Aká dôležitá a pritom jednoduchá je obyčajná ľudská slušnosť

Autor: Dušan Koniar | 28.11.2014 o 16:48 | (upravené 28.11.2014 o 20:26) Karma článku: 13,82 | Prečítané:  5790x

Jednotka, dvojka a trojka. Také je zaužívané poradie v matematike, takto sú v hierarchii ústavných činiteľov označení prezident SR, predseda NR SR a predseda vlády SR.

Bez ohľadu na poradie, bez ohľadu na to, či požíva vôbec niekto štatút ústavného alebo verejného činiteľa, požadujeme elementárnu slušnosť od nášho okolia. A to často krát bohužiaľ aj vtedy, ak tú elementárnu slušnosť nevieme dodržať ani my samotní. To môže byť prvotnou príčinou toho, že sa tej slušnosti nedostáva nikomu.

Ale buďme realisti. Moje osobné grobianstvo, ak také je, zasiahne len veľmi malú časť z okolia. Často krát môže byť aj tá rozdelená na ešte menšiu skupinu osôb, ktorej sa moje nevhodné správanie dotkne a zvyšok o ňom ani nemusí tušiť. Ak dokážem byť až taká sviňa. A naopak platí to isté. Môžem patriť medzi tých šťastlivcov, ktorí majú dar vychádzať s ľuďmi po dobrom, byť večne naladený pozitívne, byť tým kľaďasom, ktorý v našom okolí tak často chýba. Čitateľné to môže byť v rodine, v práci, medzi priateľmi či susedmi, ďalej sa ale moje vplyvy na okolie, kladné aj záporné, nedostanú. Pokiaľ ale, a aj to môže byť skresľujúca informácia, nezačnú byť moje činy, konania či postoje medializované. Z dôvodu obludného zlyhania, nesmiernej šľachetnosti či len z prostého faktu, že som verejne známa osoba, zastávam funkciu, ktorej právomoci majú dosah na značný objem populácie. Je len logické, že ak sa ten objem populácie naplní od najstaršej babičky po práve v tejto chvíli narodené dieťa, ak konkrétny čin má tú moc zasiahnuť do života všetkých jestvujúcich, je naše nazeranie na takýto čin veľmi citlivé.

Hovorí sa tomu miera zodpovednosti a čím väčšia miera zodpovednosti spočíva na mojich pleciach, tým vyššie stojím na pomyselnom rebríčku v systéme priznaných právomocí. Aj keď sú tie právomoci rôzne a nekopírujú skutočnú moc, zvykne sa na Slovensku prezident republiky označovať za jednotku medzi ústavnými činiteľmi, predseda Národnej rady za dvojku a predseda vlády za trojku. Taký je triumvirát slovenských nádejí a istôt.

Od vykonávateľov týchto funkcií, ktoré sme im prepožičali my, nikto iní, očakávame zase my a nie niekto iní, že pojem obyčajná ľudská slušnosť sa nám bude automaticky spájať s ich menami, s ich fyzickou podobou a ak toto počas zvereného funkčného obdobia zvládnu, automaticky naša dôvera prejde na jeho nástupcu. Mala by, malo by to tak byť, pretože rozhodujúce sú právomoci činiteľa a ako s nimi narába a nie jeden konkrétny človek, ktorý môže byť prirodzene omylný, v jednotlivostiach chybujúci. Lenže práve preto má tie právomoci, aby bolo v jeho moci vlastné či cudzie zaváhania napraviť.

Aká je ale realita na Slovensku, ako za uplynulé roky triumvirát slovenských nádejí a istôt zapracoval na tom, aby slovíčko istota, dlhé roky spájané so sloganom štátnej poisťovne, neskončilo ako dvojzmysel, ako výsmech pre všetkých tých, ktorí si tie istoty zaslúžia a nutne ich potrebujú?

Ak sa v názve blogu dovolávam toho, že slušnosť je tá najjednoduchšia a zároveň najpotrebnejšia veličina, ktorá môže ovplyvňovať priebeh nášho dňa aj dní všetkých, nemenej dôležití sú tí ľudia, alebo skupiny ľudí, ktoré si výnimočné prípady slušnosti všímajú a vyzdvihujú ich. Pod pojmom slušnosť si možno každý z nás predstaví niečo iné, určite sa však viacerí zhodneme na tom, že medzi maximá slušného správania patrí a vždy bude patriť odvaha poukázať na neslušné (neprípustné, neakceptovateľné, nezákonné) správanie sa iných.

Tak ako miera našej spoločenskej dôležitosti dáva nášmu slušnému správaniu sa glanc na jeho dosah, tak je miera spoločenskej dôležitosti prehrešivších sa osôb či inštitúcií alarmujúcejšia, bez ohľadu na to, akú mieru spoločenskej dôležitosti zastávajú slušní ľudia na ten prehrešok upozorňujúci. A čím nižšie v rebríčku spoločenskej dôležitosti títo odvážni ľudia stoja, tým je ich odvaha ohromujúcejšia. Nikto z ústavných činiteľov nepotrebuje naberať odvahu na to, aby poukázali na zjavné pochybenie či porušenie zákonnosti. Je to ich povinnosť. A ak je toto ich povinnosť, tak isto je ich povinnosťou každému takémuto prípadu individuálnej odvahy a inštitucionálneho zlyhania sa zodpovedne venovať a naprávať chyby. Naprávať chyby znamená to, že ako slušná spoločnosť uznávame mylnosť a nedostatočnosť každého z nás, že každý dokáže prijať zlé či nesprávne rozhodnutie, že ani predpis, zvyklosť či zákon nemusí byť dokonalý. Že všetko sa dá, možno už po spáchaní krivdy a po spôsobení škody, napriek tomu, stále sa dá všetko napraviť minimálne tak, že zlý úmysel, ľahostajnosť či pohŕdanie nezaregistrujeme. Ak by spoločnosť skutočne jestvovala takto, ak by sa chyby dostatočne prijateľným tempom a rozsahom naprávali, nebola by potrebná žiadna občianska odvaha. Aspoň nie v týchto veciach. Stačila by obyčajná ľudská všímavosť, priemerná schopnosť pomenovať  a komunikovať o veci, posunúť ju kompetentným a tým poslúžiť, pre dobro vlastné aj iných, náprave niečoho, čo nedopatrením, a naozaj iba nedopatrením, prekĺzlo.

Boli by sme síce ochudobnení o odvahu učiteľa učiť, lekára liečiť, sudcu súdiť. Boli by sme však, domnievam sa, učenlivejší a múdrejší, boli by sme zdravší a opatrnejší na svoje zdravie, boli by sme súdnejší voči vlastným krokom a spravodlivejší voči krokom druhých. Boli by sme občianska spoločnosť a v týchto jesenných, sychravých dňoch, pri pohľade na spolčujúce sa kŕdle čiernych vrán v okolí našich bydlísk, nezatemňovalo by nám sychravosť súmraku pomyslenie aj na vrany biele.

V akej spoločnosti to však žijeme, ak učiteľ musí naberať odvahu učiť, ak musí medzi svojimi kolegami hľadať oporu, lebo ju nenachádza u tých, ktorý ho tou prácou poverili. Kde to žijeme, ak lekárka musí myslieť na chorobu malého pacienta aj vtedy, ak jej kolegovia myslia na čokoľvek iné, len nie na to najcennejšie im zverené a po upozornení na chybu, túto sa snažia doslova zabieliť. Kde to teda žijeme, ak osoby ako sudcovia, kontrolóri, ktokoľvek iný, koho úlohou je dohliadať na zákonný priebeh vecí, svoju povinnosť si náležite splnia a sú zo svojho pôsobiska, osobami ktoré ich práve týmto poverili, doslova vyhodení na hanbu sveta. Či na hanbu sveta alebo ich samých je samozrejme viac ako otázne. Hanbou je ale niečo iné.

Hanbou je to, že ani po značnej medializácii jednotlivých prípadov, po priznaní viny zodpovedných a pravde upozorňujúcich, nedochádza absolútne k nijakej náprave vo veci. Tak vo veci samotnej ako aj v postihu zodpovedných. A najväčšou hanbou je to, že len jeden z troch najvyšších ústavných činiteľov, prezident republiky, dokáže zaregistrovať túto dlhoročnú disproporciu vo fungovaní spoločnosti a pomyselne aj fyzicky skloní hlavu pred týmito odvážnymi ľuďmi. Avšak, ak je aj uvádzaný ako najvyšší ústavný činiteľ, nie je v jeho právomoci naprávať jednotlivé chyby druhých. Jediné čo je v jeho moci, je obyčajná a prepotrebná ľudská slušnosť, vyjadrenie podpory týmto ľuďom, uznanie ich odvážnosti.

Najväčšou hanbou to nie je preto, že iba prezident republiky prijme držiteľov ocenenia Biela vrana, hanbou hanbúcou a neľútostne fackujúcou je to preto, že ani dvojka, predstaviteľ legislatívnej moci a ani trojka, predstaviteľ moci výkonnej nenájdu v sebe tú slušnosť aby pristúpili k nápravám chýb. Pretože nezlyhal učiteľ, lekár, kontrolór, sudca ani občan, zlyhal systém prerozdelenia a narábania s mocou. Zlyhali profesijne aj osobne zodpovedajúce jednotlivé články riadenia spoločnosti, často krát s podozrením trestnoprávnej zodpovednosti za svoje konanie. Zlyhalo to, čo majú v povinnosti riadiť, vylepšovať, upravovať a opravovať predseda Národnej rady SR a celý poslanecký zbor a predseda vlády SR, príslušní ministri, ich aparát a všetky orgány štátnej moci pod nich spadajúce.

Kde je odvaha predsedu parlamentu a poslancov reagovať na nedostatočnosť legislatívy, využiť cennú osobnú skúsenosť a nebojácnosť občana, ktorý neváha vykonať omnoho viac ako je v popise jeho práce, keď oni sa štítia spraviť si aspoň tú svoju povinnosť? Kde je odvaha predsedu vlády a ministrov dozerať na oprávnenosť a opodstatnenosť krokov svojich podriadených, ktorí kladú medze nie nadpráci nižších zložiek, ale bránia samotnej práci, jej poslaniu a spoločenskej dôležitosti na ňu kladenej?

Ak predseda parlamentu a poslanci, ak predseda vlády a ministri nemajú odvahu k tomuto, nemôžu mať odvahu ani k tomu, aby sa týmto ľuďom, ktorí si prežili toľko ústrkov, zloby a nespravodlivosti, pozreli do očí, pozvali ich na kus reči, dali im, aspoň morálne, za pravdu. Ak toto dvojka a trojka nedokáže, pretože pud sebazáchovy im hovorí zotrvať na svojom spupnom tvrdení o vlastnej neomylnosti, o to viac vyniká tá najjednoduchšia a najelementárnejšia slušnosť jednotky. O to viac ju to jednotkou robí, o to väčšiu a neprekonateľnejšiu priepasť medzi nimi to vytvára. O to viac to vyvracia tézu trojky, že ako trojica musia, v záujme blaha spoločnosti, ťahať za jeden povraz. O to viac je zjavné, kto ťahá za ktorý koniec a napokon; o to viac je zjavné, že po preťahovaní lanom, príde aj na hru „kráľu, kráľu daj vojačka“. Elementárna slušnosť bude mať tú moc pritiahnuť k sebe jednotlivcov, ktorí nakoniec budú chcieť, tiež v pude vlastnej sebazáchovy, stáť na tej slušnej strane. Takú moc má obyčajná ľudská slušnosť, pred ktorou týmto skláňam hlavu ja.          

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?