Neúplná správa o stave plynomerov a Republiky

Autor: Dušan Koniar | 12.2.2014 o 1:22 | (upravené 12.2.2014 o 1:47) Karma článku: 9,85 | Prečítané:  1029x

Moje obavy sa naplnili. Niet bytového domu, do ktorého by sa cudzí človek dostal iba tak.Všade musí zapípať kódový kľúč a často musí niekto zbehnúť dolu, aby prišelca vpustil dnu. Na prvý pohľad sofistikovane zabezpečené vchody, vo svojom vnútri ukrývajú staré, dobre známe hriechy. Chodby občas bez osvetlenia a baterka ktorú som obdržal, skolabuje v prvom náznaku šera. Protipožiarné dvere, oddeľujúce byty od schodiska či od výťahov, sú poväčšinou pozamykané a byty majú vyvedené zvončeky do chodby. Niektoré fungujú, niektoré majú aj menovku. Niektoré menovky sú totožné s menami na zozname, niektoré dokonca aj s tými na bytoch. Niektoré ale nie a je ich neuveriteľné množstvo. Bol som odčítať stav plynomerov.

 

 

 

Ako prvú si vyberám dvojvchodovú bytovku s 96 bytmi, v podobnej bývam. 88 majiteľov odoberá plyn od známeho distribútora. Na ďalší deň si pripravím 147 bytov a na ten nasledujúci 187. Všetky na jednej ulici petržalského panoptika, bez predchádzajúcej skúsenosti. Mám na starosti 865 plynomerov a moja predstava troj- štvordňovej roboty sa hneď prvý deň rozplýva. Akurát, nesprevádza ma žiadna kontrastná látka, aby určovala farbu, chuť či zápach mojej nálady. Človek nemusí veľmi potrápiť matematiku aby zistil, že toto o nejakom zárobku nebude. Aby to všetko zo mňa nevysyčalo, ventilujem náladu pozorovaním odberateľov zemného plynu, čo však rozhodne nie je charakteristika nejakej skupiny ľudí. Proste mám šancu, v priebehu niekoľkých dní, kontaktovať minimálne 865 ľudí. Tu sú postrehy o niektorých z nich.

* * *

ÚPLNE PRVÝ navštívený byt. Asi deväť ročné dievčatko otvára dvere síce odvážne, ale s tvrdením, že rodičia nie sú doma. Pochopím, že do bytu vstupovať nesmiem a rešpektujem to. Pekný začiatok. Vraj ale prídu a keď otca doma zastihnem, vysvetľuje mi, že malá a ani ja by sme to nezvládli, vraj to potrvá asi päť minút. Postaví sa na štokrlík a zo skrine vyberá menšiu skrinku s náradím, musí pohľadať kľúč. Odchádza do útrob bytu, chvíľu hľadá a hundre. Potom prechádza do záchodu, prestavbou spojeného s kúpeľňou a po čase mi víťazoslávne zakričí údaj. Fakt to tých päť minút trvalo. Na jeden byt mám približne dve.

*

DOZVONÍM ČI doklopem sa do iného bytu. Získam údaje a pýtam sa na meno suseda- ďalší byt bez menovky. Tam vraj už nikoho nenájdem, sused včera zomrel a ráno sa tu v tichosti zišli jeho deti. Byt je teraz prázdny. Smutné.

Na schodišti stretávam ženu a tá sa ma pýta, či som bol aj u nich. Zisťujeme že nie a ona reku, nech idem s ňou, že hneď musí odísť. Z otváraného bytu sa okamžite ozvú hlásky, skoro ako v rozprávke o kozliatkach.

„Mami, mami, stále niekto vyklopkával!“ Chápem, k dverám sa z detskej izby nesmú ani priblížiť. Hádam ešte smutnejšie ako to úmrtie.

