Pražská jar a Fantóm z Morrisvillu

Autor: Dušan Koniar | 21.8.2013 o 8:59 | (upravené 21.8.2013 o 9:14) Karma článku: 8,61 | Prečítané:  246x

Na začiatku všetkého bol film Fantóm z Morrisvillu. Nemal s tými udalosťami nič spoločné, len mi tam vkĺzol a už tam patrí.

Priebeh udalostí okolo Pražskej jari a vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 tak, ako ich vtedy vnímal osemročný chlapec z Košíc.

1.) Pražská jar a Fantóm z Morrisvillu

Na začiatku všetkého bol film Fantóm z Morrisvillu. Nemal s týmito udalosťami nič spoločné, len mi tam vkĺzol a už tam patrí. Televízia ho odvysielala v niektorý deň, keď sme s rodičmi išli na výlet. Možno až na Alpinku, to si už nepamätám, určite sme ale sedeli potom v záhradnej reštaurácii Baránok. S bratmi a s otcom sme hrali obľúbenú hru so zápalkovou škatuľkou, volali sme ju ťuk- ťuk a najväčšia sranda bola, ak otcovi spadla do piva. Z celého výletu by som si nepamätal dokopy nič, mohol mi splynúť do množstva iných v okolí Košíc, nebyť jednej veci.

Keď sme prechádzali Čermeľskou cestou, tam alebo nazad, mama sa rozrozprávala, ani poriadne neviem o čom. Určite o nesmierne dôležitých veciach. Mohol byť máj alebo jún 1968 a asi to nerozprávala mne, ale starším bratom. Voľačo o politike, niečo o tom, akí sú všetci ľudia spokojní, možno až šťastní, že prezidentom je niekto iný ako bol predtým, ako sa všetko k dobrému obracia alebo tak podobne. Končil som prvú triedu základnej školy, do ôsmich rokov mi chýbal necelý polrok a zaujímali ma úplne iné veci. Ale počúval som, držiac sa za ruku, možno to bolo určené aj mne. Výlet bol veľmi pekný, ja som bol spokojný a šťastný, nech už bol prezidentom ktokoľvek a tak som počúval. Vnímal som predsa len, okrajovo, že sa niečo deje. Nevedel som však, či to mám pripisovať tomu, že som už školák. Niečo sa okolo mňa menilo, ale práve toto mi všetci sľubovali, že keď už budem chodiť do školy, všetko bude iné.

A tak som nevedel, že nebýva zvykom, aby si ľudia kupovali pohľadnice, na ktorých sú politici, súčasní aj tí minulí. A ani neviem, či sa tie pohľadnice objavili už pred, alebo až po auguste 1968. Tak nejasne som tušil, že sú to dôležití páni, že o niečom dôležitom rozhodujú a že ak si ľudia kupujú ich obrázky, asi ich majú radi. Mne osobne sa najviac páčil ten fešák v generálskej brigadírke, aj meno som mu vedel priradiť, len dobu do ktorej patril, tá mi bola neznáma. Nebol som si istý, či je to súčasník, ten Milan Rastislav Štefánik, či náhodou nemá niečo spoločné s kniežaťom Rastislavom a vôbec, či všetci dokopy nie sú niečo ako Jánošík, ktorého som zakaždým, podobne ako Winetua, horko oplakal. Najlepšie na záchode, aby ma nikto nevidel. Proste som si myslel, že všetko to nové a nezvyklé, že to všetko súvisí so školou do ktorej som začal chodiť, že takýmto niečím- poznávaním vecí, prechádza každý.

Mama rozprávala a dodala niečo o televízii, že tam to dnes bude. Niečo o tom prezidentovi? O niekom či niečom inom, veľmi dôležitom? Neviem. Viem ale, že som sa teda veľmi tešil a nebol som sklamaný. Fantóm z Morrisvillu bolo akurát to, čo som mohol sledovať s otvorenou pusou a nehrozilo, že sa ku koncu filmu vytratím do záchodu. Ako by sa mohlo skončiť niečo zle, keď všade naokolo bolo toľko spokojnosti a optimizmu?

02.jpg

Možno rok pred týmito udalosťami, asi posledná fotka zo škôlky (recitácia na MDŽ). Ten sveter som miloval. Na jeho vrecku bol celý príbeh. Latkový plot, niekoľko latiek z neho chýba a za ním, v čiernej noci svieti mesiac. Toto som si celý čas o tom svetry pamätal a keď som fotku po rokoch vyhrabal a oskenoval, zisťujem, že celý čas bolo na vrecku slniečko. Takto je to asi s pamäťou detí, napriek tomu, chcel by som ten sveter mať v skrini.

