Naložené

Autor: Dušan Koniar | 15.7.2013 o 7:10 | (upravené 15.7.2013 o 7:19) Karma článku: 12,46 | Prečítané:  482x

Už je to veľmi dávno, čo som riešil (musel som riešiť), kedysi tak bežnú vec, ako je výmena plienky. Dve napohľad nesúvisiace informácie, ktoré sa ku mne dostali cez víkend, spolu asi súvisia viac, akoby sa zdalo.

 

 

O tých plienkových zážitkoch, by každý rodič mohol rozprávať nekonečné množstvo historiek. Pamätáme si to. Mať prvé (hociktoré) dieťa proste zážitkom je a každá skúsenosť so starostlivosťou o človiečika je vďačná, tú prebaľovaciu nevynímajúc. Ale skôr, ako sa čerstvý rodič s nadšením rozhovorí, aké je to úžasné, starať sa o všetky záludnosti s piplaním sa o potomka prichádzajúcimi, je konfrontovaný so skúsenosťou staršej generácie, že onehdy to bolo úplne inak. Čo už z toho robiť vedu. Zdá sa však, že to pomaly vedou bude.

Každý sa na príchod dieťaťa pripravuje a zaobstaráva si všetko potrebné. Bývali sme na podnájme, mali sme iba vírivú práčku a k nej som dokúpil veľký pozinkovaný hrniec na vyváranie plienok. S hrncom a kamarátom, ktorý už dieťa mal, sme sedeli vo výčape U mýtnika (teraz je tam Národná banka) a bavili sa, ako inak, o živote. V tej dobe, v januári 1989, boli bavlnené plienky síce voľne v predaji, ale iba na materskú knižku. Vraj bol o naše plienky veľký záujem, vraj ich bol nedostatok a výroba nedokázala pokryť záujem Maďarov či Poliakov. Povedzte to teraz nejakému výrobcovi, bude sa chytať za hlavu. Šesťdesiat plienok malo stačiť a aj s tými podedenými po starších bratrancoch a sesterniciach, naozaj stačili. Že sa do malej kúpeľne zmestí zavesiť štyridsať plienok, to mi tiež musela ukázať švagriná. Lebo to pranie, pláchanie a žehlenie bola moja starosť, pokiaľ som nebol v robote. Skúsenosť s jednorazovými plienkami prišla až po poldruha roku, keď ich už pomaly ani nebolo treba a tak to bolo iba krátke obdobie. Pri druhom dieťati už boli bavlnené plienky naozaj voľne dostupné, boli už ale výrazne drahšie a badateľne tenšie. Používanie jednorazových vyšlo približne na tie isté peniaze. V tej dobe sa logicky moje skúsenosti a zážitky s plienkovou témou skončili. Ale pri rôznych príležitostiach, pri rodinných stretnutiach došlo z času na čas medzi rečou aj na túto tému. Vlastné vyrastanie si nepamätá nikto a to je priestor pre rodičov, aby nás vyviedli z domnienky, že vždy bolo všetko tak, ako je to aj dnes. Keď svokra počúvala tie reči o plienkach, koľko stoja a podobne, pokrútila iba hlavou a povedala nám, že čo z toho robia ľudia takú vedu. Keď sa jej narodilo prvé dieťa, najstarší zo švagrov, dostala od Červeného kríža štyri plienky a hotovo. Materská dovolenka pokrývala obdobie šestonedelia a išlo sa ďalej. Pre dieťa sa natrhalo plátno, plienky sa použili výnimočne, ak bolo treba ísť k doktorovi a aj tak bolo dobre.

Dnes je samozrejme všetko inak a vždy bolo všetko inak. Že špinavé plienky niekto vyhodí z balkóna, lebo mu je nepríjemné držať ich do rána v odpade je jedna vec. Ono je potrebné sa mať pred tým na pozore, taký balíček letiaci z dvanásteho poschodia vie narobiť svoje. Keby ma na to neupozornil sused, keby mi neukázal, kam všade dopadajú, neuverím tomu. A neuveril by som ani tomu, že po upozornení dotyčná mater toto poprie, hoci tých plienkových krpcov je u nás zopár. Proste, z dvanásteho poschodia je skutočne dostatočne nad vecou. Preto ma až tak neprekvapila jedna z tých dvoch víkendových informácii, čo sa ku mne dostali. Že najväčší problém pre organizátorov Pohody bol narastajúci počet návštevníkov s miminami a plienkami upchané toalety, ako následok tohto rastúceho fenoménu. To napovedá dosť o tom, čo časť rodičov dnes s plienkami stvára.

Druhá informácia je závažnejšia, a aj keď prichádza z ďalekého Japonska, ktoré nás predbieha v kade čom, je reálna šanca, že v tomto ich predbehneme. Proste je nás menej. Prvý krát, od roku 1987, kedy tamojší výrobca začal vyrábať plienky pre dospelých, sa týchto v Japonsku minulý rok predalo viac, ako tých pre deti. Demografická krivka je neúprosná a vývoj sa nezastaví. Alebo zastaví, pretože dôslední Japonci si už vyrátali aj toto. Že posledný Japonec sa narodí 5. mája 3011 a potom už nič. Zrejme sa dožije stovky, ale už nebude mať s kým, však viete čo. A nech rátam ako rátam, to posledné viete čo, vychádza práve na tisícšesťdesiate piate výročie zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Ak teda nepribudnú podobné výročia mladších dátumov, pretože jeden nikdy nevie, čo za hlúposti ešte povyvádzame, keď je pre niekoho neriešiteľným problémom aj špinavá plienka.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?