*

VSTUPUJEM DO chodby štvorice bytov a ocitám sa pred dilemou. Ani z jedného bytu neprichádza žiadna reakcia, z dverí jedného však trčia kľúče. Je niekto doma, alebo z bytu niekto odišiel? Klopem hlavne na tie dvere, väčšina zvončekov nefunguje. Stále na celom poschodí nikto neotvára a zvažujem komu to oznámiť. Jediná cudzia osoba, ktorá sa dá ľahko identifikovať a v danej dobe sa po dome pohybovala, som ja. Potrebujem takéto patálie? Neuveriteľne dlho trvalo, kým sa dvere, s naozaj vtipnou menovkou- Tu bývame my, otvorili a v nich stojí starší chlap. Nechápavo na mňa hľadí a z kuchyne prichádza jeho rovesník. Zuby a vlasy si podelili. Z jedného jednému a z druhého druhému ušlo sa im biedne, alkoholu svorne o to viac. Žiadam stav plynomeru, ale hlavne meno susedov s kľúčmi vo dverách. Neprejavujú záujem, plešatý mávne rukou a keď z bytu vychádzam, vraví mi.

„To sú naši tmaví spoluobčania“ a zabuchne dvere. Zaklopem vedľa ešte raz a predsa len, počujem zvnútra pohyb.

„Áno idem,“ volá žena a po chvíli pre seba. „Kde v piči mám zase kľúče?“

„Stále vo dverách, len zvonku,“ navigujem ju, chcem už vypadnúť.

„Zas do piči? Už idem.“

Otvára asi štyridsiatnička, byt aj obyvateľka omnoho pohľadnejšia ako susedia. Bez komplikácií získavam údaj, žena mi pekne poďakuje. Prvý z impulzov k písaniu.

*

ČASTO MI otvárajú tehotné ženy, alebo ženy na materskej. Dieťa či deti sa okolo nich tmolia, maličké na rukách. V jednom prípade, neskôr večer, vyruším obidvoch rodičov s dupačkovým batôžkom v náručí. Je po kŕmení dvojičiek a ide sa spinkať. To sú tie z pekných stretnutí, zároveň sa však cítim previnilo, v bytoch je až posvätné ticho a tak po špičkách prechádzam predsieňou na záchod. Zvedavé, vyrušené a ospalé hlávky sa za mnou z bezpečia náručí múdro otáčajú, skoro ako sovičkám na bidielku. Muž aj s bábom ma potom vypúšťa z domu, bývajú na prvom poschodí a odpočítaval som ich ako posledných vo vchode.

V jednom byte ale, predsa len výnimočná situácia. To asi že je tak krátko po Vianociach. Otvorí mi mamička a za ňou sa prihrnú dievčatko s mladším, asi trojročným chlapčekom. Dievčatko je rozrušené a skoro až úzkostlivo sa mamky vypytuje, čo sa stalo. Asi stokrát za tú chvíľku. Chlapček mlčí, ale zrazu si na niečo nesmierne dôležité spomenie a uteká rýchlo preč, aby to pre pána boha ešte stihol. Odpíšem stav, otočím sa a stojí predo mnou s rozžiarenými očami. Ukazuje mi veľkú krabicu.

„Ježiško?“ opýtam sa ho. Očká sa mu rozžiaria ešte viac a prikývne do úsmevu, akoby tomu ešte stále neveril. Myslím, že prvé po ruke boli sestrine korčule, to je ale predsa jedno. Bol aj u nich.

*

VIAC AKO DETÍ je však po bytoch psíkov. Často v kombinácii dieťa a pes. Lenže, začínam už byť na to alergický. Človek sa nakloní ku dverám v snahe čohokoľvek sa dopátrať a zvnútra sa ozýva neurotik, teritoriálne zjavne ohrozený a dáva o sebe vedieť. Zopár psov ujde z bytu, často do bytu protiľahlého za kámošom, to sú však tí pokojnejší. Idú si prelomiť chrbticu, len aby mi mohli vyzametať cestu k nim domov. Mnohí sú pred otvorením dverí zavretí v izbe a žalostne sa domáhajú odopretej pozornosti. Je ich hrozne veľa, v priemere možno viac ako jeden pes na dva byty. Nečudo, že srdce priam zaplesá, keď sa z bytu štekanie neozýva, hoci psa niekedy cítim už pred dverami. V predsieni na podložke dôstojne odpočíva krásny labrador či žíhaný bojovník. Sebavedomý a pokojný, pod kontrolou má aj mňa.

Od jedného bytu však opatrne ustupujem. Počujem ako majiteľka (kto velí komu?) psa nezvláda a čakám, že mi lístok snáď podstrčí pod dvere. Nemáme šancu prekričať štekot. Odchyľuje ich na milimetrovú škáročku, predsa ale, zaregistrujem aj zrakom nedočkavú papuľu stafordšíra. Derie sa von a žena si s ním nevie rady, dvere zatvára nasilu.

V inom byte sa nebezpečne prikrčuje jasný podvraťák strednej veľkosti, pripravený chňapnúť.

„Neboj sa ma“, chlácholím psa a nevšímavo vstupujem dnu.

„Ona sa vás nebojí, chce vás kusnúť do lýtka“, posmešne hovorí chlapík rozvalený na gauči. Zjavne jeho trenírkové ego rastie, ovláda aspoň niekoho. Po byte ma sprevádza mlčiaca žena.

Mačky sa zásadne držia na rukách, jedna perzská predsa len zdrhla na schody. Vôbec do žiadneho z bytov, v ktorých je mačka a neberú ju do náručia, sa dnu nedostanem. Vraj by ušla a musím čakať za zavretými dverami.

*

NIEKEDY S TÝMI mačkami či malými čoklami dôjde k výmene náručí.

„Daj, podržím ju a ty to pozri. Neviem kde mám okuliare.“

Často ma núkajú pozrieť plynomer osobne, mal by som to tak robiť. V tomto prípade, som o tom skalopevne presvedčený, ľudí však ani nenapadne vymýšľať nejaké haluze. Zháňanie okuliarov je častým dôvodom zdržania, vtedy ale pochopím, že domáci si moc neželajú, aby som vstúpil do bytu. V zásade ale, nemá s tým nikto problém.

Opatrením, ktoré ľudia niekedy robia, je lístoček nalepený alebo zabuchnutý vo dverách. Mnohokrát aj s číslom plynomeru (vždy sedí), s dátumom. Nie vždy ale aj s menom nájomníka, ktorý nemá na dverách menovku. To je problém a ak mám šťastie, dopátram sa u suseda na meno zhodné so zoznamom. Inak je mi ten údaj nanič, pomôže až vylučovacia metóda. Možno je tu aj strach z vykrádania, aj keď si myslím, cieleného kmína to neodradí, náhodnému je jedno, či išlo o Petra alebo Pavla. Je to pomerne kontrastná skúsenosť. Na jednej strane, domáhame sa všakovakých informácií, o ktorých si myslíme, že nám prislúchajú. Na strane druhej, zatajili by sme najradšej o sebe všetko. Pri dnešných otravných mailoch, sms správach, telefonátoch či prepchaných poštových schránkach sa ani niet čomu čudovať. Sám som býval štyrikrát na podnájme, policajne prihlásený iba na tom prvom a aj s tým som mal neskôr na polícii problém.

Úprimne, zapamätal som si viac mien psov ako ľudí. Boby zalez, dedo poď už, prišli ten plyn merať. Nespomeniem si na jediné krstné meno, ktorým by sa domáci oslovili. Boby nezaliezol, zato dedo áno. Najprv po okuliare a potom do záchodu.

*

NIEKTORÍ MAJITELIA majú na mňa rôzne otázky. Občas cítia plyn a tak im dávam kontakt na údržbu. Jeden pán mi dlho vysvetľuje, že asi bude musieť vybúrať zo dva rady kachličiek. Vraj im budú meniť stúpačky a tak je asi nutné otvor zväčšiť. Ubezpečujem ho, že cez ten otvor by sme spoľahlivo obidvaja prepadli aj s trubkou, ak by sme sa naklonili. Zodpovedný človek, radu ale asi neprijal, podľa mňa sa pustí do búrania. Inde nachádzam okienka malé; batyskaf na dne Mariánskej priekopy by si trúfol na väčšie. Majitelia sú naopak nesmierne hrdí na svoju prestavbu. Netušia čo ich čaká (hovorím o tom istom vchode, o tých istých stúpačkách).

V rozostavanom byte ma čaká mladý muž. Prestavbu že museli prerušiť, prišiel iba kvôli mne, v byte sa nik nezdržuje a som rád, že akurát jemu to vyšlo nejakých 15 minút po avizovanom začiatku odpočtov. Lístok by nenapísal, majú vymenený plynomer a chcel byť osobne pri odpisovaní, či súhlasí nové evidenčne číslo plynomeru. Súhlasilo.

Čaká na mňa aj muž s krvavým obväzom na hrdle, asi po nejakom zákroku podobnom tracheotómii. Utrápene a mlčky kývne hlavou ku záchodu a vidím na ňom, ako trpí.

Stredoškolák ma vedie do kúpeľne spojenej so záchodom. Miesto dvierok hodiny skrýva hlboká polica s kozmetikou. Chlapec si ju trúfa vysunúť nevyprázdnenú, misa zakrytá nie je a ružový flakón žblnkne do nej. Vznáša sa na hladine ako bójka dúhového triatlonu, chlapec zanadáva, mne je do smiechu. Mame alebo sestre sa určite neprizná.

Žena mi ukazuje v servítke uchopený nedopalok cigarety. Pozrite akí sú ľudia. Našla ho v stúpačkách, niekto nad ňou je tak sprostý, že vajgel nespláchne a odhodí ho za dvierka. Nevychádzam z ohromenia a myslím na všeobecné ohrozenie. Bál by som sa tam bývať.

Klopem na dvere a dievča odnaproti, držiac zvedavého labradora mi hovorí, že klopem zbytočne. Oni neotvárajú nikdy a nikomu. Všetci počujeme z bytu štekot psov, labrador asi aj vie o čo sa jedná, preto tá zvedavosť.

Inde sa domáci zaujímajú o spotrebu, pýtajú sa ma, či je to veľa alebo málo, ako to bude so zdražovaním. Rozšafne suplujem premiéra a rozdávam istoty. Na tento, rozhodujúci rok. Budúci ma už neuvidia, je to mizerne platené.

*

PO SKONČENÍ odpočtu ostáva samozrejme niekoľko desiatok bytov, do ktorých som sa nedostal. Príčin môže byť milión. Stretávam sa s úmrtím, asi desiatka bytov je v prestavbe, v jednom ma čakal majiteľ, zo dvakrát mi otvorili chlapi čo tam robili. Z ostatných iba ticho a vlhký závan čerstvej omietky. V stredu 15.1. je rodičovské združenie a rodičov aj učiteľov v bytoch pred siedmou večer pobiede. Niekto jednoducho nebol doma, aj keď, v jednom byte boli údaje z dvoch ďalších a pani mi ich dala. Chýbajúce údaje na zvončekoch aj dverách, nefungujúce zvončeky, nedoslýchaví majitelia, na ktorých som bol upozornený- silno búchajte, teta už nepočuje. Stretol som na schodoch pani, ktorá mi vysvetlila, že manžel je pripútaný na lôžku a otvoriť mi nemôže. Nech sa len s ňou vrátim, lebo ona bude potom pri ňom zavretá v izbe a nemusela by zvonček počuť. Boli byty, kde neotvárali malé deti, aj také, odkiaľ som počul hučať televízor, domáci však nereagovali. V troch vchodoch mi vyšli veľmi v ústrety domoví dôverníci. Raz som bol poprosený aby som sa vyzul a raz som bol tiež požiadaný ukázať nejaký doklad (bez problémov), raz mi bola ponúknutá káva (ďakujem, ponáhľam sa), jedna pani si na akýsi účet zapísala moje meno a iba jediný raz som sa naozaj vytočil. Vlastne ani nie tak moc. Jedna problémová osoba na 865 štandardne sa správajúcich, to nie je veľa.

Vraciam sa ešte raz do všetkých vchodov, kde mi nejaký odpočet chýba, vyvesiť informáciu o náhradnom termíne odpočtov, nech si to ľudia nahlásia mailom či telefonicky. Pri tej príležitosti obehnem tie byty, ale zväčša márne. Sú to tie sporadicky obývané, prenajaté, v prestavbe či jednoducho, nikoho niet vtedy doma. Predsa len, nejaké údaje získam, pár krát už duplicitne, lebo ich nahlásili sami podľa predchádzajúcich inštrukcií. Dvakrát som upozornený, že v byte bývajú Vietnamci alebo Číňania, a tí že oznamy z vestibulu určite nečítajú, nech ani nezvoním. Zvoním a na slovo gasman reagujú úplne prirodzene, mladý Vietnamec zbehne na prízemie a vypustí ma z domu.

Vstúpim do chodby, kde mi chýba jeden odpočet. Na zvončeku pred chodbou (protipožiarne dvere nie sú zamknuté) je správne meno, nepočujem však, či zvonček naozaj zvoní v niektorom z bytov. V chodbe nesvieti svetlo a prisvecujúc si mobilom, skúmam štvoricu dverí, ktorý byt by to mohol byť. Na dvoch nie je menovka, zvyšné dvere porovnávam so zoznamom už odpočítaných. Musím kvôli tomu prejsť až k výťahu, aby som na to videl. Otvárajú sa jedny z neoznačených dverí a v nich stojí žena stredných rokov. Pozdravím ju a poprosím o jej meno, aby som sa zorientoval. Vtedy spustí.

„Čo sa vlastne deje? Môžete mi povedať, čo toto má znamenať? Vy chlapi!“

„Vy ste pani...?“

„Tak ešte raz, čo vlastne chcete?“ znie to ako podráždenosť a strach dokopy.

Vysvetlím jej, že vtedy a vtedy niekto z ich poschodia nebol doma a ja potrebujem zistiť, za ktorými z neoznačených dverí nájdem tú a tú rodinu. Že chýbajú menovky, nepočul som zazvoniť zvonček a na chodbe je tma.

„To sa choďte sťažovať inde! Čo ja mám so svetlom!?“ tomu síce nerozumiem, ale nechám to tak. Ospravedlňujem sa jej, že u nej som zrejme bol minule, ale keď už otvorila dvere, mohla by mi snáď povedať, kde dotyční bývajú.

„Ja tu nie som, ja tu vôbec nie som! Som tu iba dve minúty. Povedzte mi ešte raz, čo vlastne odo mňa chcete. Vy chlapi! Prečo stále posielajú iba veľkých chlapov?“

Pochopím, že je to ona koho hľadám a tak jej ešte raz vysvetľujem, že v záchode za dvierkami sú hodiny a z nich potrebujem údaj.

„Tak prosím, odpíšte si to! Prečo stále posielajú iba chlapov? Vy chlapi.“ Možno sa ma fakt bála, napriek ukázanému preukazu, s tým ale nenarobím nič. Odpíšem si jej štyristodva minutých kubíkov a za ten čas mi trikrát „polichotí“, že patrím medzi chlapov. Potom to, otáčajúc sa, nechtiac zaklincujem poznámkou.

„Keby ste mali svetlo na chodbe a menovku na dverách...“ viac nestihnem.

Stojí pri dverách a gestom budúcej cárovnej, ktorá vyháňa mužíka- rybára znovu odrať zlatú rybku o ďalšie splnené želanie, ženie ma mlčky z bytu. Akoby tých tridsať centimetrov rozdielu v našich výškach hralo v jej prospech. Na to už nepoviem nič, len si okamžite spomeniem, kde pred týždňom zabudla cigánka kľúče a kde ich aj hľadala. Nuž, pobral som sa presne tam.

* * *

Viete v koľkých bytoch žijú neprihlásení nájomníci? Viete koľkí už zmenu majiteľa nahlásili na katastri a už dávno mali dostať list vlastníctva? Viete, že menný zoznam obyvateľov je vám úplne nanič a je jedno, či ste distribútor energií, operátor poskytujúci nejakú viazanosť, kuriér, či nebodaj okresný vyšetrovateľ? Zvládajú to snáď iba poštoví doručovatelia v rajóne. Prvú zásluhu na tom má, v Petržalke aj inde, úplne nezmyselná uličná sieť a jej číslovanie. Absolútne bez logiky a je otázne, či do tých obranných valov bolo niekedy možné logiku vniesť. Hlavne ak sa zástavba zahusťuje a s ňou číslovanie objektov.