 

2.) 21. august 1968 a niekoľko dní a týždňov potom

Viete čo bolo najťažšie? Nakresliť vojaka s prilbou tak, aby prilbu mal na hlave. Ale naozaj na hlave, aby pevne sedela. Tak ako keď si ja natiahnem čiapku až na uši a idem sa sánkovať na Červený breh. Nie tak, ako keď som ho kreslil a nad guľatú hlavu som prikreslil pologuľatú prilbu. A nič, vyzeralo to akoby smiešny vojak nosil na hlave polovičku melóna a tým pádom, nemohla to byť ozajstná vojna.

Otec nám v chodbe dvojizbového bytu urobil taký nízky stolík na hranie a kreslenie. V tej chodbe som sedával a kreslil si a žobronil od staršieho brata, nech mi pre boha živého prezradí, ako kreslí tú prilbu, že tak pekne sedí jeho vojakovi na hlave. Že mám spraviť iba čiarku cez hlavu? Ale ja predsa nechcem kresliť čiarky, ja chcem nakresliť celú prilbu! A tak som ešte nejaký čas kreslil melóny na hlavách, až kým nemala prísť ozajstná vojna. Som si vtedy myslel. 21. augusta ráno som mame sľuboval, že sa celý deň nepohnem z bytu, že ani k tomu oknu nepôjdem, keď teda nesmiem, že si budem celý deň kresliť za stolíkom v chodbe a tam predsa žiadne okná nie sú.

Mama nás zobudila s plačom, že nech neplačeme, že asi bude vojna. Že nás prepadli cudzí vojaci, hneď z piatich štátov. Budúcemu druhákovi sa nejasne rozšíril obzor zemepisu. Mama plakala, čo robil otec si nepamätám. Ani si to neviem predstaviť, čo museli dospelí vtedy zažívať. Strach asi nie, možno trochu, určite ale nebol prvoradý. Rozhorčenie? Sklamanie a bezmocnosť? Zlosť a nádej dokopy. Zlosť na všetko, čo sa tej noci udialo a nádej, že sa to za pár dní vysvetlí a utrasie. Veď tých svojich mali pred očami stále; v novinách, v televízii a v rozhlase, na pohľadniciach. Rodičia odišli do roboty a my sme porušili sľub. Nie o tých oknách, vyšli sme z bytu.

Vtedy bolo pomerne jednoduché byť deckom. Kľúčik od bytu sme nosili okolo krku, ak sa nejaký stratil, musel sa iný nechávať pod rohožkou, kým sa stihlo ísť do kľúčovej služby dať spraviť duplikát. Na dvoroch, okrem pieskovísk a preliezačiek, boli ešte iné objekty. Sušiaky na prádlo a hlavne, na lozenie mimoriadne príťažlivé, prašiaky na koberce. Taký kľúčik sa potom stratí raz dva, ak visíte dolu hlavou miesto behúňa. Myslím, že aj keď ma mama niekoľko krát vyhnala ho hľadať, nikdy som žiaden z tých stratených kľúčov nenašiel. Čo ja viem, kde som všade bol?

Teraz ale prašiaky a preliezačky neboli zaujímavé, nenalákala nás ani vyradená vojenská stíhačka, ktorá už vtedy hádam stála v spoločnom dvore štyroch bytoviek na Národnej triede, kde som sa narodil a vyrastal do svojich dvanástich rokov. Vybehli sme na ulicu, všetky zvedavé deti ktoré ostali doma bez dozoru, hľadať vojakov. Vymýšľal by som si, tvrdiac, čo som v ten deň videl. Možno už boli popísané prvé sokle domov nápismi vyzývajúcimi na odchod okupantov. Možno tie nápisy práve vznikali alebo sa objavili až neskôr. Obchádzali sme opatrne odstavené kolóny, podliezali a prepchávali sa pred dospelých aby sme videli a tiež počuli, o čom sa vlastne vadia či rozprávajú. Už trošku odvážnejšie sme pobehovali okolo tých presúvajúcich sa, pokrikovali po nich a nadávali im a vyplazovali jazyky. Či to bolo ale už v ten prvý deň neviem. Lebo toto všetko sa zlialo do jedného či dvoch týždňov začiatku okupácie a nemám to ako zaradiť. Už nebol Fantóm z Morrisvillu, ktorý by mi dovolil zapamätať si konkrétny deň a spojiť si ho s nejakým rozhovorom či udalosťou.

