SAV ocenila...

Autor: Dušan Koniar | 19.6.2013 o 10:20 | (upravené 19.6.2013 o 10:34) Karma článku: 10,38 | Prečítané:  542x

Slovensko dosahuje v zopár kolektívnych aj individuálnych šprtových odvetviach výsledky, ktoré sa zapisujú vo svetových tabuľkách vysoko. Tieto športy majú vysokú sledovanosť, mančafty aj jednotlivci sú populárny. Šport je o súťažení a umiestnení, súťaženie je dôležitejšie, pretože vytvára predpoklady rastu. Preto je logické, ak sa športová disciplína, v ktorej sme na svetovom kolbišti na chvoste, predsa len dočká uznania doma aj za povedzme 50. miesto z MS, pretože na naše pomery je to umiestnenie vynikajúce a vytvára práve ten predpoklad rastu v žiadanj rozmanitosti.

 

 

Byť dvadsiaty druhý z dvadsaťsedmičky však do kategórie spokojnosti nad umiestnením nepatrí. Tak si totiž stojí Slovenská republika, v prepočte podielu HDP investovaného do vedy a výskumu, v tabuľke členských štátov. Žiaden dôvod na metále. Neobstojí vyhováranie sa na výkonnosť našej ekonomiky, hovoríme o percentách, nie o reálnych sumách. Ten európsky priemer je 1,82%, náš iba 0,48% z HDP. Ale, nie je to iba o percentách, je to aj o tom, ako efektívne je tá oklieštená suma využitá. Kameň úrazu Slovenska je práve v tej efektivite.

Darmo sú k dispozícii desiatky či stovky tisícok eur na konkrétny výskum z grantov EÚ, keď nie je pár tisícov či desať tisícov eur na mzdové prostriedky. Lebo ministerstvo školstva nemá, lebo ministerstvo financií nepustí. Horí u vás? Tak haste. Tak ako vo Virologickom ústave SAV pred troma rokmi, keď po požiari nebolo tak úplne isté, či ústav bude môcť pokračovať ďalej, alebo pôjde do provizória a útlmu, pretože viete, peňazí je málo a treba ich aj inde.

Spoliehať sa, že takéto spravovanie verejných financií, aké funguje dlhodobo na Slovensku, povedie k výraznému nárastu podpore vede, výskumu a inováciám je scestné. Spoliehať sa na to, že tak slovutná inštitúcia, akou je Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, vyboxuje potrebné financie práve na vedu, keď nemá na platy učiteľov, je ešte scestnejšie. Spomínať prenajaté limuzíny a zbytočné logá zbytočných výskumných ústavov MŠ ma už nebaví.

Keď sme ale tak chudobná krajina, niečo mi tu práve z tohto dôvodu nesedí. Včera prebehla správa o tom, že Slovensko predalo desaťročné dlhopisy za historicky najnižší úrok, čo nás radí medzi najspoľahlivejších dlžníkov. Prvý krát v histórii sa podarilo slovenské dlhopisy predať aj na veľmi konzervatívnom a opatrnom japonskom trhu. Takéto lacné požičiavanie si peňazí je údajne namieste, pretože vzhľadom na nízky úrok, je to pre nás výhodné na vytváranie finančnej rezervy do čias horších. Tá finančná rezerva dosahuje k dnešnému dňu údajne päť miliárd eur. Takéto rozmýšľanie má určite logiku, ale na mieste je tiež otázka.

Ako čo najviac zefektívniť tie požičané peniaze, aby aj relatívne nízky úrok bol ešte nižší v tom, že zisk z investovania vyrovná, o niečo prekoná, alebo prekoná viacnásobne úrok za pôžičku? Ako inak, než rozumným investovaním do vysokej pridanej hodnoty? Keď pred približne desiatimi rokmi začala slovenská ekonomika predsa len ožívať po príchode dvoch veľkých automobiliek, ozvali sa aj kritické hlasy. Z radov ekonómov aj vtedajšej opozície. Slovensko sa stávalo montážnou dielňou s produkciou nízkej pridanej hodnoty. Toto sa nám údajne vypomstí a je možné, že ten čas sa blíži. Domnievať sa, že z krajín investorov sa k nám presunie aj niečo, čo je zlaté vajce domácej ekonomiky, je nieže naivné, to je primitívne zápecníctvo. Fňukať nad tým, že na Slovensku prebieha dlhodobý odliv mozgov, pred krízou aj pracovitých rúk, je to isté.

Veda a výskum je štafetový beh na veľmi dlhé trate. Roky tu neznamenajú nič, výsledky prinášajú desaťročia kolektívnej, vzájomne sa doplňujúcej práce. Výsledky tej práce ale dokážu na seba naviazať neuveriteľné množstvo práce iných mozgov a iných rúk. Keď pred dvadsiatimi rokmi SAV oslavovala 40. výročie svojho vzniku, určite, podobne ako jednotlivec v tom najlepšom strednom veku, videla svoje vyhliadky optimisticky. Pre jednotlivca je tých nadchádzajúcich dvadsať rokov asi najdôležitejších, aby dosiahol na vrchol svojich tvorivých možností. Pre inštitúciu takýchto dvadsať rokov nemusí znamenať nič. Buď sa jej vo všeobecnosti darí a dvadsať rokov je len epizódou vo vývoji jej aktivít, alebo stagnuje a prešľapuje na mieste. Samozrejme nie vo výsledkoch, tie predsa SAV jednoznačne má. Ale stagnuje a prešľapuje v oceňovaní tých výsledkov, v ich využití a hlavne v ich rozširovaní.

Politika je šprint cez prekážky, kde štafetový kolík poslúži skôr ako polienko hodené pod nohy, ako pálka použitá na omráčenie súpera. Politika sa beží po krátkych a nebezpečných tratiach, často sa do cieľa nedobehne a zo zásady, nie je dôležité zúčastniť sa, ale iba vyhrať. Slovensko si za dvadsať rokov samostatnosti užilo politiky, politických káuz a politických zrád neúrekom. Štátnika zatiaľ ani jedného. Oceňovať politikov v aktívnej funkcii je namieste. K tomu slúžia všemožné štátne vyznamenania, ceny rôznych nadácii, tituly Doctor honoris causa a podobne. Ak je aktívna politika toho či onoho prínosom pre iných, prosím. Ak je súčasťou protokolu, že oficiálne stretnutie dvoch hláv štátu sa nezaobíde bez vzájomného vyznamenania sa, nič proti tomu.

Ale, tak ako je behom na dlhé trate veda a jej hmatateľné výsledky, takým istým dlhým behom je zhodnotenie práce a prínosu politika, ktorého nakoniec môžeme označiť aj za štátnika. A domnievam sa, že takého zatiaľ naozaj nemáme, rozhodne nie v osobách SAV oceneného prezidenta a premiéra SR. Za čo? Za podporu vedy a jej rozvoja, s tým chabým pol percentným podarúnkom, z ktorého je však z verejných financií nakoniec iba 55%? Zvyšok pochádza zo súkromných prostriedkov. Veď sa k tomu zaviazali, veď to patrí k náplni ich práce. Tvrdia, že majú svoje vízie a Slovensko chcú do tých vízií zakomponovať. Veď si požičiavame najlacnejšie ako sa len dá, tak kam tie peniaze chcú investovať? Do nových sociálnych podnikov, aby si zabezpečili podporu v regióne, kde je o prácu núdza? Tých sociálnych podnikov Ivety Tomanovej, ktoré svojimi dumpingovými cenami zruinovali dlhoročne fungujúce firmy a sú už rozkradnuté dávno fuč? Mestá v týchto regiónoch ako divé budujú za európske peniaze priemyselné parky. Za peniaze s podmienkou vytvorenia určitého počtu pracovných miest. Parky sú hotové a mestá dúfajú. Dúfajú, že niekto, kto sľubuje, svoj sľub aj splní a prinesie tú pridanú hodnotu.

A nakoniec, nedá mi neuviesť ešte jedno. Byť politikom v dnešnej dobe a v dnešnom Slovensku je ošemetná vec. Všetci vieme prečo, všetci vieme, čo momentálne najviac rozdeľuje spoločnosť. Dnešnému slovenskému politikovi reálne plynú dve možnosti, ako bude hodnotená jeho práca. Buď, nedajbože, v najbližších dňoch a mesiacoch to bude skúmať prokuratúra, alebo vo vzdialených rokoch história. Ak predstavitelia SAV nevidia, že Gašparovič a Fico sú jednými z hlavných aktérov nedoriešenej, vlečúcej sa a kontroverznej blamáže voľby generálneho prokurátora, sporov o to, kto je ústavnejší ako samotná Ústava, asi to vidieť nechcú alebo, čo je horšie, ani nesmú. To potom ale hovorí samo za seba, ako je to vlastne na Slovensku s postavením a podporou vedy, výskumu a inovácií.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?