reklama

Dvaja muži v meste (s transparentom)

Mal som asi dvadsať rokov. Marian Kotleba by mohol byť tým asi trojročným zvedavým chlapčekom v električke na Račianskom Mýte, ktorý zneistil svojho otca nepríjemnou otázkou. Tým otcom mohol byť pokojne aj Ján Čarnogurský. V roku 1980 boli obidvaja v primeranom veku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Detské otázky sú nevyspytateľné. Dokážu prísť v tú najnevhodnejšiu chvíľu, vedia sa dotknúť tém tabuizovaných a vo všeobecnosti takých, ktoré sa detskej hlávke prijateľne vysvetliť nedajú. Vyslovené nahlas a na verejnosti, privádzajú dospelého do rozpakov, odpovediam sa vyhýba a dieťa je zahriaknuté. Ak by bol tým chlapčekom naozaj Marian Kotleba (ročník 1977), vysvetľovalo by to jeho hlúpe výroky o vlajkách EU na verejných budovách a tiež skutočnosť, že ak dieťaťu v útlom veku nie je niečo zrozumiteľne vysvetlené, môže si celý život osvojovať mylné názory. Ak by bol tým zneisteným otcom skutočne Ján Čarnogurský (ročník 1944), ak by skutočne takto vnímal prítomnosť sovietskej zástavy, vysvetľovalo by to jeho súčasné postoje a názory, jeho rusofilstvo výsostne politické a mocenské, nie kultúrne či dejinné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tá príhoda z električky je banálny úryvok z bežného života normalizovaného Československa. Z obdobia, kedy skutočný Ján Čarnogurský, nie ten neznámy muž v električke, ako jeden z mála zastával postoje veľmi neprijateľné režimu, ktorý si po inštrukcie chodil do Moskvy. A inštrukcie Moskvy boli vždy rovnaké- držte hubu a krok, inak prídu naše tanky (vtedy to bolo aktuálne v Afganistane, tesne sa tomu vyhlo Poľsko). V tom období sa trojročným deťom ešte nehovorilo „Husákové deti“, ale bol „Husákovým dieťaťom“ aj ten chlapček z električky, je ním aj súčasný župan v Banskej Bystrici.

Obyčajný, všedný deň v socialistickej Bratislave, v preplnenej električke stojacej na zastávke Račianske mýto. Možno nie až tak obyčajný a všedný, pretože mesto bolo vyzdobené vlajkami na každom stožiari, na každej fasáde, červenal sa nejeden výklad s vysávačmi či s peračníkmi. Ale takých dní sme mali pomerne veľa, viem iba, že bolo teplo a málokto si tú povinnú výzdobu všímal. Povinne červená splývala v zatuchnutú šeď. Nie však všetečným detským očkám, pre ktoré je ešte všetko zázračné a zaujímavé a potrebuje pre svoj tvoriaci sa svet na všetko dostať odpoveď. Jasnú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Električka zastavila, ľudia nastupovali aj vystupovali, a neposedný zvedavec sa vrtel otcovi na kolenách, aby mu nič neušlo. V električke bolo ticho ako medzi cudzími ľuďmi a tak otázku sme počuli hádam všetci. Chlapček sa zahľadel na jeden zo stožiarov s dvojicou vlajok a opýtal sa otca:

„Tá celvená zástava to je aká zástava? Alabskáá?“

„Nie, to je sovietska zástava,“ myslel si tata, že to bude stačiť.

„A plečo je tam sovietska zástava? Plečo tam nie je alabska zástava?“

Ticho.

