Kebyže len Berniniho busta

Autor: Dušan Koniar | 2.8.2015 o 13:10 | Karma článku: 11,95 | Prečítané:  4904x

Ono je však toho pri identifikácii umeleckých diel omnoho viac. Otázne stále ostáva, či sa jedná o pretrvávajúci bordel alebo ututlávajúci zámer.

 

 

Keď sa pred rokmi prikročilo k reštaurovaniu morového stĺpa na Rybnom námestí v Bratislave, bolo nutné vyzdvihnúť z depozitu Mestského múzea zachované originály sôch, architektúry a fragmentov.  Depozit je v skladoch v Devínskej Novej Vsi a išiel som tam pomôcť s nakladaním.

V jednom zo skladov je po pravej strane množstvo regálov s komornými plastikami, bustami, modelmi či plaketami a na ľavej strane sú uložené grafiky, možno aj maľby, to neviem. Nebol čas sa tam rozhliadať.

Väčšie sochy boli voľne poukladané až vzadu a kým sme čakali na paletovací vozík, prechádzal som sa pomedzi tie menšie plastiky a rozhliadal sa, čo všetko tam je. Každé dielo má identifikačný štítok a na ňom popis o diele, jeho autorovi a materiály z ktorého dielo je. Nebolo to nijako zvlášť systematicky uložené, možno podľa poradových čísiel identifikačných štítkov. Bol tam Messerschmitt (busta muža v baranici) a hneď vedľa nejaký socialistický realizmus. Vedľa secesného bronzu mohol stáť sadrový model partizána z ktoréhosi pamätníka. Taký miš maš, z každého rožku trošku, nebolo to tak prekvapivé vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o depozit zaevidovaných diel.

Prekvapenie ma však čakalo pri jednom z regálov, kde už z diaľky na seba upozorňovalo dielo predsa len výnimočnejšie. Svietilo v tom prítmí skladu. Klasicistická busta muža v životnej veľkosti z bieleho mramoru, s typicky zažltnutým povrchom tohto materiálu. Muž mal na hlave vavrínový veniec, tú trochu poprsia možno nahú, možno tam bola drapéria. To si už nepamätám. Šedožlté žilky v mramore dodávali dielu patinu minulosti, tak isto bokombrady onoho muža prezrádzali, že to môže byť podobizeň niekoho zo začiatku 19. storočia, kedy bokombrady boli tak populárne.

Samotné prekvapenie nebolo ani tak v samotnej buste ako na identifikačnom štítku, kde sa dalo dočítať, že je to dielo neznámeho autora, jedná sa o portrét neznámeho muža a materiálom že je pieskovec.

A ten materiál je to, čo diametrálne rozlišuje hodnotu diela, pretože pieskovec je pieskovec a mramor je mramor. Nie pre samotné materiály a ich ekonomickú cenu pred spracovaním. Tá je podstatná ale prakticky bezvýznamná, pokiaľ sa len materiálu nezmocní umelec alebo remeselník a nedodá materiálu hodnotu svojho remesla či kumštu. A vtedy ide mramor, vďaka svojej väčšej trvácnosti oproti pieskovcu, výrazne do vedenia.

Neviem ako staré sú tie identifikačné štítky, neviem ani kto ich zhotovil a umiestňoval na jednotlivé kusy. Len sa mi nechce veriť, či to už bolo za onoho režimu alebo je to o niečo súčasnejšie, že o evidencii rozhoduje niekto, kto sa v tom nevyzná. Alebo že sa takto fatálne pomýli niekto, kto sa v tom vyzná.

Netvrdím nič, ale ak by som sa do toho depozitu ešte raz dostal, ďubnem do tej busty prstom, aby som sa presvedčil, či sa mi to nesnívalo. Pravda, ak tam ešte je.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?