešiel k jednej zo stien plných obrazov.
„Vraveli ste, že ste študovali na umeleckej priemyslovke, čo poviete na tieto obrazy?“
Autorov som nepoznal, to ale nezabránilo mojej neokrôchanosti vyjadriť sa o nich, myslel som si že maximálne zhovievavo, že sa jedná o bezvýznamné diela regionálnej proveniencie. Tak múdry som si dovolil byť, určite som to skomolil. Neviem kde sa to vo mne vzalo. Vypili sme toho dosť, celý večer bol ale tak príjemný, že to alkoholom byť nemohlo. Možno samoľúbosť dvadsaťročného človeka, možno ma štvalo, že večer nepokračuje tak príjemne ako sa zdalo, že pokračovať bude. Že sa zrazu objavuje prekážka, ktorú nijako nedokážem pochopiť, nieto ešte vyriešiť, a tak som ju začal obchádzať. Hlúpo, necitlivo a hašterivo.
„Ale to je Maximilián Schurman!“ opäť žasol plukovník, „čo vás to v tých školách učia, že neviete kto to bol?“
„Veď hovorím, regionálny maliar. Odkiaľ mám vedieť kto bol Maximilián Schurman.“ Trucoval som a pripadal si sám sebe náramne nad vecou. Takto nešťastne som zavŕšil ten pekný večer. Neuvedomoval som si o čom vlastne hovorím, čoho všetkého sa tými necitlivými slovami dotýkam. Že nejde o Schurmana, ani o porcelánové figúrky sem tam rozložené po nábytku, každá si strážiaca svoju dečku. Vôbec nešlo o tie obrazy, ani o ten byt, nešlo ani o plukovníka. Dotkol som sa vecí, ktoré patrili už iba jemu a o ktoré už nestál tak, ako keď patrili aj niekomu, s kým sa o ne delil. Tie veci mu toho milovaného človeka pripomínali a možno bol rád, keď sa od nich na chvíľku odpútal, zmenil prostredie. O to viac pre neho znamenali, keď sa k nim vrátil. Vrátil sa k nim spolu s nami a pod dojmom príjemného večera stráveného s nami, práve s nami sa možno snažil ten smútok prekonať. Nedokázal to v kuchyni, tá mu pripomenula, že nás k sebe pozval pod zámienkou nejestvujúceho jedla, aj keď, jedlo bolo naozaj to posledné, čo by nás vtedy trápilo. Potom ale, ako sa vzchopil, bolo to, a prichádza mi to až s odstupom rokov, akoby nabral nejakú silu, objavil riešenie, akoby našiel pre nás niečo lepšie od jedla. Trošku ožil. Tešil sa, že nám, čo sme o sebe niečo tvrdili, ukáže to, čo by nás malo zaujať. Čo by nás vrátilo do toho príjemného debatovania. Hovorím nás, ale išlo v podstate iba o mňa. Väčšieho somára sa vtedy odo mňa nájsť asi nedalo.
Rozhovor, možno iba môj monológ, utíchol a ostatní to pomerne hravo uviedli do normálnych koľají. Pomáhali mne aj plukovníkovi asi tak, ako ja pred dvoma hodinami, keď bolo nutné nevšímať si ten trapas s platením a začať na novú tému. Samozrejme, už to nebolo ono a po chvíli sme sa zdvihli. Plukovník nás odprevadil po pavlač, brány sa vtedy ešte nezamykali. Rozlúčili sme sa, podali si ruky a už v tej chvíli ma to žralo. Ospravedlnenie prijal a celú situáciu zľahčoval tým, že sa vraj nič nestalo. Ale ja viem že stalo a spôsobil som to ja. Najspravodlivejší, najúžasnejší, najmúdrejší na svete.
O tejto príhode som párkrát rozprával. Kolegom, kamarátom, náhodne, ak prišla reč na tému vojny či povstania. Vracali sme sa k nej so spolužiakmi, ktorí boli pri tom. Štvalo ma to moje extempore na celej udalosti, nezatajoval som ho, len som nevedel ako to odčiniť. Naposledy som túto príhodu spomenul asi pred dvoma rokmi jedným známym, mužovi a žene. Tú ženu to dosť zaujalo a keď som začal opisovať zariadenie toho bytu spozornela a opýtala sa ma, kde na Klariskej to bolo. To som si už nepamätal, ani číslo domu, ani poschodie. Vtedy mi povedala, či som si istý, že plukovník bol tak milý a úžasný človek ako na mňa zapôsobil, či neviem, ako po vojne prichádzali vyvolení k bytom v Bratislave a inde. Zarazilo ma to a znepokojilo. Samozrejme, že som o tých konfiškáciách, vyhnanstvách, o osočovaní a udávaní vedel. Ono, v tých rodičovských knižniciach a antikvariátoch sa našlo všeličo. Nijako mi ale nevychádzala spojitosť medzi týmito udalosťami a dojmom, akým na mňa za tých pár hodín, aj napriek môjmu hulvátstvu, plukovník Kučera zapôsobil. Ten obraz o ňom, ako skvelo a veselo, plný života a ovládajúc situáciu, jednal s plešatým mužom aj s nami vo vinárni, sa nijako nedal spojiť s nejakou premyslenou kalkuláciou, poplatnosťou dobe, vtedy už tridsať rokov minulej. Vlani som začal o plukovníkovi zháňať nejaké informácie. Nie je toho veľa, čo sa dalo zistiť. Napísal knihu spomienok na vojnové roky „Nezlomený Kosatec“. V mesačníku Ministerstva obrany „Obrana 4/2012“ bol o ňom publikovaný článok. Ako poručík jazdectva, vyradený z dôstojníckej školy v Hranicích na Moravě ešte v r. 1937, nemohol patriť po vojne k tým, čo by sa dočkali uznania. V r. 1950 mu bola odňatá hodnosť, pracoval ako robotník a rehabilitovaný bol až v r. 1964. Vrátili mu hodnosť, pracoval na MO, práve na oddelení, ktoré pomáhalo dokumentovať priebeh odboja a priznávalo zásluhy tým, ktorí ich mali. Bolo to v rokoch začínajúcej tvrdej normalizácie, 1970- 72. Napriek tomu, som presvedčený, že sklamanie mohol on nadobudnúť z môjho správania sa a nie naopak. Že pokiaľ mohol a neboli tomu kladené ideologické prekážky, dokázal pomôcť každému, kto na to nárok mal. Dva roky po našom stretnutí, presne na deň svojich narodením, skladal som vojenskú prísahu na Námestí republiky v Plzni. Za celé dva roky som sa nestretol s nadriadeným, ktorí by na mňa pôsobil ako dôstojník. Okrem staručkého generála, ktorý bol prítomný na ktorýchsi previerkach. Prechádzal sa po jedálni v jazdeckých čižmách, pokyvkával hlavou a tešil sa, ako chlapcom chutí. Nechutilo, len sme boli hladní. Zlomyseľný kuchár vybadal situáciu, postrehol že generál sa motá v blízkosti okienka výdaju stravy, vyložil dve lodne žvancov a zakričal.
„Nááášup.“ Málokedy to robievali, radšej vyhadzovali jedlo do kontajnerov. Teraz chcel ale vidieť ako udupeme generála. Takmer sa to stalo, niekoľkokrát sa nechtiac pootočil okolo svojej osi. Ruky mal stále za chrbtom a ešte veselšie pokyvkával hlavou nad tým, ako chlapcom chutí.