„Plečo tam je sovietska zástava? Kto tam dal sovietsku zástavu?“

„Aha sanitka ide, vidíš aký má modrý maják?“

Električka sa pohla, ja som stál nad nimi a som si istý, že žiadna sanitka v dohľade nebola. Mužovi bolo proste nepríjemné synovi vysvetľovať niečo, čo sa nedalo vysvetliť ani dospelému. Prečo v štáte ktorý o sebe tvrdil, že je slobodný, suverénny a právny, visia na každom rohu vlajky cudzieho štátu. Štátu, ktorý ten údajne slobodný a suverénny okupuje a rozplýva sa bratskou láskou. Ten muž bol v omyle, tak ako sme vtedy boli my všetci. Do toho omylu nás však nedostali okupanti, vmanévroval nás doň niektorý z vtedajších vlezprdelkov, čo stáli v rade, len aby sa v Moskve zapáčili. Oficiálne, počas štátnych sviatkov a pamätných dní, vlajková výzdoba v ČSSR mala pozostávať zo štátnej vlajky a červenej zástavy, reprezentujúcej medzinárodné robotnícke hnutie. Ani len počas Deviateho mája, nemali tu čo strašiť sovietske zástavy, lebo vedľa nich by mali byť aj zástavy ostatných víťazných mocností, Spojených Štátov, Veľkej Británie a Francúzska. Niekto však začal prepisovať dejiny. Niekto začal nenápadne, na červenú vlajku medzinárodného proletariátu, prišívať žlté kosáky a kladivá, pečatiť ich päťcípou hviezdou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po celý čas okupácie a normalizácie, ani len počas prestavby, nikto si netrúfol zarýpať do skutočnosti, že počas nášho štátneho sviatku, visia nám na každom rohu zástavy okupantov. Podľa toho vidno, čo všetko sa počas detstva Mariánovi Kotltebovy nedostávalo, keď tak hlúpo reaguje na vlajkovú výzdobu vo vlastnom meste a štáte. Keď vlajku EU, ktorej Slovenská republika je súčasťou a ktorej peniaze používa aj jeho úrad, vníma ako pohanu a neváha ju porovnávať s vlajkou Tretej Ríše. Tá vraj, podľa jeho slov, visela iba v Bratislave na veľvyslanectve Tretej Ríše v Slovenskom štáte a nikde inde. Nuž to je divné porovnanie, pretože podľa neho, nacistické Nemecko ctilo viac suverenitu svojho satelitu ako socialistický Sovietsky Zväz. Ešte divnejšie chápanie sveta okolo seba čpie z transparentu, ktorý v deň osláv 70. výročia SNP, Marian Kotleba vlastnoručne vycapil na svoj úrad. Na ňom je nápis, posielajúci Američanov domov. Ktorých Američanov? Diplomatov, turistov či investorov? Alebo tu máme okupantov spoza veľkej mláky?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mohol to skúsiť pred Novembrom ´89, vyvesovať transparenty, frflať a strhávať vlajky okupantov. Možno by mal to šťastie, že by ho obhajoval pred súdom jeden z mála advokátov, ktorí hájili slobodu slova a vyznania, Ján Čarnogurský. Pravda, možné to bolo iba do roku 1981, vtedy sa súdruhovia prestali babrať s nejakým otravným advokátom, ktorý argumentoval iba platnými zákonmi suverénneho štátu a advokáciu mu odňali. Pretože hájil slobodu. Takú, akú dnes Marian Kotleba užíva, pretože rozprávať a konať môže ako sa mu zachce, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonmi. A tá sloboda tu nebola, pokiaľ zákony a ich výklad diktovala Moskva. A Moskva, tá chce diktovať naďalej, na nič iné sa zatiaľ nezmohla, nemá na to, aby bola akoukoľvek „protiváhou americkej hegemonistickej politiky, aby, brániac sa imperialistickej politike Washingtonu, mohlo si Rusko získať vo svete nových spojencov.“ (J.Č. 2007)

Čo sa stalo a v priebehu akých udalostí, že advokát hájaci slobodu prejavu až tak, že je kvôli tomu obvinený a zatknutý ideológiou Moskvy, obhajuje postoje Moskvy, ktoré sa stále dokážu opierať iba o svoje tanky, hrubú silu spojenú s ekonomickým vydieraním a o nič viac. Čo sa stalo, že Ján Čarnogurský pociťoval potrebu, v deň 70. výročia SNP, stáť v Banskej Bystrici ako výčitka (komu?) a držať v rukách transparent s nápisom ďakujúcim pomoci sovietskej armáde SNP? Búra niekto Slavín, prepisuje niekto dejiny, chce nás niekto oklamať v tom, ktorá armáda oslobodila prevažnú časť Československa? Myslím, že nič také sa nedeje. Napriek tomu, že tá armáda zrealizovala rozmar Moskvy a tomu Československu zobrala takmer 9% územia (12.500 km2). Napriek tomu, že tá armáda oslobodzovala a zároveň deportovala desaťtisíce obyvateľov „oslobodeného“ Československa do svojich gulagov. Napriek tomu, že tá armáda dozerala na to, ako sa zo živnostníka stal vykorisťovateľ, z roľníka veľkostatkár, z rehoľníka triedny nepriateľ a z advokáta dožadujúceho sa dodržiavania platných zákonov rozvracač republiky.

A keď sa aj páni Kotleba a Čarnogurský rozlejú na kolomaž, to čo ten starší obhajoval v časoch, kedy ten mladší ešte ani nežil a čo si dnes obidvaja užívajú, to nepochádza z Moskvy ale z dekadentného a zhýčkaného a rozmaznaného Západu. Je to Deklarácia ľudských práv a slobôd a Code civile, čo posúvajú už dve storočia svet dopredu. Pomaly, kostrbato, málokedy spravodlivo, ale v zásade dopredu. Nie Dekrét o mieri a chozrasčot, nie Mein Kampf či Kultúrna revolúcia. To boli len omyly a dôsledky krehkosti západnej demokracie, jej slabosti, nevšímavosti, nepredvídavosti, hoci aj hlúposti a chamtivosti, ale silnejšej od nej zatiaľ niet. Moskva už dlho napína svaly, chcela by byť tou mocou ovládajúcou svetové dianie. Odkedy to robí, a bude to už sto rokov, stále je odkázaná na americkú pšenicu a kukuricu. Z toho pramení to zlé trávenie, imperiálne migrény, nechuť do roboty a hriešne proletárske úvahy o tom, komu čo zobrať a zaplátať tým ďalšiu dieru. 

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  668
  •  | 
  • Páči sa:  3 514x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu