Všetkého schopný vodca to ale musí urobiť opačne. Musí sa obklopiť čo najservilnejším stádom, ktoré mu bude visieť na ústach, zaťapká každému jeho slovu a bude sa predbiehať v prezentovaní svojej oddanosti.
Stačí si spomenúť na dávne televízne zábery spievajúcej vlády Vladimára Mečiara. Stačí si spomenúť, ako skormútene a rozpačito spievali napríklad ministri Kozlík či Tóthová. Ono to nie je len tak, spievať, dokonca pred kamerou, keď viete o svojich speváckych kvalitách. Ten spev nešiel od srdca, to bola fyzicky hmatateľná hanba, na obrazovke aj pred ňou.
Včerajší boj o papierového panáka v parlamente bol niečím veľmi podobným. Teda poviem vám, ak by po mne niekto chcel, aby som spieval do kamery, hoci aj v kruhu kamarátov, musel by do mňa naliať niekoľko veľmi veľkých paňákov. A nie hocičoho.
Nájsť v sebe odvahu a zavďačiť sa jednému pandrlákovi tým, že uchmatnem aj jeho papierový tieň, môže napadnúť len mocou a alkoholom potrundženého nohsleda. Prekvapiť a zavďačiť sa vlastnou iniciatívou, dostať a ihneď uskutočniť ten úžasný nápad, ktorý možno bude aj ocenený. Cítiť sa istý vkranflekoch, ak to vodca vypapuľuje, je jedná vec. Urobiť si z vlastnej hlúposti galibu (viď amatérsku manipuláciu s postrihaným záznamom Galkového rozhovoru) je však niečo iné. Je to pravý obraz anonymných kusov anonymného stáda. Bez vlastného názoru, bez vlastnej hlavy, bez vlastnej morálky. Spoza spoločného hrantu.