Začal som skôr narodenými, tak ich pomknem k tomu, aby ešte zalovili v pamäti svojej mladosti či aktívnych rokov, aby si spomenuli, čo všetko sa vtedy dialo, hoci aj pri premietaní westernovej komédie. Dalo sa to vynechať postávaním pred kinosálou, dalo sa tomu vyhnúť, ak niekto naozaj chcel, v skutočnosti, spravodajstvo z Filmového týždenníka nás dobiehalo na každom kroku. To isté sme museli vidieť, prehliadnuť sa to nedalo, v televízii aj v tlači. Videli sme to na štítoch a vežiach historických stavieb, hľadelo to na nás aj z hluchých plôch panelákov. Bezostyšná propaganda niečoho, čo ľudia prirodzene v krvi nemajú, čomu sa ale často podvolia, zrátajúc si možné dôsledky vyjadrenia iného názoru, či len odmietnutia podporiť názor oficiálny.
V roku 1977 som prežíval na stredoškolskom internáte a spolužiak z Piešťan mi rozprával príhodu jeho kamaráta od nich. Tiež býval niekde na internáte, tiež dochádzal na víkend domov. Vymyslel srandu, chcel vystrašiť rodičov a podarilo sa mu to dokonale. Keďže bežnému stredoškolákovi stačí jedna cestovná taška, aby si pobalil do nej celý svoj cezpoľný život, na zdôraznenie svojho tvrdenia, požičal si ešte zo dve. Takto nabalený, zazvonil v piatok podvečer na rodičovský byt, obťažkanie taškami malo vysvetliť, prečo si neodomyká sám. Otvorila mu mama, začudovane hľadí na syna a pýta sa ho, prečo si neotvoril sám a čo je tak nabalený.
„Vyhodili ma zo školy, podpísal som Chartu ´77.“
Mamu vystrelo v predsieni a s otcom ju preberali k životu a ku skutočnosti, že to bol iba žart. Lenže, v tej dobe nebolo do smiechu nikomu, ak sa pod niečo podpisoval. Stačila polsekunda zhodnocovania synom podanej informácie k tomu, aby sa dospelému, svojprávnemu človeku zrútil celý svet, aby sa on zrútil s ním, aby sa celá jeho perspektíva zabodla do jediného bodu- veľké, veľmi veľké problémy do budúcnosti pre celú rodinu.
Skôr narodení veľmi dobre vedia o čom hovorím, mladších odkážem na zamyslenie sa nad tým, čo robí z filmov ako Pelíšky, Pupendo (Polívka a Duškek pri zanechávaní odkazu budúcim generáciám), Občanský průkaz, alebo Kolja či Rebelové filmy tak úspešné. Je to pravdivý obraz doby, kolektívneho zdvíhania rúk za nezmysli, kolektívneho odsudzovania niečoho, o čom nikto nemal žiadnu informáciu, kolektívne podpisovanie stanovísk, ktoré vymyslel niekto imaginárny a my sme žiadne stanovisko k danej téme nemali v úmysle zaujať. Ale, zaujali sme, či lepšie povedané, zaujal niekto v našom mene.
O podpis pod Antichartu nás nežiadal nikto. Keďže pod samotnú Chartu ´77 podpisy uložili verejnosti známe osobnosti, rovnakého rangu mali byť aj tí, ktorí svojim podpisom myšlienku Charty odmietnu. Masovo, kolektívne, predbiehajúc sa v iniciatíve a hlavne s uvedomelým úsmevom na tvári (Miloš Kopecký „Já“). Vôbec, tá kniha je skvelým obrazom doby. Obrazom okolností, ktoré nútili aj národných umelcov (titul Kopeckému, členovi KSČ, prepožičaný za prorežimové účinkovanie), osoby nesmierne populárne, ikonizované a milované, robiť si starosti a obavy o svoj život a postavenie v spoločnosti. Boli zraniteľní a vydierateľní, boli na rázcestí, ktoré im dovoľovalo iba dve rozhodnutia pre zvolenú cestu do pekla. Kráčať po nej pod maskou lojality (napr. Miloš Kopecký, ktorý to ale neskôr znegoval svojim pamätným prejavom na zjazde českých dramatických umelcov v Prahe v máji 1987, kedy sa ho ktosi opýtal- „slyšel jsem dobře, budeš na sjezdu mluvit?“ o odpoveďou bolo- „ne, já budu řvát!“). Alebo sa vybrať cestou vlastnou a potom nechápajúco hľadieť na to, ako sa profesijný život rozbíja na márne kúsky a nastáva boj o holú existenciu (napr. Dušan Palúch, najobsadzovanejší československý herec v zahraničí v prednormalizačnom období, s obrovským potenciálom presadiť sa práve v tom zahraničí, surovo odsunutý a ponížený, neschopný sa zamestnať ani ako robotník. Taká bola moc nad základným právom socialistického človeka- právom na prácu).
Hlohovec má viacero adeptov na šerifovho pomocníka, viacerí sa zrejme v tej pozícii cítia, možno nejeden z nich, hoci aj okresný šéf Smeru, poslanec Národnej rady Ivan Varga, by bol rád, ak by ho šerif samotný v takejto polohe vnímal. Ten šerif, ktorého papierovú figurínu odnášal z rokovacej sály parlamentu, vykazujúc známky niekoľkých úspešných stretov s ohnivou vodou. Figurína stála čelom k protivníkovi, avšak, bola to len figurína, nie hrdina samotný a aj tú sa šerifovi pomocníci snažili odbremeniť od konfrontácie so skutočnosťou. Ako inak, podgurážene a zbabelo, viacerí na jedného.
Niekoľko Hlohovčanov (okrem iných), ohradilo sa voči zverejneniu ich mena na oficiálnej webovej stránke prezidentského kandidáta Róberta Fica, kde mali figurovať, vyjadrujúc podporu tomuto kandidátovi. Ohradili sa voči tomu a so zoznamu osobností zmizli. Kto sú tí ľudia a ako sa tam dostali? Ktorý okresný nohsled ich tam proti ich vôli dopísal, kto sa na tú nadprácu podujal? Zaváňa to veľmi dobami minulými. Koho si neznámy pomocník šerifa, z okresu Frašták, vybral do zoznamu osobností okresu? No predsa tých, čo v okrese niečo znamenajú, ktorých meno viacerým niečo hovorí, ktorých konanie by možno viacerí, v dobrej viere, zopakovali. Sú to osobnosti jednak okresného formátu, jednak ale, profesijne závislí na rozhodovaní na okresnej úrovni. Riaditeľ a dve riaditeľky stredných škôl, lekárka či riaditeľ bytového podniku. Už vidíte tú paralelu medzi signatármi Anticharty, medzi tým, prečo tam museli byť Jiří Sovák aj František Filipovský, prečo na zasadnutie umeleckých zväzov v pražskom Národnom divadle, merali cestu zo Slovenska aj Mikuláš Huba či Martin Ťapák a tým, kto v okrese (Hlohovec) je nejakým spôsobom závislý na rozhodovaní práve tej okresnej garnitúry?
Avšak, toto všetko má ešte jeden hrozivý rozmer. Je to rozmer amaterizmu, šlendriánstva a z nich prameniaceho pohŕdania individualitou slobodného človeka, právom na jeho vlastné rozhodovanie. Je to spupné spoliehanie sa na závislosť týchto ľudí od ľubovôle či prejavu priazne jeho nadriadených, je to spoliehanie sa na to, že riaditeľ strednej školy si dvakrát rozmyslí, čo mu je bližšie. Či udržanie si miesta alebo, láry- fáry, nejaký podpis a zmienka o jeho mene v zozname. Lenže, spomenul som, že je to komédia. Nič tak hrozivé, aspoň nie v rozmeroch praktík normalizačného režimu, dnes nehrozí. Ale ruku na srdce, riaditelia škôl a učitelia, prednostovia kliník a lekári. Koľkí z vás rozumiete lepšie ako my tomu, čo sa stalo košickému učiteľovi, upozorňujúcemu na šafárenie na strednej škole, koľkým z vás je zrozumiteľnejší osud nitrianskej lekárky, upozorňujúcej na bielenie karty pacienta? A s tou rukou na srdci, koľkí z vás si trúfnete povedať verejne svoj názor na tieto prechmaty? Boli takí medzi vami, ozvali ste sa mnohí, nie však všetci. Veľmi dobre viete o zákone, ktorý nemusí nikto odhlasovať či pripomienkovať. O zákone padajúceho extrementu a o tom, kam presne účinnosť tohto zákonu dopadá.
