Nič to nemení na skutočnosti, že iní ľudia nie sú v poriadku, ani na tom, že mi predsa záleží aj na ich pohode a spokojnosti. Kamarát sa ma v telefóne opýtal, či nevyrušuje, či môžem hovoriť a nakoniec, či by som o tom niečo nenapísal. Prvý krát, čo ma niekto o niečo také poprosil. Nevedel som zareagovať, len som mu povedal, že si článok pozriem a možnože niečo napíšem.
Trochu ma vyrušil, ale nebolo to nič moc. Cestou po nábreží som práve fotil čajky a bavil sa na tom, ako postupne po jednej odlietajú; čo krok priblíženia sa k ním, to jedna ufrnkla. Dotelefonoval som a formácia pažravcov sa preskupila, nuž ich nechávam tak. Mierim do mesta a na kine Mladosť na Hviezdoslavovom námestí, všimnem si novú bustu a pamätnú tabuľu venovanú Jozefovi Krónerovi aj samotnému kinu, pôvodne Bioscopu, fungujúcemu od roku 1913. Rozmýšľam, že by sa niečo o tej Nitre hádam napísať aj dalo, nielen kvôli Obchode na korze, o ktorom je na pamätnej tabuli zmienka.
Doma bol počítač obsadený, tak som pozeral TA3, akurát sa rekapitulovala na tlačovke kriminalita a jej objasnenosť za uplynulý rok. Neskôr incident v Nitre spomenuli v spravodajstve a to s tým, že na SME mohli zverejniť aj tú časť videozáznamu, kedy prichádza polícia a zasahuje voči aktérom. Myslím, že mohli a myslím, že mohli aj na TA3, keď sa už mestská polícia v Nitre takto pripomína. Po štyroch mesiacoch bez toho, aby aj výsledok ich práce, ktorý odovzdali polícii štátnej, figuroval v tej tlačovke medzi prípadmi objasnenými. Je to tak málo, ak záznam z kamery, ktorý má pomáhať a chrániť, ukazuje tváre? Možno aj opakovane, zakaždým, ak si niekto do dverí baru iba kopne, ak si kopne aj do toho, kto v tých dverách iba stojí.
Tóno Brtko, stolár a arizátor z filmu Obchod na korze, mal mať moc, lebo bol k moci prizvaný švagrom, lebo ustúpil vrtošivej žene pre pokoj v domácnosti a možno si aj myslel, že mať moc je jednoduché. Že to prináša výhody ako iným mocným, že moc oslobodzuje od povinností, že moc prehluší aj svedomie. Bol príliš slabý na to, aby takejto moci neustúpil a neprekukol ju v začiatkoch, príliš siný ale na to, aby ho ovládla celkom. Mohol tú dobu prežiť, ak by sa nepridal tak neuvážene k mocným, neprežil, lebo dôsledky tej moci si až príliš dobre uvedomoval. Stačila na to nahluchlá Lautmanka a všetky výhody moci boli v háji, neobstáli v konfrontácii s tvrdohlavou starenou. Bolo by veľa chcieť po Tónovi Brtkovi, aby práve on toto nedopustil, aby vôbec k takému vývoju neprišlo. Aby k nemu neprišlo na sabinovskom korze, lebo tam sa tuším ten film natáčal, aby k nemu neprišlo v Slovenskom štáte, lebo tej doby sa dej dotýkal, aby k nemu neprišlo v Tretej Ríši, lebo tam to niekde vzišlo. Ak nie inde a ak nie skôr.
Bolo by tak isto veľa chcieť po tých silákoch z Nitry, čo si o sile myslia, že je mocou, aby nikdy k takému presvedčeniu neprišli. Aby pochopili, že sila zapriahnutá do pluhu je prínosom, zdivočená mimo ohrady pohromou. Aby pochopili, že do tej ohrady sa nenahrnuli dobrovoľne, že tam vstúpili s ohlávkou na hrubom krku. Že tú ohlávku im postupne zakladali rodičia, lebo na nich možno nemali čas, alebo im iba odovzdali štafetu. Že sa pridala aj škola, ktorá ich v prvom rade prijíma ako číslo do stáda, bez ohľadu na dojivosť a možnosť „silu“ usmerňovať, lebo za stádovitosť sa platí a rozhoduje počet kusov, nie kvalita vyoranej brázdy. Ku škole sa pridali aj spolužiaci, dvaja bujačikovia v stádočku je viac ako jeden, hoci, aj jeden ho dokáže zdivočiť celé. Opýtajte sa učiteľov. Tí vám povedia, že takéto typy rozoznávajú už veľmi skoro, sú však bezmocní. Ohlávky si navzájom odovzdávajú neskôr v parte na ulici, spoločne ovenčených ich vidieť v multiplexoch či posilňovniach a samozrejme, hlavne na tej ulici. Na vodičský kurz už nastupujú pevne rozhodnutí dokázať silou to, čo tak veľmi obdivujú, netušiac ani náhodou, že v tom multiplexe čumia na piskot gúm v réžii nenápadného profíka, zaskakujúceho v akčnej scéna za ich idol. Neskôr to na cestách dokazujú a keďže to zatiaľ dokázali iba sebe, na podporu toho dôkazu, medzi sedadlo a podbeh prikladajú pálku. To aby ubúdalo tých začudovaných a rozhorčených pohľadov ostatných vodičov. Naučili sa, že silou sa dá preraziť a tak silou prerážajú všade tam, kde niečomu nerozumejú.
