Nechcem mu však krivdiť, sú tam aj jeho predchodcovia a vďaka nemu a ním, budú tam aj ich nasledovníci. Lebo na Slovenskej pošte, Tomášikova 54 v Bratislave, pri triedení a expedovaní balíkov, najme v nočnej zmene v cenovkárni, tie ženy naozaj neuveriteľne drú. Našinec si ľahko domyslí, ako je na Slovensku ocenená drina.
Že všetko to konanie vulgárne komentujú muži berieme pomerne na ľahkú váhu. Počuť počas prestávky pri cigarete (95% zamestnancov, dohodárov a brigádnikov sú fajčiari) babku, ako sa rozplýva nad hláškou vnučky, cítiť v jej polnočnom hlase aj slzy dojatia, a počuť potom jej štipľavý komentár, neraz doženúci do smiechu, nad štyridsať kilovou hovädinou, ktorú Slovenská pošta ochotne vloží do jej rúk, to je fakt na vážne zamyslenie.
Kde sú tie pätnásť kilové limity z úschovne batožín? Aj tá najzastrčenejšia pošta musí prevziať cenný balík v podobe postele, motorky, kotla, nápravy, sady pneumatík či kolies, tridsaťdeväť kilovej reťaze vo vreci, blatníka, kosačky, bicykla, stromu, rotopédu, fúrika, kresla, skrine, práčky; proste čohokoľvek neforemného a ťažkého, čo sa nijako nepodobá na šesťboký geometrický útvar previazaný konopným motúzom, čo stále väčšine ľudí evokuje predstavu balíka.
Ak sú Brychtová a Nikodým pohotoví moderátori, mohli by do tej cenovkárne nakuknúť. Naučili by sa také spojenia slov, s ktorými by, v uzavretej spoločnosti, zaručene žali úspechy. Joj keby som tak mohol citovať. A nech tam, miesto obludzovania po športových halách a aj inokedy než pri falošnom pochlebovaní v dohľade ôsmeho marca, nakukne aj Fico so svojim fešim. Ten má vraj kvalitnú zásobu pejoratív. Neverím však, že tie ženy by v čomkoľvek tromfli. Ne to ešte nedorástli žiadnym údom, toľko neunesú, ani keby si ich všetky tí dvaja spojili.