Ticho v hlučnom meste

Autor: Dušan Koniar | 30.1.2015 o 16:14 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  601x

Absolvovať v dnešnej dopoludňajšej Bratislave tri adresy nebola sranda.

 

Prešovská, Panská a Cintorínska ulica nie sú príliš odľahlé od seba. A najvzdialenejšia Prešovská mala byť vybavená ako prvá a vtedy ešte skôr pršalo ako snežilo. Potom už len snežilo a snežilo. Za približne dvadsať minút som vybavil čo bolo treba a chcel som sa vrátiť do centra. Na chodníkoch zo dva centimetre snehu, ale intenzita dala tušiť, že to bude čochvíľa husté.

Športová hala na Pasienkoch svietila hlavne reklamou.

Keby prišiel ako prvý trolejbus 205, idem na Cintorínsku, keďže prišiel ako prvý autobus 39, dal som prednosť Panskej. Bolo vôbec možno trochu odvážne spoliehať sa, či príde ešte niečo iné. Dispečer upozorňoval vodičov liniek, týkalo sa to aj tridsať deviatky, že podjazdom na Hodžovom námestí treba prechádzať opatrne, v rozjazdenej kaši už stihlo uviaznuť niekoľko áut v obidvoch smeroch a tak som radšej vystúpil o zastávku skôr, že to prejdem peši.

Pod stromom vedľa prezidentského paláca som vytiahol fotoaparát druhý krát.

Fotenie dohodnuté na Panskej ulici bolo zrušené, pretože pre hroziacu kalamitu nebolo isté, ako by sa dotyční dostali odtiaľ nazad. Ostala mi teda Cintorínska ulica, kde som si opäť vybavil svoje veci za dvadsať minút.

Potom ma už napadol iba neďaleký Ondrejský cintorín, nuž som sa tam išiel brodiť. Nového snehu bolo asi desať centimetrov, miestami, kde bol predtým odhrnutý z chodníkov či naviaty, možno aj raz toľko.

Na cintoríne bolo neskutočné ticho. Zaregistroval som iba jednu dvojicu, tí však mali konkrétny cieľ, zastali pri jednom z hrobov.

Hluk mesta, inokedy tak intenzívne počuteľný aj tu sa zmenil. Obmedzil sa na neustále vytrubujúce autá a beznádejne nehybné svetlá ich reflektorov nedávali tomu vytrubovaniu logiku. Uponáhľaní ľudia, aj keď, rozmýšľal som, čo ma vlastne ešte čaká a ako sa dostanem domov, keďže večer mám nejaké povinnosti opäť v meste.

Z cintorína som napokon odišiel vo chvíli, kedy začali padať prvé konáre pod ťažkým snehom. Neboli obzvlášť veľké, neďaleko mňa zarachotili dva, predsa to len bolo varovanie.

Električky chodili ako tak pravidelne, horšie to bolo so spojmi na Dlhé diely. Sneženie sa pomaly menilo na nepríjemný dážď, podobný v akom som z domu odchádzal. Po asi štvrťhodine čakania som sa vybral, ako už mnohí predo mnou hore peši.

Na ulici Hany Meličkovej bolo vysvetlenie. Prehrdzavený stĺp si to práve v tomto okamžiku rozmyslel a zložil sa na zem. A strhol so sebou trolejové vedenie. Po celý čas som vnímal ľudí s lopatami aj s frézami, ako sa snažia udržať niektoré z úsekov chodníka ako tak priechodné. Mesto nasadilo techniku a hádam to zvládnu. O tomto stĺpe som si však takmer istý, že v podstate nepatrí nikomu, nikto zaň nie je zodpovedný a ak za roky svojej existencie videl nejakú údržbu a ochranu voči korózii, tá prebehla len do úrovne, pokiaľ bol dotyčný údržbár ochotný sa zohnúť. Toto nie je prvý stĺp na Dlhých dieloch, ktorý spadol iba kvôli tomu, že v najkritickejšom mieste nebo ošetrený ani raz. Sme úžasná spoločnosť. Vlastník či užívateľ nehnuteľnosti je povinný sa starať o cudzí chodník. Vystavuje sa sankcii, ak tak neurobí a dôjde k úrazu. Sme síce už dosť ďaleko od stredoveku, ale stĺpy hanby sa občas predsa len nájdu. Či vo vlastníctve mesta, alebo v jeho zodpovednosti zaň.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?