Náš večný prezident

Autor: Dušan Koniar | 27.10.2014 o 8:39 | Karma článku: 10,62 | Prečítané:  1860x

Ja som porobil- iba ja môžem sňať z očí.

 

 

Strigy a bosoráci, zaklínači všetkého možného čo sa len zakliať dá, presviedčali svoje okolie, že ich bu- bu- bu je práve na tom založené. Že iba oni dokážu sňať kliatbu. Ak im to veľmi nevychádza, ak sa im príliš nedarí, začnú tomu veriť aspoň oni sami. Keďže by mohli porobiť aj väčšie koniny, necháva ich blízke okolie v tejto domnienke, pretože je v podstate neškodné. Teraz už hej, keď mágovi zobrali jeho čarovnú bakuľu.

A tak nám Ivan Gašparovič ostáva v detinskej domnienke, že jeho rozhodovanie musí ostať nemenné, pretože o tom rozhodol on a on jediný môže rozhodnutie zmeniť. Ním prepožičané štátne vyznamenania môže odňať iba on, ak by niektorý z nositeľov vykonal niečo nezlučiteľné s predošlým dekorovaním. Ním vymenovaný rektor, sudca, náčelník generálneho štábu, ostanú na svojich postoch dovtedy, kým jemu nebude doručený návrh na vymenovanie iného na tento post. On zmení akreditáciu diplomata, pretože on prijal návrh ministerstva zahraničných vecí a poslal dotyčného do spriaznenej metropoly a tak tam bude teda dovtedy, kým o jeho preložení či stiahnutí nepouvažuje v kruhu svojich poradcov.

A ak by, nedajbože, bol Ivan Gašparovič nútený ako najvyšší vojenský veliteľ vyhlásiť vojnový stav pred svojou abdikáciou, mieru by sme sa už nedožili, ak by len jemu nebolo umožnené tento stav zrušiť. Presne takto musí ten človek uvažovať, ak je presvedčený, že námietky zaujatosti voči sudcom Ústavného súdu, ktoré vzniesol v spore okolo nevymenovania generálneho prokurátora, sú večné a nemenné, pretože ich vyslovila jeho ctená osoba.

Ale v niečom má možno Ivan Gašparovič, nechtiac, pravdu. Pretože keby nebol večne tak popletený, keby nebol býval zakaždým skomolil formulku zaklínadla, zrejme by sa jeho psie kusy odklínali jednoduchšie. Ale aj v tom máme smolu. Večný elév Gašparovič vykonával svoje neporiadne odkukané zaklínadla nesústredený a roztekaný, preto je tak ťažké ich vôbec odkliať. V tieni iných mágov, vykonával, nevediac poriadne prečo, ich receptúry a potom iba s úžasom sledoval, čo to vlastne namiešal. Boli to mocní čarodeji. Jeden mu vnukol myšlienku o amnestii a druhý ho za to preklial do čarodejníckeho suterénu, nechcel ho viac pripustiť ani k vychladnutému kotlíku bez lektvaru. Potom však ten druhý pobadal, že určité nadanie tam predsa len je a privolil, aby mu pomohol toho prvého vycucať z jeho uhasínajúcej moci. Suterén nesuterén, zabojovať treba z každej etáže, každou dostupnou silou. Len akosi zabudol Ivanovi povedať, že všetko je len dočasu, že všetko má svoj začiatok a koniec a ak nespolupôsobí na okolie tak, aby čarovná bakuľa skončila v tých správnych rukách, jeho čarovaniu je už definitívne, raz a navždy koniec a môže sa do toho suterénu vrátiť. Že ho odtiaľ počuť je možno rušivé, nie však nestráviteľné. Čo napáchal už zrejme zvrátiť nepôjde, ale aspoň máme opätovne možnosť vidieť, ako trápne končia prehnané ambície, ako môžu skončiť aj iné.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?