Zbabelcom je Diego Maradona, pretože jeho prvý štvrťfinálový gól, ktorý na MS 1986 vsietil Anglicku a ktorý sa podpísal pod víťazstvo Argentíny nad Anglickom 2:1 a v konečnom dôsledku, zabezpečil Argentíne zisk majstrovského titulu, bol vsietený rukou. Bol nefér, bol neplatný. Nič na tom nemení verdikt hlavného rozhodcu o platnosti gólu, nič nemení ani to, že titul nebol spochybnený. A už vôbec nič nemôže zmeniť ani druhý Maradonov gól, ktorý bol z tých najfamóznejších a štyri minúty po tom prvom, Maradona ním dokázal, že bol v tom čase hviezdou z tých najväčších. O to viac to jeho zbabelosť podčiarkuje a navždy titul Argentíny spochybňuje. Udialo sa to v športe, podmienila to politika, národná hrdosť, strata súdnosti a kolektívna vôľa byť ovenčený vavrínom aj za cenu klamstva. Maradona sa stal bohom a Argentína víťazom. Maradona už bohom nie je dávno, víťaz sa mení každé štyri roky, hanba je na veky, pokiaľ budú pamätníci. Na priamu otázku, ako bol onen gól zahraný Maradona priamu odpoveď nedal. Jeho pamätná veta, že to bola čiastočne Maradonova hlava a čiastočne božia ruka, dokazuje, že veľmi dobre vie, ako podvodne k víťazstvu prispel a ako mu je to jedno. Argentína si musela zahojiť pošramotenú národnú hrdosť. Porážka vo vojne o Falklandy bola čerstvá len štyri roky, primárnym cieľom nebolo získať titul, ale poraziť Anglicko. Čo na tom, že národ gaučov, preborníkov v tangu a nepopierateľne aj výborných futbalistov, do nezmyselnej vojny zahnala politika fašistickej junty, vláda zdebilnených plukovníkov, s ktorými sa ešte aj teraz konajú súdne spory pre škody a potupu, ktorú vlastnej krajine spôsobili.
Kto chce, nájde paralelu medzi zbabelosťou Diega Maradonu a zbabelosťou Ivana Gašparoviča. Jeho rozhodnutie o nevymenovaní, nikdy a za žiadnych okolností, jeho rozhodnutie o vymenovaní, potichu a bez médií, mne osobne zbabelé príde. Jeho až neznesiteľný spôsob, akým on alebo jeho hovorca odmietajú priamo odpovedať na priamu otázku, mi veľmi pripomína samoľúbosť odpovede Diega Maradonu. Pripomína mi to, vždy a stále, že otázke je veľmi dobre porozumené, len odpovedať sa jednoducho nechce. Nechce preto, lebo bližšia mu je nenávisť k súperovi, ktorý by ho mohol predčiť, ako úcta k prijatým pravidlám hry, boja, zápolenia, súťaže. Ivan Gašparovič dáva góly rukou, špecialista je ale na to, že ich dáva do vlastnej brány. Ivan Gašparovič už hrá posledný polčas, vie, že sa na trávnik nevráti. Je mi preto veľmi divné, že tak verí radám svojho kouča, ktorý ho zakaždým dokáže presvedčiť o tom, že vlastnou hlavou dokáže vymyslieť spôsob, ako udržať potrebné skóre a že on, ako kľúčový hráč, si môže byť istý tým, že odíde so cťou. Nie je to pravda, už je vypískaný.