Nahnaní do útvarového kina na spoločné PŠM (politické školenie mužstva), z ktorých každé si zasluhovalo prirovnanie len a len k mužstvu, sme sa po biednych raňajkách tupo pozerali na kapitána R. a spytovali si svedomie, či sa predsa len nedalo tomuto debilizmu nejako vyhnúť. Moje aktuálne číslo, ak by som ho mal niekomu vrknúť, bolo niekde okolo 630 a to nedodávalo ani zbla optimizmu do dní, mesiacov, a bože môj, ani rokov nasledujúcich. Zapamätať si ten dátum bolo pre mňa veľmi jednoduché. Vždy deviateho prišiel majster do dielne a očakávali sme ho, síce s mizivou nádejou na nejaké prekvapenie, predsa však dosť netrpezlivo, pretože po prevzatí výplatného vrecúška (kto si ešte na to pamätá?) a po podpise do jedného z dvanástich riadkov naň, sa už proste nerobilo. Však načo aj, keď sme plán spoľahlivo prekračovali a zasadzovali, jednu za druhou, neúprosnú ranu západnému imperializmu. Nepísal by som takto kvetnato nebyť toho, že ocitnuvší sa neskôr v Plzni, celé dva roky sme nasadzovali holé životy v neutíchajúcom boji s odvekým nepriateľom, 4. mechanizovanou brigádou armády USA, v tej dobe alokovanou kdesi za našou západnou hranicou. Buďte si istí, že sme im to pravidelne natierali, na Jincoch či na Doupově; im aj ich podlým prisluhovačom z radov Bundeswehru, a na politickom školení mužstva sme už potom iba tíško žali vavríny našich predchádzajúcich úspechov. Alebo tak nejako.
Myslím že mrzlo vtedy poriadne, aj keď snehu nebolo. Na veľkom škvarovom ihrisku, v strede buzeráku, bola od nedele zhromaždená technika pripravená na akési cvičenie. Bratia v zbrani sa opäť chystali to niekomu natrieť. Pred možnými záškodníkmi zoradenú techniku strážili dvaja mladí s prázdnymi zásobníkmi. Techniku sme evidovali, prechádzali sme však okolo nej bez zvláštneho záujmu, boli toho už plné zuby. Len po rokoch sa niekedy pristihnem pri uvažovaní, či bude ešte niekedy vyrobené tak jednoduché a dokonalé auto do terénu, akým bola Praga V3S.
V ako tak vykúrenej kinosále sme podriemavajúco vnímali akési kecy, keď nás z toho prebralo vrznutie dverí a príchod opozdeného vojaka. Kapitán R., inak jeden z najserióznejších chlapov na pluku, vojaka po zaradení sa skúšal sprcať, ten mal ale na svoj neskorý príchod tak fantasticky vzrušujúcu odpoveď, že si mohol dovoliť odpovedať vulgárne a to s vedomím, že ho nikto za tú odpoveď kárať nebude.
„Nenechám sa predsa od*****,“ povedal. „Na buzeráku sa strieľa, veliteľ pluku a jeden nadporučík sú postrelení, strieľajúci sú už zneškodnení.“ Škeril sa pri tom od ucha k uchu, lebo vedel, že bude množstvo ďalších otázok. Kapitán R. si ich išiel ale overiť na miesto činu. Poveril ktoréhosi špagáta dozorom a naozaj zelený v tvári rýchlo odišiel. My ostatní sme sa úplne prebratí zhrčili okolo chalaniska a on vďačne rozprával čo sa stalo. Z ďalšieho rozprávania aj čo to z vyšetrovania potom medzi nás preniklo a tak teraz môžem opísať, čo sa udialo.
Kto nezažil dva roky v mundúre nevie a kto ich strávil nezabudne, na najväčšiu zákernosť striehnucu za každým takýmto pobytom. Na neuveriteľnú nudu, na nemožnosť akéhokoľvek vybitia sa a na, z tejto nazhromaždenej energie vyplývajúce, neuveriteľné hlúposti popáchané, často s tragickým koncom. Znie to neuveriteľne, ale správca budov, akýsi podplukovník, ktorý začínal snáď za monarchie, bol taký škrob, že nám nad malým buzeráčikom pri baráku zrušil natiahnuté umelé osvetlenie a znemožnil nám tak po zamestnaní zahrať si futbal. Fakt nás to bavilo, k stolnému tenisu sa zmestili maximálne štyria, tak čo s načatým podvečerom v Plzni? Správne tušíte, riešil to Gambrinus a Prazdroj. To nás teda bavilo snáď ešte viac. Neriskujúc konflikt s dozorným pri kontrole pred vychádzkou, chodili sme von radšej na čierno a mimo posádky do zakázaných krčiem. Skvelý výčap bol v Plzni Božkove, od jari do jesene sme dávali prednosť útulnému výčapu v Koterove v miestnej sokolovni. Tam sa opiť hádam ani nedalo. V chodbe sme zaklopali na okienko, krčmár nám ho otvoril a načapoval do kríglov. S pivom sme vyšli von na lavičky k tenisovým kurtom a ak sme mali šťastie, čumeli sme na hrajúce, často híkajúce dievčence, čo znelo naozaj slastne. To bolo samozrejme až druhým rokom, na pivo chodil skoro každý a skoro každý hľadal príležitosť, ako sa dostať k alkoholu. Boli z toho problémy. Časom sme spoznali, kto má akú opicu a čoho je schopný. Mnohým bolo radno sa vtedy vyhnúť. Nikdy to však nevyvrcholilo takým prúserom, aký v to pondelkové ráno vyviedli dvaja magori. Chlastali a hulili celý víkend a v pondelok ráno už zrejme nevedeli čo so sebou.
