reklama

Poirot, môj drahý priateľ

Článok s týmto názvom sa objavil v poslednom čísle časopisu Eurotelevízia a ja som bol asi najbližšie k tomu, aby som napísal do redakcie nejakého média a za článok sa poďakoval. Nie pre jeho kvalitu ktorú má, nie pre výnimočnosť témy. Iba z toho dôvodu, že jednoducho milujem postavičku malého Belgičana, s ktorým si takmer zakaždým zopakujem tých pár slov a fráz, ktoré mi ostali zo stredoškolskej francúžštny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Mama, veľká milovníčka detektívok, či už písaných alebo sfilmovaných, si na Hercule Poirota v podaní Davida Sucheta nikdy nejako nezvykla. Vždy sa jej s touto postavou bude spájať Peter Ustinov a nedá sa nesúhlasiť, že jeho autenticky zaguľatená postava nemala svoje čaro, že nebol pre túto rolu ako stvorený. Viem si živo predstaviť, ako mi spomenul jeden známy z prečítaného článku, čo za psie kusy stváral Ustinov, keď sa v spoločnosti priateľov, Davida Nivena a Petra Sellersa, vybrali na pánsku jazdu či na rybačku. Vďačne by som bol aj tou rybou (hádam by sa nado mnou zľutovali), len aby som pri tom mohol byť. Len neviem, čo také by som im mohol splniť ako prianie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Článok v Eurotelevízii sa venuje takmer dvadsaťpäťročnej histórii natáčania sedemdesiatich epizód, rozdelených do trinástich sérií. A tiež natáčaniu poslednej časti, v ktorej zostarnutý a zoslabnutý Poirot umiera. Opisuje pocity smútku, ktorý sa zmocnil všetkých na pľaci, za aj pred kamerou, opisuje obranný mechanizmus, ako si ho aktéri zvolili a záverečnú časť nenakrútili ako poslednú, ale za ňou ich čakalo nakrúcanie ešte troch epizód.

Veľmi sa mi tie sfilmované epizódy páčia. Určite nie všetky, ale tie najznámejšie príbehy som čítal, možno aj viackrát. Čiže, ani napätie, ani prekvapujúce odhalenia som neočakával. Ako aj, keď už toľko nedeľných popoludní spoľahlivo, pri poobedňajšej káve, zadriemem a preberie ma len občasné N´est ce- pas, mon ami?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preberiem sa, lebo hovorí to aj mne, a kochám sa ďalej. Napríklad, pri pohľade na dom v ktorom býva a keďže viem, že záber na Whitehaven Mansions Residence je vždy dostatočne dlhý, zvyknem s uspokojením prerátať, že stále má svojich deväť zaoblených poschodí. Obdivujem exteriéry a interiéry viktoriánske aj edwardovské, s nadšením objavujem modernistické vily a sídla, prítomnosť štýlu Art deco na vitrážach či nábytku, v bytových doplnkoch alebo na hodinách na stene, aj v samotnom grafickom stvárnení úvodných titulok filmov. Kochám sa v malebnom anglickom vidieku, nad ktorým Poirot tak ohŕňa niekedy nos, veď tam nie sú poriadne cesty a parky, niekedy dokonca iba kravy a zápach hnoja. Obdivujem precíznosť a pedantnosť, tak vlastnú Poirotovi, so spojením s filmárskou profesionalitou tvorcov, s akou k natáčaniu pristupovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nijako zvlášť sitkomy nemusím, predsa však, nedá sa nejaký nevidieť či zapozerať sa. Aj sa zasmiať a potom si pozrieť pokračovanie nenáročného dielka. Predsa však, niečo v sebe tá banalita musí mať a tým niečím môže byť aj zvládnutie autentickosti prostredia. Priateľov už nemusím vôbec, bar v ktorom sa postavy stretávajú však našiel svojich kopistov a myslím, že jeden je aj v Bratislave. Nedá sa tiež, v súvislosti s porovnávaním dokonalého či len prijateľného, neostať sklamaný a znechutený z hŕŕŕ produkcie slovenských tvorcov. To už teda nesledujem ani náhodou, postrehol som však čosi. Čosi príšerne odfláknuté, ako sú mrte sa opakujúci kamenný obklad interiérov v Búrlivom víne, či ich polienkový ekvivalent v Neplačúcich chlapoch. Ak sa raz tvorcovia odhodlajú na nejakú záchodovú scénu, viem dopredu, čím budú steny obložené. Neviem však, čo má tento nevkus a lajdáctvo reprezentovať. Rýchlo zbúchanú robotu bez ladu a skladu, alebo samotný povahový rys niekoho, kto sa uspokojí so samoúčelnosťou svojej práce a neváži si toho, komu je určená. Je to proste des.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na záver ešte niečo k samotnej anglickej televíznej tvorbe. Je toho hrozne veľa, čo na nej obdivujem a opakovane rád pozerám. Počnúc skvelým úkazom, akým rozhodne je Monty Python, cez sitkomy Haló haló, Dobrý deň, pán minister (premiér), Červený trpaslík, či ku koncu už predsa len nudné a opakujúce sa Midsomerské vraždy. Nič to zato, je z čoho vyberať. Napokon, predsa len patrím už trochu medzi pamätníkov, aj keď, bol som vtedy malý a tomu ošiaľu a záujmu som nerozumel. Bol to však fenomén doby, kedy československá televízia odvysielala vôbec prvý televízny seriál západnej proveniencie. Sága rodu Forsythovcov usádzala pred obrazovky celé rodiny, raz týždenne chodili tí, čo televízor nemali (ani zďaleka to v šesťdesiatych rokoch nebola zriedkavosť) na večernú návštevu k susedom. Toto dokázala Galsworthyho klasika a hlad po niečom novom a nevidenom. A to aj v konkurencii domácej televíznej tvorby, ktorá v tých rokoch a v rokoch nasledujúcich, mala svoje nesporné kvality. Západne od rieky Moravy ju stále vo veľkej miere vnímam, doma veľmi obmedzene. Je mi to ľúto.

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  668
  •  | 
  • Páči sa:  3 514x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu