Strom ktorý sa smeje, strom ktorý sa dosmial

Autor: Dušan Koniar | 23.9.2013 o 10:41 | (upravené 23.9.2013 o 10:54) Karma článku: 7,37 | Prečítané:  290x

Poznáte to, niečo dostanete, niečo vlastníte a ono to s vami putuje stále. Niekedy pre svoju dôležitosť, niekedy pre človeka, ktorý je s tou vecou spojený, niekedy len tak a niekedy pre všetky možné dôvody, ktoré na svete existujú.

 

 

Keď som narukoval, neter Michalka mala tri roky. V jednom z listov od rodičov, bola priložená kresbička od nej pre mňa. Vojak sa potešil každému listu, ten od rodičov často obsahoval vtedy zdanlivo to najdôležitejšie. Ale, kde sú už tie peniaze? Michalka kresbičku nazvala „Strom ktorý sa smeje“ a zvláštnym riadením osudu mám ju doteraz. Nezapotrošila sa, opustila so mnou kasárne, aj zo dva podnájmy, ktoré som ešte vystriedal, kým sme sa neusalašili vo vlastnom.

Teraz je v jednom z obalov o ktorých matne viem, čo asi obsahujú a keď si na niečo spomeniem a chcem to nájsť, nachádzam mnoho iného, kým sa dopátram toho mieneného. Čaro neporiadku, spasenie od dokonalosti inventára, stopy minulosti.

V lese stromov, že by sa ich jeden nedorátal. Načo aj, nie sú tam kvôli tomu. Strom ktorý sa smeje mi pripomenul Hugov román, ktorý som kedysi dávno čítal, ale viac mi pripomína les samotný, do ktorého občas zaleziem. Hľadám strom, ktorý by sa naozaj smial a včera som našiel jeden, ktorý sa už dosmial. Miesto smútku sála z neho sila a rozmanitosť prírody, miesto teplých tónov jesene a fauvistov, kričia z neho ostré farby nemeckých expresionistov. Napriek tomu, je neprekonateľne krásny aj vo svojom umieraní, ktorým rozvíja iný život.

Strom ktorý sa smeje. Už viac ako tridsať rokov putuje so mnou, upevňuje korienky. Je jedným z aleje vysadenej dávno pred tým, než by sme si trúfli odhadnúť a stále klíčiacej až po horizont, o ktorom ale nič nevieme.

strom.jpg

Včera som sa teda vybral do lesa. Mali sme ísť viacerí, ale z toho zišlo, tak som išiel sám. Na huby, ak by sa pošťastilo, s fotoaparátom pre istotu, ak by nerástlo nič. Od stanice Vinohrady, cez lokalitu Koziarka niekam pod Kamzík. Mesiac ešte na oblohe a oproti nemu slniečko, dávajúce prísľub teplého dňa.

01.JPG

02.JPG

Celkom úspešný deň, nakoniec som našiel asi tridsať hríbov, nedá sa s nimi nepochváliť, aj keď inde sú tie úlovky onakvejšie.

09.JPG

10.JPG

 

Vôbec v lese je toho dosť, aj stromov, ktoré by jeden neporátal...

11.JPG

12.JPG

13.JPG

14.JPG

Aj obrastených pňov...

03.JPG

Aj obrastených kameňov.

08.JPG

A jeden z mnohých vyvrátených stromov, spílených po kalamite sa so svojím existovaním lúči takýmito farbami. Možno sa už dosmial, možno mlčal celý život. Bez ohľadu na to, je jedným z mála, čo mi utkvieva v pamäti pre bizarnosť nového hávu, pre čaro farieb, ktoré nepatria do tých jesenných, pre ticho, ktoré ho obklopuje a ktorým dokáže toľko povedať.

04.JPG

05.JPG

06.JPG

07.JPG

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?