Stotisíc mŕtvych civilistov po zásahoch vládnych jednotiek

Autor: Dušan Koniar | 4.9.2014 o 1:04 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  1117x

Presné číslo sa už asi nikdy nikto nedozvie. Aj údaje o vlastných stratách, teda o občanoch toho istého štátu ako civilisti- Ruskej federácie, je iba približný. Oficiálne v obidvoch čečenských vojnách padlo asi 10.700 vojakov ruskej armády. Spolu s nezvestnými je ich možno aj raz toľko.

 

 

Ani tento výpočet ešte nie je úplný, pretože sa týka iba civilistov a vládnych jednotiek. Povstalcov, separatistov či militantných teroristov so zbraňou v ruke zahynulo asi 20.000. Ani tu sa nie je ľahké dopátrať spoľahlivého údaju. V každom prípade, jednalo sa o občanov toho istého štátu a v otvorenom ozbrojenom konflikte, počas rokov 1994- 96, 1999- 2000, až do roku 2009, ich zahynulo minimálne 63.000, podľa najvyšších odhadov až 170.000.

Nech už je počet padlých vojakov a povstalcov akokoľvek hrozivý, počet zabitých civilistov ho mnohonásobne prevyšuje. Nemôže to byť inak, keď bojujúce strany neberú absolútne žiaden ohľad na civilné obyvateľstvo. Povstalci, bojujúci za svoju nezávislú Čečenskú republiku Ičkériu, siahali až príliš často po nezakryte teroristických praktikách. Mučili a vraždili zajatých ruských vojakov, brali civilné (ruské) obyvateľstvo za rukojemníkov a vždy to malo tragický koniec (divadlo Dubrovka v Moskve, škola v Beslane, nemocnica v Buďonnovsku). Samovražednými útokmi zasievali strach a hrôzu v dopravných prostriedkoch a uzloch, na uliciach a námestiach. Možno to sami cítili ako partizánsky boj, inak ako terorizmom sa to ale skutočne nazvať nedá.

Avšak, po vyjadreniach z oficiálnych moskovských kruhov, ktoré charakterizujú počínanie ukrajinskej armády na vlastnom území ako vražedné, nacistické a fašistické, nezaškodí si pripomenúť, ako sa Ruská federálna armáda správala na vlastnom území voči vlastným spoluobčanom.

Chaos po rozpade Sovietskeho Zväzu zapríčinil, že región ovládol Džochar Dudajev, bývalý generál letectva a nečečenské obyvateľstvo bolo vystavené silnej diskriminácii a etnickému násiliu. Jednalo sa hlavne o Rusov, Ukrajincov a Arménov (prvá čečenská vojna registruje aj asi pol milióna utečencov). Až v roku 1994 sa Boris Jeľcin odhodlal obnoviť federálnu kontrolu nad Čečenskom a 1. decembra začali ruské jednotky s intenzívnym bombardovaním. Hlavné mesto Groznyj bolo dobité po ťažkých pouličných bojoch, vidiek sa však ovládnuť nepodarilo. Po dlhom a neúspešnom preťahovaní bojových operácií došlo k podpísaniu mierovej zmluvy a Čečenská republika Ičkéria, síce nikým neuznaná, stala sa fakticky nezávislým štátom. Tak slabá bola vtedy Ruská federácia, nedokázala ovládnuť jeden malý hornatý región. Príčinou bol narastajúci odpor voči vojne ruskou verejnosťou, demoralizácia zle vyzbrojenej a ešte horšie vedenej ruskej armády a tvrdé výčitky zahraničia aj na porušovanie ľudských práv a páchanie vojnových zločinov ruskou stranou. Pri dobíjaní dediny Samaški v apríli 1995, bolo zabitých viac ako sto civilistov. Hlavne v odľahlých horských dedinách bolo ťažké kontrolovať počínanie ruskej armády.

Boris Jeľcin bol príliš slabý na to, aby v Čečensku dokázal zjednať poriadok. Na to potreboval omnoho tvrdšieho a schopnejšieho politika a našiel ho vo Vladimírovi Putinovi. Je viac ako zaujímavé, že hviezda Vladimíra Putina vychádza presne v tom istom období (august 1999), kedy začína druhá čečenská vojna.

9. augusta sa Putin dostáva na post prvého námestníka predsedu ruskej vlády Sergeja Stepašina a toho istého dňa je už aj premiérom, keďže Jeľcin Stepašina a celú vládu odvoláva. Koncom augusta, potom ako chaoticky vedený čečenský štát expandoval islamistickou inváziou do susedného Dagestanu, začali prvé ruské nálety na čečenské územie. Neostáva mi konštatovať inak, že oprávnené. Suverénny štát začal zjednávať ozbrojenou silou poriadok na svojom území voči ozbrojeným a bezohľadným občanom svojho štátu. Inak povedané, voči zločincom. Putin, ktorý operácie z pozície premiéra riadil, druhú čečenskú vojnu neoznačoval inak ako protiteroristickú operáciu. Pre milovníkov termínu „petrodolár“ pripomínam, že tak ako značná časť východného a južného Kaukazu, aj Dagestan ležiaci na brehu Kaspického mora, je nesmierne bohatý na zemný plyn a ropu.  Smelo preto môžeme hovoriť o „petrorubľoch“, ako o jednej z príčin (aj) týchto vojen.

31. decembra 1999 Jeľcin prekvapuje celý svet náhlym (?) odchodom z prezidentského úradu a za svojho nástupcu odporúča práve Putina, ktorému prenechal podľa ruskej ústavy prezidentské právomoci. Tie si Putin potvrdil v marci 2000 víťazstvom v prezidentských voľbách a v máji toho istého roku vojna v Čečensku končí ruským víťazstvom. V rámci protiteroristických aktivít však ruská armáda operuje v Čečensku až do apríla 2009 a až vtedy je operácia oficiálne vyhlásená za ukončenú. Práve do obdobia po roku 2000 zapadajú teroristické útoky Čečenov v rôznych kútoch ruskej federácie. Pred tým sa však odohralo niekoľko akcií federálnej armády, ktoré boli Putinovi ostro vytknuté, pretože trpelo pri ňom bezbranné a nevinné civilné obyvateľstvo. Putinovi, obrnenému svojou protiteroristickou riekankou, to však nijako neprekážalo.  21. 10. 1999 za použitia balistických rakiet krátkeho doletu, počas bombardovania hlavného mesta Groznyj, zahynulo viac ako 140 civilistov. 4. 2. 2000 pri leteckom bombardovaní dediny Katyr- Jurt zahynulo civilistov až 170.

Hore uvedené údaje pochádzajú prevažne z wikipédie o prvej a druhej čečenskej vojne, o Borisovi Jeľcinovi a Vladimírovi Putinovi. Komu sa zdá wikipédia ako nedôveryhodný či nedostatočný zdroj informácií, určite dokáže buď dôveryhodnejšie potvrdiť alebo úplne vyvrátiť môj osobný názor, že čelní predstavitelia Ruskej federácie neváhali použiť ťažké zbrane voči vlastnému civilnému obyvateľstvu a sú priamo zodpovední za smrť desaťtisícov z nich. Nech už účel použitia zbraní bol akokoľvek opodstatnený. Ostáva však rozum stáť nad tým, kde berie Putin drzosť kritizovať Ukrajinu za tie isté kroky a opatrenia, aké bez mihnutia oka použil on. Tak isto ostáva rozum stáť nad tým, kde sa berie ten zástup obhajcov Putinovho rozhodovania o tom, čo ktorý štát môže a čo nie. Preto uvediem výrok jedného z nich, nech sa láskavo nad vlastnými slovami zamyslí a skúsi ich buď prehodnotiť alebo aplikovať všade tam, kde sa naozaj hodia. Či už to bude v ktoromkoľvek kúte sveta.

Stanislav Huml, člen bezpečnostného výboru Snemu Českej republiky (ČSSD), dlhodobo sledujúci udalosti na Ukrajine na svojom Facebooku okrem iného uvádza:

„Poslat armádu na vlastní občany, používat dělostřelectvo, tanky a raketomety, balistické střely a to vše bez vyhlášení válečného stavu (proti vlastnímu lidu to ani nejde) je na mezinárodní soud. Je to válečný zločin. Na UA vládnou fašisté.“

Pán Huml, vyberte si láskavo tú fajku z huby von, príliš sa podobáte na Klementa Gottwalda.   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?