O tých plienkových zážitkoch, by každý rodič mohol rozprávať nekonečné množstvo historiek. Pamätáme si to. Mať prvé (hociktoré) dieťa proste zážitkom je a každá skúsenosť so starostlivosťou o človiečika je vďačná, tú prebaľovaciu nevynímajúc. Ale skôr, ako sa čerstvý rodič s nadšením rozhovorí, aké je to úžasné, starať sa o všetky záludnosti s piplaním sa o potomka prichádzajúcimi, je konfrontovaný so skúsenosťou staršej generácie, že onehdy to bolo úplne inak. Čo už z toho robiť vedu. Zdá sa však, že to pomaly vedou bude.
Každý sa na príchod dieťaťa pripravuje a zaobstaráva si všetko potrebné. Bývali sme na podnájme, mali sme iba vírivú práčku a k nej som dokúpil veľký pozinkovaný hrniec na vyváranie plienok. S hrncom a kamarátom, ktorý už dieťa mal, sme sedeli vo výčape U mýtnika (teraz je tam Národná banka) a bavili sa, ako inak, o živote. V tej dobe, v januári 1989, boli bavlnené plienky síce voľne v predaji, ale iba na materskú knižku. Vraj bol o naše plienky veľký záujem, vraj ich bol nedostatok a výroba nedokázala pokryť záujem Maďarov či Poliakov. Povedzte to teraz nejakému výrobcovi, bude sa chytať za hlavu. Šesťdesiat plienok malo stačiť a aj s tými podedenými po starších bratrancoch a sesterniciach, naozaj stačili. Že sa do malej kúpeľne zmestí zavesiť štyridsať plienok, to mi tiež musela ukázať švagriná. Lebo to pranie, pláchanie a žehlenie bola moja starosť, pokiaľ som nebol v robote. Skúsenosť s jednorazovými plienkami prišla až po poldruha roku, keď ich už pomaly ani nebolo treba a tak to bolo iba krátke obdobie. Pri druhom dieťati už boli bavlnené plienky naozaj voľne dostupné, boli už ale výrazne drahšie a badateľne tenšie. Používanie jednorazových vyšlo približne na tie isté peniaze. V tej dobe sa logicky moje skúsenosti a zážitky s plienkovou témou skončili. Ale pri rôznych príležitostiach, pri rodinných stretnutiach došlo z času na čas medzi rečou aj na túto tému. Vlastné vyrastanie si nepamätá nikto a to je priestor pre rodičov, aby nás vyviedli z domnienky, že vždy bolo všetko tak, ako je to aj dnes. Keď svokra počúvala tie reči o plienkach, koľko stoja a podobne, pokrútila iba hlavou a povedala nám, že čo z toho robia ľudia takú vedu. Keď sa jej narodilo prvé dieťa, najstarší zo švagrov, dostala od Červeného kríža štyri plienky a hotovo. Materská dovolenka pokrývala obdobie šestonedelia a išlo sa ďalej. Pre dieťa sa natrhalo plátno, plienky sa použili výnimočne, ak bolo treba ísť k doktorovi a aj tak bolo dobre.
Dnes je samozrejme všetko inak a vždy bolo všetko inak. Že špinavé plienky niekto vyhodí z balkóna, lebo mu je nepríjemné držať ich do rána v odpade je jedna vec. Ono je potrebné sa mať pred tým na pozore, taký balíček letiaci z dvanásteho poschodia vie narobiť svoje. Keby ma na to neupozornil sused, keby mi neukázal, kam všade dopadajú, neuverím tomu. A neuveril by som ani tomu, že po upozornení dotyčná mater toto poprie, hoci tých plienkových krpcov je u nás zopár. Proste, z dvanásteho poschodia je skutočne dostatočne nad vecou. Preto ma až tak neprekvapila jedna z tých dvoch víkendových informácii, čo sa ku mne dostali. Že najväčší problém pre organizátorov Pohody bol narastajúci počet návštevníkov s miminami a plienkami upchané toalety, ako následok tohto rastúceho fenoménu. To napovedá dosť o tom, čo časť rodičov dnes s plienkami stvára.
Druhá informácia je závažnejšia, a aj keď prichádza z ďalekého Japonska, ktoré nás predbieha v kade čom, je reálna šanca, že v tomto ich predbehneme. Proste je nás menej. Prvý krát, od roku 1987, kedy tamojší výrobca začal vyrábať plienky pre dospelých, sa týchto v Japonsku minulý rok predalo viac, ako tých pre deti. Demografická krivka je neúprosná a vývoj sa nezastaví. Alebo zastaví, pretože dôslední Japonci si už vyrátali aj toto. Že posledný Japonec sa narodí 5. mája 3011 a potom už nič. Zrejme sa dožije stovky, ale už nebude mať s kým, však viete čo. A nech rátam ako rátam, to posledné viete čo, vychádza práve na tisícšesťdesiate piate výročie zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Ak teda nepribudnú podobné výročia mladších dátumov, pretože jeden nikdy nevie, čo za hlúposti ešte povyvádzame, keď je pre niekoho neriešiteľným problémom aj špinavá plienka.