Komédia však pokračuje v tom, že amatér nedokáže pracovať profesionálne, je na smiech. Nezvláda nič a tak sa snaží na seba upozorniť aspoň nejakým bombastickým výsledkom. Výsledkom, ktorého dopad vo svojej snaživej hlavičke nie je schopný domyslieť. Ak by tých ľudí, ktorých mená chcel zneužiť, ak by ich navštívil a opýtal sa ich na stanovisko, možno by niekoho z nich získal. V priamej konfrontácii sa odmieta ťažšie, mysľou prebehne všeličo, možno aj syn s troma taškami. Každý sme niekde zraniteľný. Supy to vedia a vedia to aj hyeny. Osol však myslí len na svoju mrkvu na špagátiku pred nosom a tak ťahá ďalej, hoci účel cesty ani len netuší. Zneužitie mena dáva tomu občanovi, ktorý sa ohradil, do rúk moc. Predsa len, je už po novembri´89 nejaký ten piatok, ak si niekto nevšimol. Akonáhle sa takýto občan ozve, dozvieme sa to a môžeme zaujať stanovisko. Môžeme sa postaviť na jeho stranu a žiadať vysvetlenie a vyvodenie zodpovednosti. Môžeme hádzať hrach na stenu a často robíme v podstate iba to (Košice, Nitra), to ale neznamená, že nemáme pravdu a že nemáme možnosť konečného zúčtovania.
Aká by to však bola komédia bez hlavného hrdinu, bez toho, kto rozosmieva najviac. Čo robí šerif, ako zvláda peripetie pomocníkov? No, čo už iné môže robiť, ako zhostiť sa role hlavného hrdinu komédie s „béčkovým“ scenárom a s „céčkovým“ obsadením. Často to dopadne tak, keď slabý herec podľahne sebaklamu a cíti sa na stoličku režiséra aj producenta, scenáristu aj vedúceho kastingu. Veru sebaklam je to, čo si Fico pestuje vo svojej predstave. Nazýva to posadnutosťou Smerom, posadnutý Smerom je pre neho každý, kto si dovolí jeho frašku komentovať. Vynasnažím sa vás, pán Fico, z toho sebaklamu, vo vašom vlastnom záujme, vyviesť von na čerstvý vzduch. Oddýchnite si trochu od toho šera a skazeného vzduchu ateliéru, dajte si načas dolu škrtiaci šiltík z celuloidu. Cloní.
Nič také ako posadnutosť Smerom neexistuje. Smer- SD je bezpohlavná a nesvojprávna grupa nádenníkov, ktorí čakajú na svoju hviezdnu rolu a vyčkávajú na ňu z pozície komparzu. Ste príliš žiarlivý autor scenára, pán Fico, lebo váš scenár má iba jednu hlavnú osobu. Smeru ako takého, Smeru ako grupy dobrodruhov, toho sa nebojí nikto, voči tomu nie je možná žiadna posadnutosť. Je to všetko o vašej osobe. Boli ste to vy, kto dohováral svojmu komparzu na decembrovom sneme, aby nezadávali opozícii zámienku na útoky, na poznámky pod zámienkou hocičoho namiereného na Smer- sociálnu demokraciu. Boli ste to vy, kto musel pokarhať konzumáciu alkoholu v parlamente v onú noc, kedy prebehla smiešna šarvátka o váš obraz na lepenke. Vy sám nemáte o svojich poslancoch valnú mienku, pretože ich nechávate, šarvancov, pod dozorom prísnej ruky omamy Laššákovej. Ste to vy, pán Fico, kto trpí posadnutosťou nestratiť spod dohľadu nikoho. Desíte sa tej chvíle, kedy budete musieť zveriť všetko asistentovi réžie, o ktorom mimochodom, tiež valnú mienku nemáte. Inak by ste neprišli s nápadom, že tých bruselských festivalov sa budete miesto neho zúčastňovať vy.
Ak teda neexistuje posadnutosť Smerom, ako správne nazvať to, čo vás srdí a hnevá, čo vám dvíha žlč pri akejkoľvek zmienke o vašej politickej strane, ktorá je kritická. Je to vaše personifikovanie sa do všetkého, čo sa vám momentálne hodí, je to opičia láska, ktorú prejavujete sám sebe. Sú to dôsledky takéhoto vnímania seba samého, pretože takéto vnímanie neznesie žiadnu kritiku. Keby ste kritiku pripustili, dokázali by ste ju aj presmerovať správnym smerom. Lenže, nikto nemôže byť autorom, hlavnou myšlienkou aj predstaviteľom všetkého. Tak ako sa neviete deliť o moc, všetku kritiku vzťahujete na svoju osobu a tak prirodzene, ste na to ľudsky háklivý, pretože, to je človeku vlastné. Že niekto po vás papagájuje vaše hlody, to ešte neznamená, že je vám roveň a že zmýšľa rovnako ako vy. Nie je vám roveň nikto z vašej osemdesiat trojky, nikto z okresných či miestnych subriet a milovníkov nezvláda vlastný part. Lichotí a robí vám to starosť zároveň. Inak by ste ich na každom kroku nekarhali ako malé deti, inak by na nich nedohliadalo návestidlo Laššákovej palca, aby nezišli z koľají.
