300, nie od Termopýl

Autor: Dušan Koniar | 18.7.2014 o 10:10 | Karma článku: 6,41 | Prečítané:  859x

Nie hrdinov, len obetí nezmyslu, ktorý stále nemá svoje presné pomenovanie.

 

 

Možno Leónidas a jeho muži vedeli do čoho idú. Pasažieri civilných letov sa už necítia ako Lindbergh či Blériot. Pasažieri civilných letov neočakávajú, že sa stanú súčasťou histórie. Bohužiaľ, tí z včerajšieho letu malajzijských aerolínií sa nedobrovoľne pridali k stovkám, možno už tisíckam civilných obetí, keď sa stroj na pravidelnej linke stal terčom útoku. Zámerne alebo omylom.

Stalo sa to už veľa krát, urobili to už Rusy (Sachalin, 1.9.1983 a 269 obetí v zostrelenom juhokórejskom civilnom lete KAL 007, ktorý sa ocitol mimo letového koridoru), urobili to aj Američania (Perzský záliv, 3.7.1988 a 290 obetí v zostrelenom iránskom civilnom lete, ktorý bol údajne mimo letového koridoru) , stáva sa to a po každom takomto incidente nasledujú obviňovania, vyšetrovania, vysvetlenia, niekedy dokonca oficiálne ospravedlnenia a priznania viny a potom- potom už nič. Maximálne, ak sa to hollywoodskym producentom zdá byť dosť krvavé, stanú sa obete takýchto incidentov na chvíľu predsa len „hrdinami“ strieborného plátna.

S každým novým vojnovým konfliktom, stávajú sa práve civilné obete tými najpočetnejšími obeťami a tento trend sa stupňuje. Čím nezmyselnejšia zámienka konfliktu (Juhoslávia, Rwanda), tým cielenejšie sú útoky práve voči zdeseným a dezorientovaným civilným obyvateľom. Niežeby existoval zmysluplný podnet pre začatie vojnového konfliktu. A ak sa aj taký, s odretými ušami, niekedy vyskytol, veľmi rýchlo pohnútky zúčastnených strán skĺzavajú do marazmu, ktorý je prapríčinou vzniku každého z takýchto konfliktov.

Od začiatku súčasného diania na Ukrajine, zaráža ma jedna skutočnosť. Za posledné roky bolo podobných konfliktov, najme v súvislosti s „arabskou jarou“ viac ako dosť. Že sa popritom objavili správy o zmrazovaní zahraničných účtov či majetkov potentátov kalibru Kaddáfiho, Mubaraka či Asada a ich rozvetvených suít ma nijako neprekvapilo. Väčšina z nich sedela obkročmo na bareloch ropy a ťažila z nich omnoho efektívnejšie ako ťažobné spoločnosti.

K podobnému zmrazovaniu zahraničných účtov, k zákazu vstupu konkrétnych osôb na konkrétne územia došlo aj v prípade ukrajinského konfliktu. Prekvapením pre mňa je ale skutočnosť, že medzi tými niekoľkými desiatkami osôb, ktoré sa stali personami non grata, objavujú sa aj donedávna absolútne neznámi a anonymní predstavitelia ukrajinských separatistov. Neznámych pre nás, vo svojom pašalíku boli zrejme dosť aktívni a dostatočne známi. Kedy si teda stihli okresný oligarchovia založiť účty v zahraničí? Boli nimi aj pred konfliktom a stali sa nimi len vďaka tomu, že na Ukrajine je za posledné desaťročie situácia taká aká je. Bezbrehá korupcia a nulová vymožiteľnosť práva. Neprehľadné kšeftovanie cez štátne a obecné obstarávanie, podnikanie cez nastrčené osoby a spoločnosti, kamuflovanie zabezpečenia vlastných príjmov rozdúchavaním nacionalistických vášni. A viac ani netreba. Viac nebolo treba v Juhoslávii, polovica z toho stačila v Rwande.

Nechcem sa miešať do obviňovania jednej či druhej strany, hľadať zodpovednosť za umieranie na Ukrajine na východ alebo na západ od sužovanej oblasti. Ak sa potvrdí moja domnienka, že prapríčinou konfliktu je práve bezbrehá korupcia a nulová vymožiteľnosť práva, vinníci sedia tak v Moskve ako aj v Kyjeve.

Je mi nesmierne ľúto tých približne tristo nových a nezmyselných obetí. Na rozdiel od Leónidasa a jeho hŕstky, na týchto tristo sa veľmi rýchlo zabudne. Ich počet navŕšia ďalší a ďalší, ich mená si nikto pamätať nebude. Ak sedia vinníci v Kyjeve aj v Moskve, kde inde by sme ich ešte našli? Ak ostaneme v hlavných mestách, tak pravdepodobne v každom hlavnom meste vyspelého sveta.

Lebo vyspelý svet podporuje, priamo aj nepriamo, aktivity svojich podnikateľov, korporácií, neraz dobrodruhov a tí, ak chcú uspieť v šírych stepiach od Mukačeva až po Ural, musia (a radi tak urobia, lebo je to lacnejšie) pristúpiť na miestnu hru všimného a bakšišu každému a všade.

Z Mukačeva nie je až tak ďaleko do Bratislavy. Musíme spomenúť aj toto hlavné mesto vyspelého sveta. Za posledných dvadsať rokov malo troch relevantných predsedov vlád, ktorí mali dostatok času a priestoru, popasovať sa s tým najpálčivejším a jediným ozajstným problémom Slovenska. Nie školy, nemocnice a diaľnice. Ani Rómovia či nezamestnaní. Ani jeden zo stoviek problémov, ktoré brzdia Slovensko či niektorí z jeho regiónov. Len korupcia a vymožiteľnosť práva. To je bieda slovenských škôl a nemocníc, to je za predraženými diaľnicami, to sa skrýva za zapáchajúcimi osadami a vybielenými fondmi na ich odstránenie, to je pohnútkou rekvalifikačných kurzov.

Dvadsať rokov tliachali Mečiar, Dzurinda a Fico o boji s korupciou a o posilňovaní vymožitelnosti práva. Dvadsať rokov im to zahraničný kapitál otrieskáva o hlavu ako príčinu ich váhania vstupovať na naše trhy a dvadsať rokov ten istý kapitál pristupuje na našu hru všimného a bakšišu, lebo predsa len, chce tu vytĺcť zisk.

Dvadsať rokov sa naši zodpovední správajú vyslovene nezodpovedne, trúfam si tvrdiť že zištne, alebo zištnosti iných prajú. Dvadsať rokov sa schovávajú za veľmi podobné tvrdenia, nadchýnania a rozdúchavané vášne ako ich proťajšky v Moskve či v Kyjeve. Dvadsať rokov sa im to darí a dlho sa ešte dariť bude, pretože napriek svojim programovým vyhláseniam, nikdy neprekročili tieň okresnej aristokracie, ktorá ich pevne drží za to, čo Leónidasovi muži obetovali pri Termopylách.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?