Poflakovali sa po kasárňach a keď zbadali mladého so samopalom vypýtali si ho od neho a k tomu zásobník. Napáskovali doň zo dvadsať nábojov, samopal jeden z nich odistil a začal strieľať. Chcel ale nešlo to, niečo bolo pokazené a tak si vypýtali samopal aj od druhého strážneho. Ten už fungoval a prvá guľka prestrelila pneumatiku chuderky „Vétriesky“. Obidvaja mladí strážny zmizli kade ľahšie a naši machri si začali hľadať nejaký zaujímavejší objekt. Našli si ich v podobe podplukovníka a nadporučíka a strieľajúc im okolo hláv, precvičovali ich povelmi k zemi a vztyk. Záklaďákov si nevšímali, strieľali však tak divoko, že jedna z guliek prevŕtala aj stenu baraku a vtedy sa už záklaďáci, dovtedy so záujmom prizerajúci pratali tiež preč z dostrelu, čo pri samopale vzor 58 nebolo až tak jednoduché.
Na neutíchajúcu streľbu, z okna svojej kancelárie na Malom štábe, zareagoval veliteľ pluku kapitán P. domnievajúc sa, že niekto blbne so slepými nábojmi a chcel ho zhulákať. Aj ho zhulákal a jedna z guliek vystrelených naňho ho ľahko zranila na predlaktí. Podplukovník s nadporučíkom zdrhli tiež, ten mal postrelený, iba škrabnutý malíček. Veliteľ sa napajedil, nabil pištoľ a vybehol von. Medzitým tí dvaja ale vliezli okienkom na štáb a chceli to tam zrejme vystrieľať. Veliteľ pobehoval ziapuc pomedzi zoradená techniku, k budove sa plýžil spojovací náčelník v helme a so samopalom a celé to nakoniec vybavil dozorný útvaru, major Neviemužaký, náš „telocvikár“. Chlapík ako húžva, šľachovitý, mršný štyridsiatnik, ktorý nás, o polovicu mladších, bez problémov dobehol pri rannej rozcvičke, ak sme sa zašívali za smeťákmi. Málokto mu dokázal zdrhnúť, nie len preto sme ho ale radi nemali. Podľa mojich informácii, obidvoch ich zneškodnil na vecku na štábe, úderom pažbou pištole po gebuliach.
Takže tak. Po skončení PŠM sme sa vracali na barak samozrejme okolo štábu, aj keď, inokade to bolo bližšie. Generáli, kontráši, každý kto mal čo vyšetrovať, boli už niekde na štábe. Časť buzeráku bola opáskovaná, pri každej prázdnej nábojnici bol štítok s číslom, tak ako to zaevidovali vyšetrovatelia. Ktosi to tam strážil a hnal nás preč.
Vyšetrovanie prinieslo pre lampasákov nejedno prekvapenie. Nie však pre nás. Že sa niekto ožerie či sfetuje bolo pre nich síce nie novinkou, domnievali sa však, že sa tak deje iba mimo kasárni, dnu že neprekĺzne ani fľaška. Že to majú pevne pod kontrolou. Nuž, snažili sa. Absolútny šok však zažili z toho, ako ľahko sa dajú zohnať ostré náboje. Tých dvadsať údajne vymenili za krabičku cigariet. To ich šokovalo, netušili, že každý si necháva zo dva náboje. Väčšinou ako rezervu, ak by nejaký v stráži stratil a mohol tak odovzdať plný počet po ukončení služby. Ako tí nešťastníci dopadli neviem. Jeden dostal údajne jedenásť a pol roka, druhý menej, čo bolo s nimi ďalej netuším. Bez pardonu si to zaslúžili, nebudem ich obhajovať ani tou pakárňou ktorou si prešli, pretože prešli sme ňou všetci. Bez ujmy na zdraví svojom či cudzom. Bol to len malý incident bez vážnejších následkov, spomenul som si naň pred sviatkami kvôli deviatemu januáru. Nie preto, že to bol kedysi veľmi dávno deň výplaty, ale preto, že päť rokov na to, narodila sa nám prvá dcéra.
Incident mal ale určité následky. Jeden z tých dvoch bol už v civile trestaný a tak sa veliteľstvo rozhodlo, že všetkých trestaných z nášho útvaru prevelia. Nemalo to žiadnu logiku, niekoľko začínajúcich kamarátstiev bolo prerušených. Čo šokovalo mňa, bola skutočnosť, že asi zo siedmich stovák chalanov na útvare, viac ako sto malo nejaký záznam v registri trestov a museli odísť. Prevelili ich do vojenských lesov a stretli sme sa až tesne pred odchodom do civilu. Hrozne si tú zmenu pochvaľovali. Dreli síce občas ako hovädá, boli však celý čas v lese a domov si na vkladnej knižke odnášali niekoľko tisíc korún, často viac ako desaťtisíc. No povedzte, je toto spravodlivosť?
Náš malý buzeráčik kde sme hrávali futbal a vedľa mňa a za mnou v tvare (prehliadnuť sa nedám), dvaja skvelí kamaráti z Moravy, náhradníci za tých odvelených. Juj ale bolo s nimi dobre na tom tenise v Koterove. Zdravím Josefa z Věžek pri Přerove, Ľuboša z Libiny a všetkých ostatných, zväčša radistov či spojárov. Viktora z Levíc, Mira z Úľan nad Žitavou ďalších, s ktorými sme to spoločne prečkali bez podobných vylomenín na stálici, ozývajúc sa do éteru našou volačkou U3TJ
.._ ..._ _ _ _ ._ _ _