Nie je výlučne ich vinou, že nerozumejú aspoň to, čomu porozumel Tóno Brtko. Nie je nutné, aby ohlávku vymenili za inú, za takú, akou to definitívne vyriešil on. Je však nutné, aby im niečo podobné, v inej forme, hrozilo tak intenzívne, že tomu dokážu porozumieť aj oni. Nie príčinám, stačí dôsledkom. A k tomu až tak veľa netreba. Stačilo by, ak sa už polícia obracia na verejnosť s prosbou, aby identifikovala zrnitý záznam z bezpečnostnej kamery, aby sa niekto rozpamätal, či niekde nevidel tú šiltovku či mikinu, lebo iné vidieť nie je čo, aby polícia tak trápne nemlčala, ak má iné zábery a na nich sa dajú zrátať pehy na tvári. Aby si polícia uvedomila, že jedným zaváhaním a vykrúcaním sa zverejniť iný záznam, ten na ktorom pochybila pri streľbe na študentov, že takýmto zaváhaním stráca stonásobný počet potenciálnych budúcich svedkov. Že verejnosť vidí aj policajtom na krkoch veľmi podobné ohlávky, že ich vníma ako nekontrolovateľnú silu, nie ako moc majúcu všetko, aspoň relatívne, pod kontrolou.
Vždy, akonáhle verejnosť pobúri nejaké nepochopiteľné násilie, vždy sa prisľúbi riešenie a vždy z riešenia zíde. Málokedy sa dokáže doriešiť konkrétny prípad, verejnosť je ale úplne bláhová, ak očakáva trvalé riešenie modelovej situácie takéhoto prípadu. Najcitlivejšie vnímame násilie páchané na bezbranných deťoch. Množia sa prípady utýraných a zavraždených detí, objavujú sa ich zúbožené telíčka zastlané v bytoch, zahrabané v pivniciach. S akým stádovitým riešením prichádza vrchnosť? Nariaďuje rodičom detí starších ako tri roky, aby kdesi čosi nahlásili, aby oznámili, kto sa im o dieťa stará, ak nie oni. Nariaďuje to všetkým rodičom, ktorí odrastené dieťa niekomu zveria a snažia sa pracovať. Nie tým, ktorí ostávajú doma aj s mladším dieťaťom a už vôbec nie tým, čo majú vždy nejaké mladšie dieťa. Lebo tie ohavnosti, tie sa páchajú hlavne v škôlkach a podobne. Toto musí mať vrchnosť pod kontrolou, nepíšem polícia, lebo som si nie istý, z ktorého rezortu tento nápad vzišiel.
Kto je príslušníkom stáda, dokáže sa správať iba stádovite. Aj okolie vníma iba ako stádo. Priateľské, neutrálne alebo nepriateľské. Náckovia z Nitry, ktorí ale z prejavov neonacizmu obviňovaní byť nemôžu, pretože v tej chvíli nehajlovali ani neručali nevhodné heslá, sú obyčajní výtržníci a krčmoví bitkári. Že ich za niečo viac ako chlapov pobijúcich sa v krčme považuje drvivá väčšina spoločnosti, to nie je rozhodujúce. Najprv to musí zdokumentovať vyšetrovateľ a musí nájsť dôkaz o úmysle. Takýto dôkaz si musí osvojiť prokurátor a s jeho podporov môže podať žalobu. A nakoniec, všetko toto musí presvedčiť aj sudcu. Potiaľ by to hádam aj bolo v poriadku. Takto by nám to aj vyhovovalo, sme si vedomí, že dokonalá spoločnosť neexistuje. Existujú však aj spoločnosti, kde je miera dôveryhodnosti polície, prokuratúry a súdov omnoho vyššia. A to by sme približne chceli.
Aby sa neprijímali jednoduchšie riešenia, aby sa na opakujúce incidenty v Nitre nehľadelo iba ako na krčmovú bitku; veď sa to odohralo v krčme, veď určite úradoval na obidvoch stranách aj alkohol, veď toto chlapi v krčmách občas robia a občas sa jedna ujde aj babe. Veď aj Tóno Brtko sa ožral ako divá sviňa, keď nevedel ako z konopí. Veď si mal dať viac, nehľadal by cestu von pridŕžajúc sa konopného lana. Práve preto, že silnejší ľudia ako hŕstka vypatlancov, často siaha práve po takýchto riešeniach, nevidiac iné východisko, hoci ono stále je, by sa na nitriansky prípad malo hľadieť prísnejšie. Minimálne berúc na vedomie hornú hranicu trestnej sadzby.
Pamätná tabuľa a busta boli odhalené 17.12.2013, autorkou je Elena Pätoprstá. Pripomína majstra herca, ktorý všetko čo zahral, zahral presvedčivo a dal nám možnosť spoznávať človeka ako individualitu, konajúceho v priestore a čase tak, aké boli jeho možnosti. S ničím prevratným ten človek neprišiel, ak nerátame samotný fakt, že sa zo stádovitosti vždy vymanil. Jednoducho, vtipne a ľudovo ako sváko Ragan, či ako Pagáč zo Slovácka. Naivne a neobratne, vždy ale čestne ako Jožko Púčik, ako statočný zlodej. Tragicky a skratovo, nie len ako Tóno Brtko, tiež ako zbabelý holič Uhrík z Bukovčanovej hry Kým kohút nezaspieva. Často bol považovaný za komika. Bol vtipný, to áno, v neohrabanej vtipnosti jeho postáv však bolo niečo z vtipnosti Chaplina. Zvýrazňovala veľké, veľmi veľké problémy, ktoré život so sebou nesie.
p.s. Pozdravujem v Nitre. Nie tých, čo sa potrebujú ukryť vo dvore za mrežou. Pozdravujem tých, čo zotrvávajú otvorení na rohu križovatky, čo majú lepší rozhľad, čo čomusi rozumejú či rozumieť chcú, akurát nikdy nepochopia, ako môžu zacláňať niekomu, keď si ten na nich chodí pravidelne posvietiť.
