Najväčšou prírodnou krásou krajiny je daňová sadzba

Autor: Dušan Koniar | 1.11.2014 o 13:54 | Karma článku: 4,12 | Prečítané:  892x

Povedala údajne Ava Gardner. Ktovie čo by povedala na súčasné krásy stredoeurópskych destinácií.

 

 

Pri akej príležitosti to povedala neviem. Ani to, či jej príjmy boli viac ako nadštandardné v porovnaní s príjmami iných hollywoodskych hviezd. Nemala šťastný život. Príčinou boli zrejme manželstvá a vzťahy s mužmi zvučných mien a nezanedbateľných príjmov. Či už počas prvého manželstva s hercom Mickeyom Roonym, alebo počas tretieho a posledného manželstva so spevákom a hercom Frankom Sinatrom, alebo tiež počas vzťahu s leteckým podnikateľom Howardom Hughesom. Vždy to boli muži, ktorí sa pohybovali v prostredí veľkých peňazí. A tie musia prinášať na pretras aj otázky spojené s prijateľným alebo už neúnosným daňovým zaťažením.

Takéto úvahy vedú potom aj k nepríjemnostiam, ktoré vie daňový úrad dotiahnuť až do nekompromisného konca. Relatívne nedávno sa mal o tom možnosť presvedčiť Wesley Snipes, ktorý si za daňové delikty odsedel tri roky a tuším mu pribudla aj mastná pokuta. Nepomohlo mu ani špekulatívne tvrdenie, že je cudzincom žijúcim v USA bez trvalého pobytu a vzťahujú sa na neho iné predpisy. Herec si trest odsedel naozaj vo svojej milovanej vlasti.

Či to iní robia inak alebo poctivejšie tiež netuším. Ale o čo nonšalantnejšie potom pôsobí dávnejší rozhovor s Bruceom Willisom  na tému zárobkov a honorárov, aké inkasovali vtedy najlepšie platení herec a herečka a manželia zároveň, Bruce Willis a Demi Moor. Na otázku, či je herectvo ťažká robota, odpovedal Willis s úsmevom asi v takomto zmysle: Nie, herectvo rozhodne nie je ťažká robota. Asfaltovať cesty je drina, učiť deti v škole či pracovať za pásom, to je ťažká robota, ale určite nie herectvo. Veď preto sa na tom s Demi občas smejeme. Veľmi ľahko zarábame veľmi veľké peniaze.

Nie vždy je ale pri veľkých príjmoch všetko len úsmev vzbudzujúce. Tiež je to už dávnejšia informácia, podľa ktorej sa účtovník speváka Stinga tak dlho oboznamoval s jeho majetkom, až okradol svojho zamestnávateľa o šesťdesiat miliónov frankov. Síce iba francúzskych, ale ani to nepoteší.

Možnože, ale to je len moja úvaha, Ava Gardner toto vyriekla tiež v súvislostí s tým, že ešte mladá odišla zo Spojených štátov. Usadila sa najprv v Španielsku, zoznamovala sa s ďalšími mužmi z umeleckého či bohémskeho sveta, ktorí tak isto netrpeli núdzou. Neskôr zamenila Madrid za Londýn a tu aj, po naozaj nie šťastnom živote, zomrela.

Nech už dôvody na zmenu bydliska a súvislosti s vyrieknutím onoho citátu boli akékoľvek, prostredie a okolie Avy Gardner patrilo a stále patrí medzi tie najsledovanejšie. Domnievame sa, že s takými príjmami, aké si dokážu vybehať rýchle nohy špičkového futbalistu, alebo aj tie oveľa pomalšie, ale tiež omnoho krajšie nohy modelky cupitajúcej po móle, domnievame sa, že z takých príjmov by sme na nejakú tu daň nehľadeli. Ale ktoževie ako by to bolo, pretože po imaginárnom pobudnutí v takomto svete, musíme sa vrátiť do toho nášho. K asfaltu, za výrobný pás či pred študentov. Môžeme ešte snívať ďalej, musíme však myslieť aj na praktickejšie veci. V zásade sa naše uvažovanie scvrkáva na tie najmenej romantické potreby- ako vyžiť z toho, z čoho musíme.

Ak sa nám však dnes smola lepí na päty v Budapešti, ak nás výrobný pás drží na nohách v Debrecíne, ak stojíme za školskou katedrou hocikde v Maďarsku, musia sa naše myšlienky uberať aj novým smerom, v oblasti daní doteraz úplne neznámym. Musíme začať uvažovať, aký je vlastne rozdiel medzi prominentom, ktorý siahne aj po nezákonnom vyhnutí sa progresívnej dane a štátom, ktorý si pre svoju neschopnosť riadiť veci verejné v prospech celej verejnosti, vymyslí úplne nový typ dane a vďaka mandátu získanému práve tou väčšinou verejnosti, hodí jej túto novú daň na plecia. V podobe návrhu zákona o novej dane za internet, ako si ho vymyslela Orbánova vláda v Maďarsku.

Ak Wesley Snipes špekuloval spôsobom, že je vo svojej vlasti cudzincom, ako bude špekulovať maďarská vláda? Samozrejme, v prvom rade populistická vláda siahne po tvrdení, že bežného občana, ktorého tak miluje a všemožne podporuje, sa nová daň nijako týkať nebude. To len provideri budú musieť znášať nové, zanedbateľné (to zdôrazní) opatrenie a nijako sa ho nebudú mať prečo zbaviť prenesením na cudzie plecia. A ak to tak urobia, je to iba dôkaz o tom, akí sú pažraví a že sa svojich tučných ziskov nemienia vzdať. To je manuálom a základnou potrebou každého populistu. Rozdeliť spoločnosť na dobrých a zlých. Tým dobrým nadŕža a je nešťastný, že tí zlí, zakaždým keď na nich uvalí nové zaťaženie, prenesú ho na stranu pasív tých dobrých. Preto im pomáha opakovane, raz to zabrať musí. Orbánova vláda už predložila do parlamentu návrh na budúcoročný rozpočet. V ňom na strane svojich aktív má rozpočet zahrnutých aj 80 miliónov eur ako výnos z novej dane za internet. Ten fiktívny príjem sa v priebehu troch dní rozplynul na budapeštianskych uliciach, zakapal pod nohami desiatok tisícov párov nôh, ktorým sa už tá smola na päty lepí nejako pridlho. Orbán cúvol a návrh na novú daň nepredloží. S podlízavou pripomienkou, že predsa nepôjde proti svojim milovaným. Skutočnosť, že návrh tak rýchlo stiahol je najpresvedčivejším dôkazom o tom, že veľmi dobre vedel ako sa zachová každý provider a že novú daň ponesú práve bežní občania. Ak by mala maďarská vláda pripravený daňový zákon, ktorý je obhájiteľný a naozaj potrebný a ktorý zasiahne výlučne a odôvodniteľne cieľovú skupinu, nikdy by zo svojej pozície neustúpil. Mal by dostatok argumentov na to, aby zákon nechal prejsť v parlamente.

A keďže do stredoeurópskeho priestoru patrí aj Slovensko, ktoré slovenské (Ficove) postoje sú najbližšie tým maďarským (Orbánovým)? Čo by asi tak odradilo dnes Avu Gardner dosmútiť svoj život niekde v oblasti Karpatského oblúka? Je toho neúrekom a populisticky chameleón už roky mení farbu podľa potreby a na mlsný jazyk chytá stále ten istý hmyz, ktorý mu tak vďačne pózuje vo vyhradenom priestore. V otázkach daňového zaťaženia dokáže Fico rozprávať naraz dvoma jazykmi, argumentovať dvoma úplne odlišnými argumentmi a ako vinníka označovať vždy ten istý subjekt ktorého opatrenia označuje za nesmierne škodlivé, ale tvrdošijne ich odmieta napraviť a to aj napriek tomu, že onen subjekt tú nápravu zakomponoval priamo do daňového opatrenia.

Ešte ako opozičný politik, neváhal zakaždým, ak sa mu to hodilo, Fico pripomínať svojim potencionálnym voličom, že jednou z príčin ich neľahkého žitia je aj skutočnosť, že Slovensko má jednu z najvyšších spotrebných daní na pohonné látky. Neustále vyzýval Dzurindovu vládu, aby túto daň okresala a umožnila tým nárast zamestnanosti, podporu rozvoja podnikateľského prostredia a podobne. Tieto reči ustali akoby uťal nástupom prvej Ficovej vlády. Rok 2006 a obstojná kondícia domácej ekonomiky umožňovali urobiť takéto opatrenie, ktoré by spomínaným dôvodom pravdepodobne dokázali pomôcť, ak by len nová vláda dokázala odkontrolovať transparentnosť zníženia spotrebnej dane v badateľnom znížení predajných cien pohonných látok. To si však vyžaduje určitú pridanú hodnotu k práci politika. Vyžaduje si to rozoznať množstvo odlišných skupín obyvateľstva, jeho pestrú sociálnu skladbu, jeho pohnútky, potreby a očakávania. Nie je to jednoliata masa, je to organizmus zložený z jednotlivých čiastok a tieto čiastky, ak si majú vzájomne pomáhať, alebo aspoň neškodiť jedna druhej, je nutné dokázať im spravodlivo nadeľovať či uberať. Je to nevďačná a ťažká robota. Vyžaduje si dôvtip, predvídavosť, zmysel pre proporcionalitu a vôbec, vyžaduje si to štátnika, nie nomenklatúrneho chameleóna.

Fico sa však téme zníženia spotrebných daní za pohonné látky celé štyri roky vyhýbal. Najprv to ignoroval, v závere vládnutia sa mu náramne hodila vznikajúca kríza a už sa odvážil hovoriť o ťažkých časoch, ktoré na nás doliehajú zo zahraničia a o nutnosti nechať opasok utiahnutý.

Prišlo však intermezzo medzi prvou a druhou Ficovou vládou. Prišlo v období vrcholiacej krízy a prišlo v podobe šibeničného humoru, s akým sa Radičovej vláda hašterila na konári o pílku. Jedným z opatrení Radičovej vlády, treba uznať že sporným, bolo zvýšenie DPH o jeden percentuálny bod na 20%. Toto je naozaj Pandorina skrinka, vypustiť niečo von a nemať pritom v rukách nástroj na to, ako to vrátiť nazad. Napriek tomu, zvýšenie DPH malo byť dočasné a akonáhle by sa podarilo stlačiť deficit pod tri percentá HDP, mala sa vrátiť na pôvodných 19%.

Bolo že to kriku v roku 2011 zo strany Smeru a Fica samotného. Bolo že to lamentovania nad trpkým osudom slovenskej chudoby, strednej triedy, zamestnancov aj živnostníkov, ktorí musia toto znášať od pravicovej vlády (na spotrebnú daň za pohonné látky sa medzitým zabudlo). Ale bolo že to aj sľubov o istotách, ktoré sa ľuďom dostanú, len ak dovolia Ficovi po predčasných voľbách opäť zostaviť vládu. Stalo sa a Ficova vláda začala pracovať na znížení deficitu HDP. Keď sa jej to napokon podarilo, toľko kritizované zvýšenie DPH predošlou vládou sa nápravy nedočkalo. Odôvodnenie? Nenechá predsa 200 miliónov eur obchodníkom, radšej ich on rozdelí medzi ľudí.

Skôr však, ako bude rozdeľovať peniaze získané od všetkých občanov, rozdelí najprv tých občanov na takých, ktorí pomoc potrebujú a na tých ostatných, ktorý sa na ňu poskladajú. Veľmi dobrým príkladom je bezplatné cestovanie pre študentov a dôchodcov na železnici (štátnej). Na prvý pohľad by sa zdalo, že takéto opatrenie pomôže naozaj tým, ktorí to potrebujú. Dôchodcom to predsa doprajeme a študentov aj tak financujú ich rodičia, čiže pocítia to aj oni. Lenže je tu ten oblb na ľudí a týka sa to iba štátnej železnice, nie alternatívnej dopravy študentov a dôchodcov (a ostatných, ktorí by to takto pocítili). Ak má napríklad na toto slúžiť časť z 200 miliónov eur vyzbieraných od všetkých ľudí a odoprených obchodníkom, ponúka sa aj omnoho jednoduchšie riešenie. A pocítili by to skutočne všetci cestujúci rovnako.

Tržby štátnych železníc za osobnú prepravu majú klesajúcu tendenciu. Ale zhruba by to sedelo. Za prvé štyri mesiace roku 2012 dosahovali tie tržby okolo 25,7 miliónov eur. Ak sa počas toho roku tie tržby radikálne neznížili, dosiahli zhruba 77 miliónov. Aj s DPH. Nuž a vyrátať podiel 20% dane z onej sumy dokáže hádam aj Kažimír. Je to takmer 13 miliónov eur, teda suma akou mieni sanovať straty na osobnej preprave štátnych železníc po zavedení bezplatného cestovania vybranej skupine cestujúcich. Rovná daň je už dávno minulosťou a zrušenie dane za osobnú dopravu vlakom, autobusom či v prostriedkoch MHD, by prinieslo rovnakú úľavu všetkým účastníkom takejto dopravy. Isteže by to stálo viac ako tých 13 miliónov. Ale Fico by sa nemusel obávať neochoty obchodníkov znižovať o jednu sto a dvadsatinu cenu rožka, kresla či bytu. Tarify by ostali nezmenené, znížili by sa len o DPH a v rozumnom rozsahu by sa zaokrúhlili.

Znížením ceny cestovného o jednu šestinu by hlavne vo vlakovej doprave a v doprave prostriedkami MHD prinieslo určite väčší ohlas, ako nejaké jednorázové akcie zamerané na podporu ekonomickejšieho a ekologickejšieho spôsobu dopravy. Prinieslo by to nárast platiacich cestujúcich a v konečnom dôsledku, uberalo by to z potreby dotovať verejnú dopravu v takom rozsahu, v akom sa to deje dnes. Fico by síce zariskoval, že bežnému bratislavskému pracujúcemu by ročne na predplatnom lístku ušetril asi 50 eur. Na druhej strane si stále môže ostať istý, že bežný pracujúci nepríde o komfort dnešných dopravných prostriedkov, pretože ich začnú vo veľkom využívať aj tí nenažraní podnikatelia. Oni už  poznajú cestovný plán Avy Gardner a svoje daňové raje majú, práve vďaka Ficovmu či Orbánovmu požehnaniu, dávno obsadené.

 

Fotografia v perexe je z wikipédie. V roku 1946 hrala Ava Gardner vo filme Zabijaci, natočenom podľa rovnomennej poviedky Ernesta Hemingwaya. Bola to prvá z filmových úloh, ktoré Avu zaradili medzi hviezdy a po jej boku v spomenutom filme prvý krát zažiaril aj jej rovesník Burt Lancaster. Film je považovaný za jeden z najkvalitnejších z obdobia Film noir. Počas španielskeho pobytu, zoznámila sa Ava tiež s Hemingwayom, boli dobrí priatelia a zahrala si aj v ďalšom filme podľa voľne spracovanej Hemingwayovej knihy Snehy Kilimandžára (1952).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?