O rozsahu slobody

Autor: Dušan Koniar | 24.5.2013 o 11:02 | (upravené 24.5.2013 o 11:18) Karma článku: 16,03 | Prečítané:  259x

Celkom presne to premiér Fico o situácii na Generálnej prokuratúre vystihol tým, že sa v nej ani divá sviňa nevyzná. Divá sviňa má ale chaos aj v iných otázkach. Divá sviňa sa pýtať môže, keď ale odpovede prichádzajú z viacerých strán, ostáva zmätená v obore, výbehu či lese. Je jedno, kde presne sa nachádza, všade po nej nachádzame také isté strávené zbytky toho, čím je kŕmená. Žrádlo príjme od hocikoho, vedro bukvíc je pre ňu to isté ako vedro žaluďov.

 

 

Jedným z dvoch hostí vo včerajšej relácii „Pod lampou“ bol Ota Ulč (1930), človek o ktorom som v živote nepočul. Po ukončení práva na Karlovej univerzite rok pôsobil na okresnom súde, vojenčinu si odkrútil v Pomocnom technickom prápore a napokon emigroval. Autor asi troch desiatok kníh. Rozhovor sa dotýkal všetkých etáp jeho života. Situáciou v socialistickom súdnictve z polovice päťdesiatych rokov, priebehu samotného emigrovania metrom do Západného Berlína, štúdiom na Kolumbijskej univerzite, privyrábaním si na financovanie toho štúdia písaním pre Slobodnú Európu aj prácou čašníka v českej reštaurácii v New Yorku. A o stretnutí, priateľstve a spolupráci s množstvom zaujímavých a vzácnych ľudí. O tom, že nechápajúce divé svine pobehujú po celučkom svete a niet toho, kto by im to vysvetlil. Že absurdnosť sa v triezvej mysli nijako nedokáže usadiť a triezva myseľ si vyžaduje triezve a pochopiteľné, čiže nemožné, vysvetlenie absurdity. Spomenul príhodu, kedy počas procesu z Miladou Horákovou bol Ferdinand Peroutka na návšteve u nejakého lorda vo Veľkej Británii a on sa ho opýtal, prečo si teda nezobrala lepšieho právnika? Toto je niečo, čo divá sviňa nechápe a nikdy nepochopí.

Ota Ulč ma zaujal a tak som čosi o ňom hľadal. V rozhovore poskytnutom J. Jandourekovi z nezávislého informačného webu „Česká pozice“ sa dotkol niečoho, čo absurdnosť poslednej dávky žrádla pre divé svine dosť zrozumiteľne popisuje. Posledná dávka je tunelovanie vojenského spravodajstva a všetko to, čo musí divá sviňa prežrieť, aj s rizikom žalúdočných problémov. Aby sme netrpeli pocitom výnimočnosti, začiatok rozhovoru pre „Českou pozici“ sa týkal nejasností a nedôveryhodnosti v tvrdeniach a postojoch Baracka Obamu. O nespokojnosti amerických, hlavne krajne ľavicových voličov, ktorí aj druhý krát uverili sľubom o sociálnych istotách presadzovaných Obamovou administratívou. Tak isto druhý krát, hneď po voľbách počúvajú o tom, že kvôli predchádzajúcim administratívam a nečakaným okolnostiam sa sľubované odkladá, retušuje, kliešti. Tomu už našinec rozumie, to mu živo čosi pripomína.

Ulč vysoko hodnotí už nebohého senátora D.P. Moynihana a jeho charakterizovanie rozsahu slobody: „Každý má nárok na vlastný názor, nie však na vlastné fakty. Ak sú nepohodlné, nestačí fackovanie, zosmiešňovanie opovážlivcov, ktorí si trúfnu sa o háklivej záležitosti zmieniť.“ Neviem čo je samotná citácia a čo prípadný Ulčov komentár, uvádzam celý odsek ako bol publikovaný.

S čím iným ako s vlastnými faktami sa dennodenne stretávame pri odpovediach a kontrovaní týmto odpovediam úplne inými. V prezidentskom paláci, na Ústavnom súde, vo vláde a v parlamentných výboroch? Na Generálnej prokuratúre bez generála, na Ministerstve obrany bez bránenia Slovenska, nahradeného bránením „utajovaných skutočností“ a „viazaním mlčanlivosti“. Ale čím sú viazané tie mlčanlivosti a čo treba utajovať na skutočnostiach? S čím sa stretávame od malej cez veľkú, kupónovú a vôbec všetku privatizáciu? Čo je predmetom sporov v Pozemkovom fonde či vo Fonde národného majetku, čo kľaje oči cez nástenky a tendre a čoho sa nám, rovnako ako vládam dostáva najmenej? Peniaze, peníze, peňeži.

Ota Ulč sa zmienil o tom, čo mu v začiatkoch emigrácie robilo problémy. Musel sa odnaučiť klamať na každom kroku. Musel sa odnaučiť tomu, čo každá totalitná spoločnosť dá do vienka ako mimikry svojim opatrnejším vazalom. Klamanie v odpovediach, žiadostiach, životopisoch, klamanie na schôdzach, v poézii epickej aj lyrickej, klamanie na vyučovaní aj pri rodinnom stole. Toto nás sprevádzalo počas budovania cez päťročnice, toto sa skrývalo aj v obľúbených Silvestrovských programoch Vladimíra Menšíka. Sme klamaním presiaknutí a klamanie nám vyhovuje ako riešenie všetkých vnútropolitických záležitostí. Slovensko nemá zahraničnú politiku a nemá ani zahraničných nepriateľov. Slovensko nemá spravodajské kauzy, nie je cieľom záujmu veľmocí. Slovensko sa bahní vo výbehu s divými sviňami a rieši si svoje domáce boľačky. Boľačky v podobe túžby po nedotknuteľnosti, beztrestnosti, rýchlom zbohatnutí a ešte rýchlejšom obvinení z týchto necností protiľahlého tábora. Obvinení z klamstva alebo obvinení z robenia politického cirkusu. Komu ako vyhovuje, kto má bližšie k fackovaniu a zosmiešňovaniu. Fackovanie a zosmiešňovanie, podobne ako kopanie do zadku či obhadzovanie sa tortami, boli zaručené hlody pre nenáročnú, nemú a čiernobielu grotesku. Zaberajú aj dnes, zvuk a farba nie sú požadované, stačí efekt facky. Stačí uspokojenie, že to zase niekto zlizol. Nenároční divák dokáže prepadnúť čaru poníženia niekoho, uspokojí ho ten kopanec. Neuvedomuje si, že všetko je iba hra, že aj ten nakopnutý do zadku má vo vrecku zmluvu, ktorá mu zaručuje honorár. Či už ho bolí zadok alebo noha.

Rozhovor poskytnutý „Českej pozici“ má svoj názov. Charakterizuje Ulčov názor na mentalitu Čechov, od ktorej sa tá slovenská nijako nelíši.

Ota Ulč: Češi jsou zejména levicoví, poněvadž jsou závistliví

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?