Na svojom potulnom Olympe sa opäť zišli snemovať bohovia Smeru. Zo svojich nebotyčných výšok zhodia kamsi dolu, niekomu do náručia, iným na plecia, nové balíčky. Nie nepodobné tým spred sedemdesiatych rokov s označením U.N.R.R.A. (Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu, ktorej účelom bolo plánovať, koordinovať, spravovať alebo zaisťovať pomoc obetiam druhej svetovej vojny. Založená v roku 1943, v rokoch 1945 až 46 zohrala kľúčovú úlohu pri návrate vojnových vysídlencov, zanikla rozhodnutím Valného zhromaždenia OSN v roku 1947. Úspešne a adresne prerozdelila pomoc v hodnote 3,7 miliardy USD. Jej funkcie prevzali také inštitúcie, ako sú Medzinárodná organizácia pre utečencov či Svetová zdravotnícka organizácia a doteraz ich rozvíjajú).
Všade tam kde U.N.R.R.A. pomohla, Československo nevynímajúc, dostávali sa krajiny postihnuté dovtedy najrozsiahlejšou vojnovou kataklizmou, do ako tak prijateľných životných podmienok. V priebehu dvoch povojnových rokov, pretože pomoc bola adresná, prichádzala z bohatých a nepostihnutých regiónov (podiel USA 2,7 miliardy USD, Kanady cca 190 miliónov USD) a smerovala na tie správne miesta. Po dvoch rokoch sa mali krajiny už vedieť postarať o základné potreby svojich obyvateľov a aby im bol zľahčený aj rozvoj priemyslu a infraštruktúry, bol tu Marshallov plán, iniciatíva samotných USA. Kto chce, môže sa na Marshallov plán pozerať ako na špinavý kapitalistický trik, ak to takto vyhovuje jeho naturelu. Ak si takto dokáže ospravedlniť marazmus, v ktorom sa dnes nachádza.
Zároveň však, bude sa dotyčný musieť pozrieť aj na dnešnú situáciu v tých šestnástich európskych štátoch, ktoré pomoc v rozsahu 13 miliárd USD prijali a 10. júla 1947 v Paríži ponuku potvrdili podpisom. A tiež na to, ako sa tri dni pred tým horúčkovito snažil v Moskve Stalin a Molotov presvedčiť Jana Masaryka, Gottwalda a Drtinu o tom, že Československo, podobne ako ostatné štáty budúceho východného bloku, by malo takýto plán odmietnuť a všetku potrebnú pomoc mu poskytne ZSSR.
Takže odvtedy priatelia, ktorým sú Ficove balíčky určené; či už na úžitok alebo na ťarchu (a v zásade, tým prvým obojako), je to už sedemdesiat rokov, čo je táto krajina „dobrovoľne“ odkázaná na pomoc. Nakoľko jej nebolo dovolené prijať tú účinnú, postaviť sa na nohy a prevziať za seba zodpovednosť, potáca sa, ako ten vychcaný Syzifos, k svetlým zajtrajškom a nebotyčným výšinám za planými sľubmi svojich vodcov. Potáca sa, potáca, ale nikdy sa nikam nedopotáca, lebo to je účelom trestu. Potácať sa večne a večne tlačiť pred sebou balvan chrapúnstva, hulvátstva a prešpekulovanosti. Syzifos ten svoj a my ostatní kamienok pre šťastie od svojich vodcov. Pretože kto nevie nič vydať zo seba, rozdáva z cudzieho. A kto sa naučí rozdávať z cudzieho, musí to robiť premyslene, aby mu za túto zlodejinu bol aj niekto vďačný a udržal sa pri moci.
Obludnosť sociálnych balíčkov z dielne Smeru nie je v tom, že vôbec vznikli. Nie sú nepotrebné. Naopak, oni potrebné sú- a obludné, nešťastné a sprosté je to, pre aké veľké množstvo Slovákov. Že sedemdesiat rokov po vojne, štvrť storočia po zmene a opätovného čakania na zmenu zajtrajška, stále je tu ten včerajšok uťahovania opaskov. Stále sú tu adresáti ktorí tú pomoc vo forme opatrení radi prijmú, pretože ju potrebujú. Stále tu sú, pretože sú pre ten účel vládnou mocou v takomto stave nanovo klonovaní. Kedysi po päťročniciach, dnes v skrátenom procese štvorročného volebného cyklu. Čo na tom, že adresáti sú zároveň aj odosielateľmi. Vlaky zadarmo a podobné nezmysly zaplatia svojim deťom rodičia a svojim rodičom deti. A propos, odosielateľ a adresát; nechýba nám ešte niekto? No samozrejme- doručovateľ! Najlepšie ten zo Slovenskej pošty s hrubým platom zvýšeným na 450 eur. Ten je na takéto niečo ideálny. Ešte má z čoho odviesť nejakú tú daň a odvod, ujde sa mu aj nejaký ten balíček a v pracovnej dobe si ho aj odnesie. No nebuď vďačný tak silne sebareflexívnej vládnej strane, že než by niekto podaromnici márnil čas jej kontrolou, skontroluje si všetko sama.