Nemenšiu zásluhu na týchto Zmätkoch majú naše Statky. Podobne ako evidencia občanov, v chaose sa potáca aj kataster nehnuteľností. Pochopiteľná neochota poskytovať niektoré z údajov pramení z množiacich sa prípadov vykradnutých bytov, bytov podvodne odpredaných neoprávnenou osobou, často za podozrivej spoluúčasti notára či niekoho z katastra. Množia sa prípady hyenizmu, kedy byt po osamelom dôchodcovi patrí zrazu niekomu úplne inému, ako by patriť mal. O byty majú enormný záujem nebankovky. Po ich úspešnom „marketingu“ prebehne exekučné konanie zázračne rýchlo a veľmi nezázračne neprehľadne a nesprávne.

Byt, dom, nehnuteľnosť, stali sa záložnou investíciou, opatrením proti inflácii. Nie vždy je investíciou prinášajúcou zisk, byt sa oplatí podržať aj neprenajatý, strácať na poplatkoch a mať ho do foroty. Pre deti či na neskoršiu transakciu. Spoplatnenie odpredaja bytu, v ktorom predávajúci nemá trvalo nahlásený pobyt viac ako päť rokov (predtým dva), je akousi snahou nejako sa s týmto vysporiadať (plus doplniť štátny rozpočet asi tak poctivo, ako nebankovka svoj zisk). Veľa ľudí pre nevedomosť na to doplatilo, prehľadnosť o cirkulácii majiteľov, nájomcov a obyvateľov bytov to však neprinieslo.

K neprehľadnosti ohľadne získavania nehnuteľností možno prispeje aj chystaná úprava stavebného zákona. Zdanenie vlastnej práce, svojpomoci či susedskej výpomoci, doteraz ešte fungujúcej hlavne na vidieku, prinesie novú kreativitu stavebníkov v obchádzaní viac ako prihlúplej snahy vládnej moci, priživiť sa na niečom, čo ľudia zatiaľ robia prirodzene a často naozaj nezištne. Kto ešte nebol pomôcť príbuzným či kamarátovi na stavbe? Pristupovanie k vlastným občanom ako k potencionálnym podvodníkom, je pľuvanec do ich tváre. A vytváranie tých podvodníkov súčasne.

Bývanie vo vlastnom (o prenajatom ani nehovoriac) je na Slovensku nesmierne drahá záležitosť. Mladé rodiny to zadlžuje na celý život, pri súbehu nepriaznivých okolností ich to ruinuje, opatrnejších a odvážnejších vyháňa do zahraničia. Čím drahšie a komplikovanejšie je možné sa k vlastnému bývaniu dostať, tým väčší priestor pre lukratívnosť podvodu s nehnuteľnosťami to prináša. Alebo aspoň k enormnému obohateniu sa. Všetka energia, ktorá by mala z mladých ľudí prúdiť pozitívnym smerom do budovania spokojného rodinného života, zmysluplného vyžitia sa vo voľnom čase, čo zaručene prináša efektivitu ich pracovného výkonu, je premárnená v odpracovaných druhých smenách (jedna z príčin nezamestnanosti mladých absolventov), v obliehaní nákupných centier v dňoch zľavy (ktoré v skutočnosti neexistujú) a v štandardne blbej nálade, ktorá sa tiahne cez rodičov na deti a vnukov, snažiacich sa získať vlastné bývanie. Ešteže ten plyn máme tak lacný, aspoň na tento rok, ako bol býval prisľúbil tiež jeden nešťastník, čo nebýva vo vlastnom a musí si za nekresťanské peniaze platiť podnájom kdesi na kopci.

Dúfam, že to platí aj pre odberateľov zemného plynu na Holíčskej ulici v bratislavskej Petržalke. Napriek všetkým štrapáciám, s odpočtom plynomerov spojených, mám zo vzorky obyvateľstva prevažne, a to dokonca takmer stopercentne, pozitívny dojem. Chyba nie je v ľuďoch, je niekde inde. Je tam, kde sa o nich rozhoduje. Pokiaľ sú iba číslami, napríklad evidenčnými plynomerov, nič viac ako číselný údaj z nich nikto nevydoluje. Pokiaľ ale pochopíme ľudí ako množinu individualít, so všetkými plusmi a mínusmi, so všetkým, čo ich spája aj rozdeľuje, pokiaľ vieme určiť, čo je toho príčinou, dá sa z nich získať omnoho viac. Sú ochotní to poskytnúť ,či dokonca predostrieť sami od seba. Len ich treba vedieť počúvať.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?