Nepamätám si, kam sme ten deň, s bratmi a húfom ostatných detí, zašli a čo všetko sme videli. Do akej miery sme mali predsa len rešpekt pred zákazom vychádzať von. Všetky udalosti nasledujúcich dní splynuli v jeden dynamický celok. Letáky zhadzované z lietadiel a pobehovanie pomedzi domy, aby som nejaký uchmatol. Kto ich zhadzoval a čo na nich bolo neviem. Pribúdajúce nápisy na stenách, ktoré vtedy ešte nikto nepretieral. Trikolóry! Nosili sme stužtičky s bielym, červeným a modrým pásikom. Toto si pamätám, ako mi tú trikolóru mama pripínala na cestu do školy. Práve s trikolórami sa mi nejako viažu tie pohľadnice. A fámy, alebo skutočné príhody, ktoré sme vtedy počuli, rozprávali si ich, prifarbovali a domýšľali.

O ruskom vojakovi, ktorý prišiel do knižnice a chcel telefonovať. Zdvihol slúchadlo a roztočil struhák na ceruzky. O inom, ktorý si chcel kúpiť chlieb, ale mal iba ruské peniaze a predavačky ho odmietali. Odmietli aj ponúknutú obrúčku a nakoniec mu ten chlieb kúpila nejaká pani. O vyťatom slivkovom sade a o nezrelých slivkách, ktoré hladní vojaci pojedli. Toto bola asi fakt fáma- nezrelé slivky koncom augusta? Ale vtedy som tomu veril. Ale tiež o tom, že z mäsiarstva vyšiel učeň v zakrvavenej zástere a nejaký vojak ho hneď zastrelil. A samozrejme, tiež o incidente na Vysokej škole leteckej. Kedy veliteľ odmietol vpustiť Rusov do objektu a politruk napriek tomu bránu otvoril. Jeho manželku potom dav lynčoval. Nahú či polonahú, natretú červenou farbou, vláčili ju po meste.

Do toho sa mi vplieta neustále pokrikovanie po akomkoľvek vojenskom vozidle, či dokonca lietadle. Pokrikoval som až tak, že najstaršiemu bratovi to už bolo nepríjemné, asi ma to držalo dlho. Predsa len, pamätám si tri konkrétne veci z toho obdobia.

Prvá z nich, možno som tú otázku dal otcovi hneď v prvý deň (opakoval som ju viackrát) a on mi na ňu trpezlivo zakaždým odpovedal, sa týkala toho môjho zmäteného zemepisu. No dobre, to by som ešte nejako pochopil- napadli nás Rusi, Maďari, Bulhari a Poliaci. Ale ktorí Nemci, tí dobrí, o ktorých nám stále ktosi tvrdil, že sú to naši priatelia, alebo tí zlí, čo nás už raz napadli? Lebo toto mi neustále vŕtalo hlavou. Otec mi to niekoľkokrát vysvetľoval, že vtedy bolo iné a iba jedno Nemecko. Neviem, či som práve tú skutočnosť, že nás nenapadli žiadni zlí, ale vlastne iba samí dobrí neľutoval najviac. Keby zlí, všetko by bolo v poriadku.

Druhá vec, ktorú si živo pamätám, je opäť jeden rodinný výlet. Tentoraz aj so známymi niekde k Hornádu. Muselo to byť ešte v auguste alebo začiatkom septembra, bolo teplo a išli sme autami niekam k Trebejovu. Keď sme prechádzali cez Družstevnú pri Hornáde, na železničnom zoradišti bola veľká vlaková súprava s bojovou technikou. Neskôr, keď sme už výletovali na lúke pri rieke, zaregistroval som, čo povedal ten otcov známi, čo boli aj s manželkou a s malým bábätkom s nami na výlete. Že sú hrdí na to, že ich dieťa sa stihlo narodiť ešte v slobodnom Československu. Tak toto som si zapamätal, akú dôležitosť týmto veciam dospelí pripisovali. Podobne ako to, aká je to zábava našampónovať oranžovú Škodu 1000 MB pri rieke (vtedy to nikoho neiritovalo) a potom ju vydrhnúť tak, že oranžovejšia už byť nemôže.

No a tretia vec je z tých, dnes asi nepredstaviteľných. 6. októbra 1968 prezident republiky Ludvík Svoboda, prechádzal Košicami cestou na Duklu, aby si tam uctil...čo vlastne? Davy ľudí stáli po obidvoch stranách ulice Obrancov mieru a odušu mu skandovali a mávali a dúfali. Tiež asi nevedeli v čo vlastne, ale toto sa už nestane. Aby národ takto veril svojmu prezidentovi a stál pri ňom, oklamaný a s prázdnymi rukami.

01.jpg

Kocky boli hodené dávno pred augustom 1968. Teraz to už viem. Kto mi zhodil tieto, asi tri roky pred tým, si samozrejme nepamätám. Mohol som to byť aj ja sám a naučiť sa už, že za všetko si zodpovedá každý sám za seba. Aj Jánošík, aj Winetou.

 

3.) 1969, Palach, Golonka a najväčšia čokoláda akú mali v Makarskej

Začiatkom roka bola už väčšina nápisov pozatieraná, neboli však pretreté celé plochy a nápisy sa ešte dali čítať, aspoň z pamäti. Vedel som o Palachovi, ale v tom veku sa cudzia bolesť prežívať nevie.

Ešte možno dávali v televízii Bonanzu, či iné tri diely zahraničných seriálov. Tešil som sa aj na hokejové majstrovstvá. Od minuloročného prenosu z otváracieho ceremoniálu Olympijských hier v Mexiku, som začal príležitostne sledovať aj šport. Potlesk, ktorý na Aztéckom štadióne privítal našich športovcov, bol o poznanie vrelejší, ako pri iných výpravách. Bolo to jasne rozoznateľné, aj keď sa otec postavil z gauču a pridal zvuk, aby sme všetci lepšie počuli, ako nás majú radi. Vtedy už dospeláci určite vedeli, že ich nádeje sú nadobro v háji a ostáva im iba sympatia okolia. Hokejové zápasy s Rusmi sa stali vecou národnej cti, žiadne góly sa neprežívali tak, ako tie v bráne Rusov. Jasot okolo Golonkovho gólu si pamätám, o sviečkach v oknách som si ale neskôr myslel, že mali spojitosť so smrťou Jana Palacha. Ale môžem sa mýliť, možnože bolo viac príležitostí, kedy ľudia za oknami demonštrovali spätosť. Viem len, že to bolo očarujúco krásne, pozerať sa von oknom do tmy a skoro v každom okne horela sviečka.

V lete, keď už nápisy nepribúdali a plochy boli všetky zatreté, išli sme na dovolenku do Makarskej. V kempe medzi borovicami, v malom stane za ohrádkou z kameňov, ktorá len tak náznakovo vymedzovala naše teritórium, prežili sme tri úžasné týždne. Naučil som sa cudzie slová baklažán a čevapčiči. Naučil som sa, že keď budem stále iba ležať na nafukovačke na bruchu a hojdať sa na vode, že mi zhorí chrbát a naučil som sa, že mi to nevadí. Ani to, že po ošúpaní sa z kože môže sa začať šúpať aj ta nová, jemnučká a sčervenaná na krížoch a že to pekelne štípe v slanej vode. Vadiť to začalo až potom, ako som vyfasoval zákaz v tomto pokračovať, kým sa nenaučím plávať.

Naučil som sa plávať. Nafukovačku som si už do vody nebral tak často, chrbát sa predsa len zahojil a dostal som za tých prvých pár samostatných temp, krížom cez obrovskú zátoku, tú najväčšiu čokoládu, akú v Makarskej asi mali. Proste, rodičov sa jednoznačne oplatí poslúchnuť.

Dni v Makarskej prebiehali neúnavne rovnako. Ráno návšteva trhu a nákup ovocia, zeleniny a všetkého, čo mama na varenie na plynovej bombe potrebovala. Občas zastávka v niektorej z kaviarní či cukrárni a útržky z rozhovorov, ktoré viedli domáci s turistami. A otázka jedného z domácich, marí sa mi, že to bol majiteľ zlatníctva a ten sa opýtal otca, že kde mal pušku, keď prišli Rusi. Že u nich má pušku ešte každý a oni by si nikoho do krajiny nepustili. Otec mohol len pokrčiť plecami. Kde by zobral pušku a kde by ju pred nami schoval?

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?